Denník N

Amerika ma naučila dôležitú vec: milovať Európu

Na cestách po Amerike som pochopil, že na tejto planéte neexistujú lepšie vzory v umení spravovať štát, ako sú naši kolegovia a kamaráti z Bruselu, Amsterdamu, Kodane, zo Štokholmu alebo z Berlína. Slovensku sa nikdy nemohlo stať nič lepšie ako byť s nimi v jednom klube.

Ameriku nestačí označiť za najmocnejšiu krajinu sveta, Amerika sa stala fenoménom, symbolom, životným štýlom a príbehom najväčšieho politického úspechu moderných dejín. Američania tvoria síce len štyri percentá globálnej populácie, ale držia vyše tretiny svetového bohatstva, zodpovedajú za 40 percent globálnych vojenských výdavkov a majú nedostihnuteľný náskok vo vede a v kultúrnom exporte.

Coca-Cola je druhé najpoznateľnejšie slovo na svete, hneď po „o. k.“, tento článok možno čítate na iPhone po tom, ako ste si ho rozklikli z Facebooku, a ak idete večer do kina, tak pravdepodobne na americký film, pretože 63 percent globálnych filmových tržieb ide do Hollywoodu.

American Beauty, American Psycho, American Gods, American Honey, American History X, American Sniper. Ameriku si rady pchajú do názvu, pretože je sexy a predáva. Vedel som to, už keď som mal šesť rokov a poskladal som si vlastný model papierového autíčka, ktorému som na ŠPZ napísal „AMERIČAN“. Nevedel som ešte ani poriadne písať, ale takto to vtedy bolo skrátka správne.

Bol som pod vplyvom polarizujúceho vnímania Ameriky, ktoré tu bolo dlhodobo prítomné. Na jednej strane pomätený a konšpiráciami prepletený antiamerikanizmus, ktorý viní Spojené štáty za všetko zlo sveta, a na druhej strane prílišný entuziazmus, romantizácia americkej politiky a nekritickosť vrcholiaca všeobecnou podporou pre vojnu v Iraku.

Americké voľby v roku 2016 boli prvé voľby v mojom živote, po ktorých som cítil úplne živý a autentický strach. Šiel som sa tam teda na štyri týždne túlať, rozprával som sa s ľuďmi, veľa si čítal a snažil som sa pochopiť túto fascinujúcu, ale v mnohom nepochopiteľnú krajinu.

Predtým ako som prišiel do Detroitu, navštívil som už viacero amerických miest, ale tu, na Michigan Avenue, som si vravel: „Kamarát, dnes si prvýkrát v Amerike.“ Foto – Jakub Goda

Americký sen v Amerike nezažijete

Všetko sa to začalo tým, že Jefferson a spol. boli, okrem iného, dobrí copywriteri a Lockove „Life, liberty and property“ (život, sloboda, majetok) zmenili na „Life, liberty and pursuit of happiness“ (život, sloboda, budovanie osobného šťastia). Tak vznikla prvá ústava, ktorá si v USA dodnes drží nebeský cool faktor, je nutné dodať, že spolu s Bibliou. Jednu knihu napísali otcovia zakladatelia, druhú Boh, a to je v Amerike takmer to isté. Trošku otrokári, ale božskí.

Zmienka o práve hnať sa za šťastím viedla k tomu, že v literatúre, v kultúre a hlboko v americkom vedomí sa usadila romantická viera, že nie je podstatné, kde a komu sa človek narodí, stačí len chcieť a tvrdo makať. Každý má šancu a je len na ňom, či sa rozhodne štverať sa po spoločenskom rebríčku.

Zápletka nastáva, keď sa vám do klasického rozprávkovania pripletú ekonómovia. Tí vedia zmerať, ako často sa americký sen vyskytuje nie vo filmových príbehoch, ale v reálnych životoch bežných ľudí. Používajú na to výraz sociálna mobilita a ten ukazuje, do akej miery je budúci príjem vášho dieťaťa naviazaný na váš súčasný príjem. Teda do akej miery je spoločnosť vnútorne pohyblivá, či sa premiešava v závislosti od toho, kto je ako snaživý a šikovný, alebo je viac-menej zapečená a deti chudobných rodičov ostanú chudobné po celý život.

