Denník N

Amerika ma naučila dôležitú vec: milovať Európu

Na cestách po Amerike som pochopil, že na tejto planéte neexistujú lepšie vzory v umení spravovať štát, ako sú naši kolegovia a kamaráti z Bruselu, z Amsterdamu, z Kodane, zo Štokholmu alebo z Berlína. Slovensku sa nikdy nemohlo stať nič lepšie, ako byť s nimi v jednom klube.

Ameriku nestačí označiť za najmocnejšiu krajinu sveta, Amerika sa stala fenoménom, symbolom, životným štýlom a príbehom najväčšieho politického úspechu moderných dejín. Američania tvoria síce len štyri percentá globálnej populácie, ale držia vyše tretiny svetového bohatstva, zodpovedajú za 40 percent globálnych vojenských výdavkov a majú nedostihnuteľný náskok vo vede a v kultúrnom exporte.

Coca-Cola je druhé najpoznateľnejšie slovo na svete, hneď po „o. k.“, tento článok možno čítate na iPhone po tom, ako ste si ho rozklikli z Facebooku, a ak idete večer do kina, tak pravdepodobne na americký film, pretože 63 percent globálnych filmových tržieb ide do Hollywoodu.

American Beauty, American Psycho, American Gods, American Honey, American History X, American Sniper. Ameriku si rady pchajú do názvu, pretože je sexy a predáva. Vedel som to, už keď som mal šesť rokov a poskladal som si vlastný model papierového autíčka, ktorému som na ŠPZ napísal „AMERIČAN“. Nevedel som ešte ani poriadne písať, ale takto to vtedy bolo skrátka správne.

Bol som pod vplyvom polarizujúceho vnímania Ameriky, ktoré tu bolo dlhodobo prítomné. Na jednej strane pomätený a konšpiráciami prepletený antiamerikanizmus, ktorý viní Spojené štáty za všetko zlo sveta, a na druhej strane prílišný entuziazmus, romantizácia americkej politiky a nekritickosť vrcholiaca všeobecnou podporou pre vojnu v Iraku.

Americké voľby v roku 2016 boli prvé voľby v mojom živote, po ktorých som cítil úplne živý a autentický strach. Šiel som sa tam teda na štyri týždne túlať, rozprával som sa s ľuďmi, veľa si čítal a snažil som sa pochopiť túto fascinujúcu, ale v mnohom nepochopiteľnú krajinu.

Predtým ako som prišiel do Detroitu, navštívil som už viacero amerických miest, ale tu, na Michigan Avenue, som si vravel: „Kamarát, dnes si prvýkrát v Amerike.“ Foto – Jakub Goda

Americký sen v Amerike nezažijete

Všetko sa to začalo tým, že Jefferson a spol. boli, okrem iného, dobrí copywriteri a Lockove „Life, liberty and property“ (život, sloboda, majetok) zmenili na „Life, liberty and pursuit of happiness“ (život, sloboda, budovanie osobného šťastia). Tak vznikla prvá ústava, ktorá si v USA dodnes drží nebeský cool faktor, je nutné dodať, že spolu s Bibliou. Jednu knihu napísali otcovia zakladatelia, druhú Boh, a to je v Amerike takmer to isté. Trošku otrokári, ale božskí.

Zmienka o práve hnať sa za šťastím viedla k tomu, že v literatúre, v kultúre a hlboko v americkom vedomí sa usadila romantická viera, že nie je podstatné, kde a komu sa človek narodí, stačí len chcieť a tvrdo makať. Každý má šancu a je len na ňom, či sa rozhodne štverať sa po spoločenskom rebríčku.

Zápletka nastáva, keď sa vám do klasického rozprávkovania pripletú ekonómovia. Tí vedia zmerať, ako často sa americký sen vyskytuje nie vo filmových príbehoch, ale v reálnych životoch bežných ľudí. Používajú na to výraz sociálna mobilita a ten ukazuje, do akej miery je budúci príjem vášho dieťaťa naviazaný na váš súčasný príjem. Teda do akej miery je spoločnosť vnútorne pohyblivá, či sa premiešava v závislosti od toho, kto je ako snaživý a šikovný, alebo je viac-menej zapečená a deti chudobných rodičov ostanú chudobné po celý život.

