Väzni si v Majdanku líhali do hrobov na mŕtve telá, hral valčík a nacisti sa striedali v popravných čatách

Je to zvláštne, desivé miesto, súčasť väčšieho mesta Lublin. Do jeho centra sú to necelé štyri kilometre. Hneď za plotmi a strážnymi vežami bývalého tábora Majdanek sú dnes paneláky a záhradky. Ako sa tu asi tak býva?

Diabolský plán

„Toto je najstarší pamätník svojho druhu v Európe. Vznikol ešte počas vojny v roku 1944, nacisti nestihli evakuovať koncentračný tábor pred Červenou armádou. V porovnaní s podobnými pamätníkmi, napríklad v Nemecku, máme veľa pôvodnej infraštruktúry. Sú tu aj jediné zachované plynové komory na svete,“ hovorí riaditeľ Múzea Majdanek Tomasz Kranz.

Keď sa dnes pri vchode pozriete na celý areál, neobsiahnete zrakom celých deväťdesiat hektárov. Nekonečné rady nízkych tmavohnedých drevených barakov ležia na miernom svahu. Tábor bol plánovaný na jeseň 1941, v rovnakom čase ako Auschwitz-Birkenau. Nemecko začínalo vojnu proti Sovietskemu zväzu, Hitler potreboval umiestniť zajatcov a využiť ich na otrockú prácu pre Ríšu. A tiež potreboval germanizovať východné územia. Majdanek plánovali pre 150-tisíc väzňov, mesto Lublin malo vtedy o 30-tisíc menej.

Väčšina sovietskych väzňov pre neznesiteľné podmienky zahynula. Pamätná konferencia vo Wannsee pri Berlíne v januári 1942 stanovila  tzv. konečné riešenie, teda vyhladenie všetkých židov v Európe. Pod kódovým označením „Operácia Reinhardt“ sa rozbehlo na území Generálneho gouvernementu (nacistami okupovaná oblasť Druhej poľskej republiky) masové vraždenie, aké nemá v dejinách obdoby. Na jeho konci ostalo približne 1,5 milióna zavraždených židov. O tretinu viac ako v Auschwitz-Birkenau.

Na území dnešného Poľska bolo 27 pracovných, koncentračných a vyhladzovacích táborov. Diabolský plán mal silnú logistickú a organizačnú podporu. Centrom celej Operácie Reinhardt bol práve Lublin s veliteľom Odilom Globocnikom.

Prekvapených väzňov odvádzali do jám

Na jeseň 1943, po Stalingrade a Kursku, dostávali nacisti samé zlé správy. Front sa blížil, čo vedeli aj väzni v táboroch. Vzbury a povstania v Treblinke a v Sobibore znamenali pre Himmlera ako strojcu holokaustu jasný signál: je najvyšší čas konať. Pod kódovým označením „Dožinky“ (alebo tiež festival úrody) veliteľ SS a polície v Lubline Jakob Sporrenberg pripravil na 3. novembra vraždenie židov, ktoré prekonáva aj to, čo sa dialo v Babynom Jare na Ukrajine.

Väzni z táborov Majdanek, ale aj Trawniki či Poniatowa, židia prevažne z Varšavy a Bialystoku, ale aj z iných get, sústredení v Lublinskej oblasti, mali byť vyhladení. Do posledného. Nepomohli ani argumenty, že ich pracovná sila je prínosom pre zbrojársky priemysel Ríše, ktorý kontroloval Albert Speer. Na vykonanie tejto úlohy boli zmobilizované veľké sily, okolo dvetisíc funkcionárov a príslušníkov jednotiek polície a oddielov Waffen SS, ktorí boli narýchlo stiahnutí do Lublinu.

3. novembra 1943 vo včasných ranných hodinách oddiely v plnej zbroji obkľúčili v dvojitom kordóne pracovný tábor v Trawnikoch. Prekvapených väzňov odvádzali po skupinách do jám, ktoré boli vykopané niekoľko dní vopred. Zabíjali ich výstrelmi zo zbraní, neveľké popravné čaty sa striedali každú hodinu. Celkom zaskočený zostal aj nemecký personál firmy Schultz.

Počas popravy nacisti púšťali pochodovú hudbu z vopred rozostavených reproduktorov, ktoré poskytol odbor propagandy, najmä Straussove valčíky. To aby prehlušili krik a výstrely.

V tom istom čase prebiehal masaker v Majdanku. Na poprave sa aktívne zúčastnil aj dozorca krematória, ktorý po vojne vypovedal: „Akcia trvala bez prestávky do piatej popoludní, strieľajúci esesáci sa striedali, chodievali sa najesť na stanovištia SS.  Po celý čas hrala hudba z dvoch rádiových vozov.“

Mnoho dní pátrali po ostatných židoch, ktorí sa skrývali na území tábora a vraždili ich. V jednom z barakov v Poniatowej sa na ďalší deň zabarikádovalo niekoľko stoviek väzňov. Esesáci barak podpálili a ľudí zaživa upálili.

Neskôr územie tábora Majdanek dôkladne prehľadali. Tých, ktorých našli, zabili. Masaker prežili dve ženy, ktoré zázrakom unikli z masového hrobu – Estera Rubinstein a  Ludwika Fiszerowa.

Autor ďakuje za pomoc Dokumentačnému stredisku holokaustu v Bratislave a historikovi Jánovi Hlavinkovi.