Je to prakticky meradlo amerického sna a ekonómovia objavili jeho trpký paradox. Skôr ho totiž dosiahnete v Dánsku, vo Švédsku, v Nemecku alebo v Holandsku, vlastne sa vám to s väčšou pravdepodobnosťou podarí v takmer ktorejkoľvek rozvinutej krajine ako v Amerike samotnej.

Foto – Jakub Goda

Už-už by sa nám tu pomaly začínal rysovať chytľavý naratív o škaredej Amerike a čarovnom Dánsku, ale budem to ešte musieť seknúť.

Nedávny výskum ukazuje, že sociálna mobilita v krajinách ako Dánsko vyzerá lepšie akurát vďaka vysokým daniam a dávkam. V skutočnosti práve tie premiešavajú karty v rámci spoločnosti, nie to, že by sa decká z chudobných rodín vo veľkom stávali hviezdami. To, či sa dieťaťu chudobných a nevzdelaných dánskych rodičov podarí ísť na výšku a zbohatnúť, je porovnateľne málo pravdepodobné ako to, či sa to podarí americkému dieťaťu z podobne chudobnej rodiny. V oboch krajinách sú väčšinou študentmi na univerzitách deti vzdelaných a bohatších rodičov, tak, ako to bolo vždy a všade.

Podobne, ako je americký sen skôr otázkou individuálnych šťastlivých príbehov alebo literatúry, tak aj škandinávsky zázrak v skutočnosti nie je až taký zázrak. Robí iba to, čo by ste od neho čakali. Stláča príjmové rozpätie a tým umožňuje o niečo ľahšie poskočiť o kúsok vyššie, ale nepremiešava spoločenské vrstvy žiadnym magickým spôsobom.

Rovnosť príležitostí síce môže byť svätým grálom politickej filozofie, ale reálne sa to ešte žiadnej krajine nepodarilo dosiahnuť. Nemáme rovnaké štartovacie čiary, prírodnú lotériu sa zatiaľ hacknúť nedarí a nie je ani úplne jasné, či sa to celkom dá, a či to vôbec chceme.

Určite sa to však dá tlmiť a dá sa veriť nielen v staré knihy a sny, ale aj v to, že veci sa dajú robiť aj lepšie a je našou povinnosťou neprestať sa o to pokúšať. A v tomto Amerika zaspala snívajúc svoj sen, kým množstvo jej ľudí sa borí s krutou realitou.

Američania majú mimoriadnu schopnosť prakticky čokoľvek obaliť do svojich národných farieb. Foto – Jakub Goda

Ak odvrátite zrak od amerických trblietok, nájdete krajinu nekonečných absurdností

Prezident Harry S. Truman navrhol v roku 1945 reformný plán univerzálneho zdravotného poistenia. Presadiť sa mu to však nepodarilo, tak ako sa to celkom nepodarilo Johnsonovi a nedávno ani Obamovi, pretože zásadné veci sa v Amerike nezvyknú meniť a krajina má dodnes 35 miliónov ľudí bez zdravotnej poistky.

Vždy tu bola húževnatá opozícia s nepriestrelným, priam duchovným argumentom, že garantovať zdravotné poistenie pre všetkých je neamerické.

Výsledok je, že americké zdravotníctvo ako celok je najväčší fiškálny masaker na svete.

Amerika dáva na zdravotníctvo 17,2 percenta zo svojho mamutieho HDP, to je asi dvojnásobok toho, čo v priemere dávajú iné vyspelé krajiny. Keby ste zobrali americké výdavky na zdravotníctvo a postavili za ne armádu, mohli by ste s ňou vyhrať konvenčnú vojnu proti všetkým krajinám na svete naraz (minimálne z hľadiska výdavkov na armádu).

Čo za to dostávajú? V porovnaní

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Svet

Teraz najčítanejšie