Je to prakticky meradlo amerického sna a ekonómovia objavili jeho trpký paradox. Skôr ho totiž dosiahnete v Dánsku, vo Švédsku, v Nemecku alebo v Holandsku, vlastne sa vám to s väčšou pravdepodobnosťou podarí v takmer ktorejkoľvek rozvinutej krajine ako v Amerike samotnej.

Foto – Jakub Goda

Už-už by sa nám tu pomaly začínal rysovať chytľavý naratív o škaredej Amerike a čarovnom Dánsku, ale budem to ešte musieť seknúť.

Nedávny výskum ukazuje, že sociálna mobilita v krajinách ako Dánsko vyzerá lepšie akurát vďaka vysokým daniam a dávkam. V skutočnosti práve tie premiešavajú karty v rámci spoločnosti, nie to, že by sa decká z chudobných rodín vo veľkom stávali hviezdami. To, či sa dieťaťu chudobných a nevzdelaných dánskych rodičov podarí ísť na výšku a zbohatnúť, je porovnateľne málo pravdepodobné ako to, či sa to podarí americkému dieťaťu z podobne chudobnej rodiny. V oboch krajinách sú väčšinou študentmi na univerzitách deti vzdelaných a bohatších rodičov, tak, ako to bolo vždy a všade.

Podobne, ako je americký sen skôr otázkou individuálnych šťastlivých príbehov alebo literatúry, tak aj škandinávsky zázrak v skutočnosti nie je až taký zázrak. Robí iba to, čo by ste od neho čakali. Stláča príjmové rozpätie a tým umožňuje o niečo ľahšie poskočiť o kúsok vyššie, ale nepremiešava spoločenské vrstvy žiadnym magickým spôsobom.

Rovnosť príležitostí síce môže byť svätým grálom politickej filozofie, ale reálne sa to ešte žiadnej krajine nepodarilo dosiahnuť. Nemáme rovnaké štartovacie čiary, prírodnú lotériu sa zatiaľ hacknúť nedarí a nie je ani úplne jasné, či sa to celkom dá, a či to vôbec chceme.

Určite sa to však dá tlmiť a dá sa veriť nielen v staré knihy a sny, ale aj v to, že veci sa dajú robiť aj lepšie a je našou povinnosťou neprestať sa o to pokúšať. A v tomto Amerika zaspala snívajúc svoj sen, kým množstvo jej ľudí sa borí s krutou realitou.

Američania majú mimoriadnu schopnosť prakticky čokoľvek obaliť do svojich národných farieb. Foto – Jakub Goda

Ak odvrátite zrak od amerických trblietok, nájdete krajinu nekonečných absurdností

Prezident Harry S. Truman navrhol v roku 1945 reformný plán univerzálneho zdravotného poistenia. Presadiť sa mu to však nepodarilo, tak ako sa to celkom nepodarilo Johnsonovi a nedávno ani Obamovi, pretože zásadné veci sa v Amerike nezvyknú meniť a krajina má dodnes 35 miliónov ľudí bez zdravotnej poistky.

Vždy tu bola húževnatá opozícia s nepriestrelným, priam duchovným argumentom, že garantovať zdravotné poistenie pre všetkých je neamerické.

Výsledok je, že americké zdravotníctvo ako celok je najväčší fiškálny masaker na svete.

Amerika dáva na zdravotníctvo 17,2 percenta zo svojho mamutieho HDP, to je asi dvojnásobok toho, čo v priemere dávajú iné vyspelé krajiny. Keby ste zobrali americké výdavky na zdravotníctvo a postavili za ne armádu, mohli by ste s ňou vyhrať konvenčnú vojnu proti všetkým krajinám na svete naraz (minimálne z hľadiska výdavkov na armádu).

Čo za to dostávajú? V porovnaní s ostatnými krajinami OECD podpriemerné až veľmi slabé výsledky v základných ukazovateľoch ako dĺžka dožitia, detská úmrtnosť alebo odvrátiteľné úmrtia. Hodnota za peniaze stieračov na ponorke.

Graf – The Guardian, foto – Jakub Goda

Zdravie však nesúvisí len so zdravotníctvom. Raz som takmer zinfarktoval, keď mi v taxíku môj hostiteľ Jack zrazu hovorí o páriku miestnych hipisákov, s ktorými sme popíjali celý večer: „Vieš, oni spolu aj tak nebudú mať deti“. Nechápal som, prečo mal chuť zdielať práve túto informáciu, tak sa okamžite pýtam, že prečo? Dostávam odpoveď: „No, vieš, Matt má prestrelené semenníky“.

Najprv ma skoro vystrelo, potom som sa reflexívne schúlil do klbka na zadnom sedadle a uisťoval sa, či to nie je nepodarený fórik alebo nejaký typ jazykovej bariéry. S absolútnym pokojom mi porozprával príbeh o tom, ako pred rokmi robili párty, na ktorú sa snažil dostať nejaký človek, ktorého ostatní takmer ani nepoznali.

Matt išiel ku vchodu a cez zavreté dvere mu vysvetľoval, že majú plno a púšťať ho nemienia. Návštevník sa rozhodol riešiť situáciu opakovanou streľbou do dverí. Dopadlo to tak, ako to dopadlo a ja som v živote nič podobné nepočul.

Dom, v ktorom som býval v Detroite, nevyzeral ako tento – vyzeral úplne normálne (približne ako ten na fotke vľavo) a napriek tomu ho majiteľ kúpil pred tromi rokmi len za 3000 dolárov. Asi preto, že takto vyzeralo susedstvo a v Detroite bola rekordná kriminalita. Byt v Rimavskej Sobote ťažko kúpite pod 10 000 eur a človeku to dáva celkom dobrú predstavu o trhovej cene bezpečia. Foto – Jakub Goda

Jasné, je to len jedna anekdot­ka. Lenže takých sa v USA za rok 2015 odohralo 40 105, z toho 13 286 bolo smrteľných. To je viac ako 80-násobok celkového počtu obetí všetkých teroristických útokov v Európe v tom istom roku. V Chicagu je ročne strelnou zbraňou zabitých viac ľudí ako vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku dokopy. Za poslednú dekádu zomrelo pri prestrelkách viac ľudí než amerických vojakov v druhej svetovej vojne.

Každý pokus o sprísnenie regulácie držania zbraní sa stretáva s brutálnym protitlakom más, lobistických skupín a ich politických zástupcov, ktorí sa odvolávajú na ich „Sen“ a na ich „Knihu“. Spojené štáty sú jednou z troch krajín na svete, ktoré majú právo na držanie zbraní spomenuté v ústave a 57 percent ľudí sa drží nesmrteľnej viery v to, že vlastníctvo zbraní ľudí skôr chráni, ako ohrozuje.

Graf – Mises Institute 2015, foto – Jakub Goda

Takéto veci sa mi diali jedna za druhou, chodil som po Amerike a objavoval som bizarnosti, ľudia mi hovorili príbehy, ktoré ma potom doviedli k ďalším systémovým celonárodným absurditám. Ako napríklad Steven, ktorý mi vo Filadelfii celý vyplašený rozprával o tom, aké problémy tam majú s ópiovými predpisovými liekmi. Najprv som si myslel, že to preháňa a je to nejaký prevažne lokálny problém. Postupne sa mi však začal na tvári objavovať presne ten istý výraz, aký som mal pri historke o prestrelených semenníkoch.

Vyše 59 000 ľudí zomrelo minulý rok v USA na predávkovanie liekmi. Nejdem vám to tu prepočítavať v porovnaní s teroristickými útokmi, pretože toto je číslo, ktoré presahuje celkový počet amerických obetí počas celej vojny vo Vietname.

Od 90. rokov sa farmaceutickým spoločnostiam pomocou masívnych marketingových kampaní podarilo presvedčiť celú generáciu lekárov, že je dobrý nápad predpisovať lieky, ktoré obsahujú ópium, aj na relatívne bežné prejavy bolesti. Častým dôsledkom je, že ľudia sa od nich stanú závislými a mnohí z nich neskôr prejdú na heroín, ktorý tiež obsahuje ópium, ale je lacnejší.

Nejdem sa tu teraz púšťať do analýzy celej veci, ale dovolím si len tak laicky skonštatovať, že chlapci, niečo ste tam domrvili. Teda, aby som bol presnejší, celé roky ste to kontinuálne domrvovali, nikto s tým nič neurobil a v roku 2017 sa odhaduje ešte vyšší počet obetí porovnateľný s americkými obeťami z Vietnamu, Afganistanu a Iraku dokopy.

U nás sa o tom nepíše jednoducho preto, že sa nás to prakticky vôbec netýka, ani Európy a ani nikoho mimo Ameriky. Toto nie je žiadna globálna epidémia, je to rýdzo americký fuck-up zapríčinený desaťročiami zlej politiky a zle nastaveným zdravotným systémom.

Neuveriteľné na tom je, že riešenia pritom existujú, sú dobre vyskúmané a aj prakticky overené, treba len byť ochotný tomu venovať politickú pozornosť a peniaze, ktoré Amerika bezpochyby má. Lenže časť verejnosti a politikov vníma týchto ľudí ako feťákov, ktorí si za to môžu sami a nemajú nárok na to, aby im spoločnosť podala pomocnú odbornú ruku. Nie­ktorí republikáni dokonca spomínajú Darwina, prirodzený výber a posilnenie národného genofondu.

Foto – Jakub Goda

Stigmy, dogmy a bezbrehá viera vo veľké a sväté pravdy

Tieto problémy sa potom vzájomne krížia a špirálovito narastajú do ďalších, ešte väčších prúserov. Všeobecná prezbrojenosť populácie vedie k často zbrklým reakciám policajtov, ktorí v mnohých prípadoch zastrelia nevinného človeka v obave, že mohol mať pri sebe zbraň.

Na jednej strane zdravotníctvo bežne predpisuje ľuďom ópium, na druhej strane sú v mnohých štátoch veľmi prísne protidrogové zákony, tak­že väčšina tých ľudí namiesto toho, aby dostali odbornú pomoc, dostanú basu. To prispieva k najväčšiemu množstvu uväznených ľudí na svete, USA má 2,2 milióna väzňov, čo je viac, ako ich je v štvornásobne väčšej komunistickej Číne.

Keď sa americké väznice v 80. rokoch začali prepĺňať, jedno z riešení bolo outsourcovať typicky štátnu až libertariánsky štátnu agendu súkromníkom. To v praxi vytvára perverzné motivácie: súkromný vlastník samozrejme chce mať vo väznici plno, čo najviac „zákazníkov“, za ktorých dostáva od štátu zaplatené.

Robí, čo môže, umelo predlžuje pobyty za zlé správanie, lobuje u politikov za prísnejšie tresty alebo rovno ovplyvňuje sudcov. Viac väzňov vedie k ešte väčšiemu dopytu po súkromných väzniciach, tie ďalej zintenzívňujú lobing za prísnejšie tresty, to vedie k ešte väčšiemu počtu väzňov…takto systém sám seba kŕmi a ja ako Európan gúľam očami a nechápem, ako toto môže existovať vo vyspelej krajine v roku 2017.

Viem presne, ako to teraz vyzerá: účelovo som vypichol zopár problémových oblastí, aby som si z nejakého dôvodu poskladal démonický obraz o desivej Amerike.

Stále platí, že väčšina Američanov si užíva obdivuhodného materiálneho štandardu, pomohli nám vyhrať dve svetové vojny, dať dole komunistov a ich elitné univerzity a firmy produkujú hodnoty, z ktorých nakoniec profituje celý svet.

Všetci evidujeme americký politicko-ekonomický výtlak, v bežnom živote prichádzame do styku s ich korporátnymi symbolmi úspechu a vďaka filmom vnímame väčšinou vyššiu strednú triedu s typickým sebavedomím a neautenticky vtipnými replikami. Ak sme mali možnosť navštíviť USA, väčšinou sa to končí, povedzme si úprimne, pri pozlátke New Yorku, Los Angeles, San Francisca alebo niekoľko vzorovo opatrovaných národných parkov.

Dalo by sa napísať dvakrát tak dlhý článok o pozitívach, o excelentnosti Ivy League univerzít, o silnej filantropickej kultúre alebo o závideniahodnej tradícii právneho štátu a kritickej žurnalistiky, ktorej vďačím za väčšinu podkladov k tomuto textu.

Lenže Američania nikdy nemali problém sa predať a každý pozná New York Times, Elona Muska, Golden Gate, Stanford a nového Blade Runnera.

Menej ľudí vie, a práve preto tu tomu venujem viac priestoru, že v USA majú proporčne najviac tehotných tínedžeriek v rozvinutom svete, že decká majú v školských PISA testoch priemerné až podpriemerné výsledky, v spoločnosti je takmer najnižšia miera dôvery voči iným ľuďom, v mnohých mestách je bezdomovecká kríza, ale napríklad aj najvyššie percento detí vyrastajúce v rodine s len jedným rodičom alebo najhoršie skóre v UNICEF index of child well-being (index kvality života dieťaťa).

Graf – Svetová banka, foto – Jakub Goda

 

Graf – Svetová banka, foto – Jakub Goda

Dalo sa tak žiť, ale možno sa to už dať nebude

Úspech niečo stojí, povedal by kritik, Harvard a Silicon Valley sa predsa nedá oddeliť od 35 miliónov zdravotne nepoistených Američanov, pretože práve nekompromisne trhová mentalita umožnila rozkvet svetových amerických superstars. Je to jeden balík a nedajú sa z neho vyberať hrozienka.

Foto – Jakub Goda

Náš kritik by sa zapotil, keby mal dokazovať, ako presne by ohrozila napríklad prísnejšia regulácia držania zbraní úspech startupistov z Valley, alebo či nebyť zdravotne poistený naozaj stimuluje podnikateľského ducha a nie náhodou naopak. Musel by tiež čeliť ekonómom, ktorí väčšinou menujú ako hlavné ingrediencie amerického úspechu mohutný vnútorný trh, dlhodobý pokoj a mier a obrovské benefity nielen povojnovej migrácie talentu z celého sveta.

Ale pusťme mu to a dajme tomu, že niečo na tomto zľahka ezoterickom argumente naozaj je, že majestátnosť individuálnych amerických úspechov je previazaná s voľnobehom, na ktorom krajina stojí, a v rámci ktorého je výhra bezhraničná a prehra absolútna. Povedzme, že existuje niečo ako kolektívny podnikateľský duch a ak začneme spoločnosť organizovať spôsobom, ktorý garantuje niečo každému, tento duch tým utrpí.

Zvykla to bývať legitímna spoločenská dohoda – sledujme celkový výtlak a makročísla, nie masy nímandov, ktorí sa nevedia informovať, vzdelať, poistiť a normálne sa o seba postarať. Iste, je to na debatu, ale je to zrozumiteľný deal a dalo sa takto normálne dlhodobo fungovať. Lenže potom prišiel rok 2016.

Ilustrácia – Jakub Goda

Demokracia sa zmenila a anglosaský svet to zatiaľ vôbec nezvláda

Doteraz sme si všímali najmä to, že migračné toky v kombinácii so sociálnymi sieťami a s internetom posilňujú extrémny prúd bez výnimky všade. Je to pravda, ale s odstupom času si treba všímať ďalšiu vec – neposilňujú ho všade v rovnakej miere. Nie všetky krajiny sa ukazujú byť rovnako zraniteľné, nie každá spoločnosť kompletne zošalie, ak na ňu zamávate imigrantmi cez Facebook.

Otrasy síce nastávajú naozaj všade, ale viaceré západoeurópske krajiny sa zdajú byť odolnejšie voči súčasným výzvam ako Amerika alebo Británia. Netreba veci zjednodušovať, jednotlivé voľby predstavujú rôzne príbehy odohrávajúce sa v rôznych volebných systémoch, mali svojich konkrétnych kandidátov, tí robili konkrétne chyby, jednotlivé udalosti mali svoju chronológiu a navzájom sa ovplyvňovali.

Napriek tomu, keď sa dnes pozrieme napríklad na nemeckú spoločnosť, nielen na výsledok volieb, ale aj na všetky sprievodné prieskumy a indikátory spoločenských nálad, je zjavné, že tá krajina robí niečo systematicky, štrukturálne a dlhodobo dobre. 12,6 percenta pre extrémistickú AfD je veľa, ale 73 percent Nemcov dalo hlas úplne normálnym, proeurópskym a nepopulistickým stranám. Takáto v súčasnosti neobvyklá miera pokojnosti a voličskej rozvážnosti sa nedá vysvetliť len nejakou mágiou okolo Merkelovej, ani tým, že sa teraz zrazu všetci zľakli Trumpa a brexitu, aj keď to iste hrá svoju rolu.

Treba za tým hľadať aj desaťročia systematickej práce pri budovaní súdržnej občianskej spoločnosti, zdravého a zodpovedného mediálneho sveta, historicky uvedomelého a politicky aktívneho vzdelávacieho systému, ktorý vyučuje nie patriotický gýč, ale aj niečo o občianstve a demokracii. Skrátka roky driny a poctivej práce so všetkými spoločenskými vrstvami, nielen s desiatkou vyleštených univerzít.

Amerika dlhodobo zanedbáva celé masy svojho obyvateľstva, ich vzdelanie, ich zdravie, ich informovanosť a ich pocit, že sa nedá veriť politikom, ale ani vedcom, univerzitám alebo médiám. Internet a sociálne siete transformovali demo­kraciu do úplne novej podoby, v ktorej má už naozaj každý svoj hlas.

Nielen raz za štyri roky, ale nepretržite, dennodenne, stačí zapnúť Facebook, vyrobiť meme a sledovať, ako sa šíri medzi milióny ľudí. Americký prístup k organizácii spoločnosti – nechať veci bežať na voľnobeh, nech každý kope sám za seba a za svoj sen, sa stáva v týchto časoch veľmi nebezpečný pre samotnú podstatu toho, na čom sme sa tu po druhej svetovej vojne dohodli.

Môžem si tu ja nakladať Amerike, koľko chcem, New York je jedno z najočarujúcejších miest na svete. Ak sa vám čo i len trochu dá, choďte sa tam pozrieť. Ale pozor, na prvýkrát má obzvlášť silný wow efekt. Počul som o Slovenke, ktorú New York tak omámil, že si dala vytetovať veľké „NYC“ na chrbát, takže opatrne s tým. Foto – Jakub Goda

Potreba venovať sa aj tým najslabším doteraz pramenila z klasických ľavicových hodnôt ako súcit, solidarita alebo určitý typ ekonomického kalkulu. Toto sa dnes mení a pribúda nový argument, nový typ motivácie, ktorým je úplne obyčajný pud sebazáchovy.

Buď dokážeme vytvoriť spoločnosť so základnou mierou súdržnosti, vzájomnej dôvery a zdielaným vnímaním reality, alebo ahoj, November 89 a dovidenia drahá EÚ. Najprv to budú virtuálne odkazy na Facebooku a potom reálny výsledok volieb, ktoré vyhrajú zosieťované a zradikalizované masy chápajúce svoje možnosti a svoju silu.

Okrem postkomunistických krajín konfrontáciu s novými výzvami doby zatiaľ suverénne najviac prehrávajú anglosaské krajiny – Británia a Amerika. Môžeme to označiť za zhodu okolností, alebo to lenivo vybaviť tým, že Európania sa v reakcii na to jednoducho zľakli a volebne upokojili.

Druhá možnosť je postaviť sa k tomu trochu usilovnejšie a začať skúmať, ako je možné, že v Nemecku, ktoré za posledné dva roky prijalo cca 1,5 milióna cudzincov, je vo všeobecnosti s politikmi spokojných 67 percent ľudí a štandardným médiám dôveruje 60 percent populácie. Alebo že Fíni boli natoľko odolní voči ruskej propagande, že to Rusov omrzelo a prakticky to prestali ďalej skúšať.

Ale všímať si treba aj menej pohodlné veci, napríklad, že holandský premiér zobral Wildersovi hlasy aj tým, že sa pragmaticky posunul smerom k nemu doprava predvolebným vyhlásením na adresu utečencov: „Správajte sa normálne, alebo odíďte”. Ak sa niekde ukázalo, že niečo ako zodpovedný nacionalizmus môže zafungovať, tak to tiež treba vziať do úvahy a nie nad tým ohŕňať naše chrumkavé liberálne nošteky.

V takmer každej európskej krajine povyskakovali populistické krajne pravicové strany a dosahujú väčšinou okolo 10 – 25 percent. Je to nepríjemné a nedá sa to ignorovať, ale presvedčivá väčšina Belgičanov, Holanďanov, Francúzov, Škandinávcov alebo Nemcov sú stále otvorené, tolerantné, demokratické a proeurópske spoločenstvá, ktoré v uvedomelosti svojho obyvateľstva a v disciplíne spravovania štátu tvoria svetovú elitu.
Európska únia je to najlepšie, čo sa kedy Slovensku stalo
Súhlasím s tým, že by nám už nemalo stačiť porovnávať sa s ukrajinskou bábuškou s 50-eurovým dôchodkom alebo ísť do Bangladéša a potom písať články, že si treba vážiť, čo máme, lebo sme stretli dievča s vydlabanými očami obliate kyselinou.

Vybral som sa teda do Ameriky, do najmocnejšej krajiny sveta, ktorú som od detstva podvedome obdivoval, a tam som pochopil, že na tejto planéte neexistujú lepšie vzory v umení spravovať štát, ako sú naši kolegovia, partneri a kamaráti z Bruselu, z Amsterdamu, z Kodane, zo Štokholmu alebo z Berlína.

Foto – Jakub Goda

A uvedomil som si aj to, že som Európan, že ma tak ľudia vnímajú, tipovali mi, že som Francúz alebo Nemec, a vôbec ma to neprekvapovalo, pretože s nimi mám viac spoločného a tiež nehovorím „Excellent, awesome, thank you sooo much“, keď mi niekto podá soľničku v reštaurácii. Polovicu života som prežil s európskym pasom, čakanie na hraniciach si ledva pamätám a väčšinu môjho pohybu v rámci EÚ nepovažujem za cestovanie, ale za drobné víkendové výlety do susedstva.

Keď som sa pýtal zopár slovenských kamarátov žijúcich v USA, kde plánujú žiť dlhodobo, odpoveďou bolo, že v Európe. Medzi Američanmi mi zase európska identita pravidelne generovala zbožné „Oooh, Europe!” Ak si to trošku zjednodušíme, Američania sa delia na dve skupiny:

V prvej sú tí, pre ktorých je Amerika vo všetkom najlepšia na svete, pretože Amerika je ich svet. Druhú skupinu tvoria rozhľadenejší a scestovanejší Američania, a tí, keď počujú o Európe, tak vydávajú zvuky a skladajú ódy o históriou a kultúrou prešpikovanom kontinente, kde chcú ísť cestovať, alebo rovno žiť a zaľúbiť sa.

Formujúci sa pocit európskej identity sa pritom vo mne vôbec nebije s tým, že mám stále veľmi rád Slovensko. Práve naopak, tieto dve identity sa dopĺňajú, bratsky koexistujú nielen emocionálne, ale aj argumentačne si majú čo povedať.

Neviem si predstaviť, je to úplne mimo rámca mojej fantázie, kde a ako inak by Slovensko mohlo prosperovať ako vo fungujúcom zväzku s našimi európskymi partnermi. Nenapadá mi, čo iné by malo byť top prioritou našej zahraničnej politiky, ako snaha prispieť k tomu, aby tento zväzok čo najlepšie fungoval ako celok, nie aby sme z neho krátkozrako vytrieskali čo najviac pre seba.

Boli také časy, keď sme s prirodzeným rešpektom pozerali na západ Európy, obdivovali sme čisté rakúske chodníčky, fungujúci štát a vlastne úplne všetko. Chceli sme ich dobiehať a naivne si romantizovať ich životy. Zrazu je to preč a počúvam úplne iné hlasy.

Nenechajte sa tým popliesť, nenaleťte na sedliacke reči o okresnej lige s grafmi, za ktoré by som sa hanbil aj na prijímačkách na ekonomickú. Neskočte na somariny o kriminalite v Nemecku a na reči o úpadkovej Európe prichádzajúce z Ruska, ktoré má priemernú dĺžku dožitia na úrovni afrických krajín.

Máme v Európe kolegov, ktorí majú najlepšie zdravotnícke systémy na svete, dokázali vzdelať a na demokraciu pripraviť najširšie vrstvy svojho obyvateľstva, minimalizovali alebo takmer eliminovali korupciu, blahobyt rozpŕchli do šírky a žijú v pokojných, bezpečných a funkčných komunitách.

Európska únia ako celok predstavuje najväčšiu ekonomickú a diplomatickú mocnosť na svete. Nemíňame síce tak veľa na armádu ako USA, čo je do určitej miery chyba, ale kompenzujeme to „mäkkou silou“, v ktorej sme absolútna veľmoc. Príspevky EÚ tvoria 37 percent všetkých príspevkov do Organizácie Spojených národov (príspevky USA tvoria 22 percent), vďaka čomu máme kľúčový vplyv na dizajn medzinárodných inštitúcii ako Medzinárodný trestný súd, Svetová obchodná organizácia a mnohé ďalšie. 40 percent všetkých medzinárodných študentov na svete študuje v EÚ (21 percent v USA), čím vštepujeme svetovej mládeži európske hodnoty.

Okrem toho, Amerika polarizuje, ale Európa je svetový miláčik. Keď sa Forbes opýtal 10 000 ľudí z celého sveta, ktoré krajiny na svete majú podľa nich najlepšiu reputáciu, 15 z top 20 krajín boli európske (USA až na 28. mieste).

Jednou z chýb, ktorú európske inštitúcie dlhodobo robili, bolo, že podceňovali komunikáciu a nutnosť vysvetľovať veci občanom a novinárom. To sa v poslednom čase zlepšuje a dobrú prácu tu v tomto smere robí napríklad Zastúpenie Európskej komisie v SR, zaujímavé postrehy z Európskeho parlamentu prináša Karolína Stach, ktorá v ňom pôsobí, špecificky európskym témam sa systematicky venuje Euractiv. Sledujte ich a zaujímajte sa o Európu, možno to nie je taká zábava ako článočky, že Brusel nám ide zakázať hranolčeky, ale je to veľmi dôležité, ak vám záleží na budúcnosti Slovenska.

Hlavne však myslite na to a dobre si to pamätajte, že sme v klube s tými najlepšími, že sme lídri slobodného sveta a nikdy neprestaňte byť na to hrdí.

Ak vás zaujíma, o čom píšem a čo čítam, sledovať ma môžete tu. Ale ak nechcete byť závislí len od Facebooku, môžete sa prihlásiť do newslettra. Moja lenivosť je vašou zárukou, že to bude príjemne sporadické.

Teraz najčítanejšie