piatok

Novinárka na pol roka vyskúšala top najhoršie povolania v Česku, pracovala za pásom aj pri triedení odpadkov

Investigatívny projekt o zle platených profesiách je českým dokumentom roka.

Filmárka Apolena Rychlíková a novinárka Saša Uhlová pri debate s divákmi Foto - MFDF Jihlava

Spisovateľ George Orwell kedysi túžil spoznať spoločenské dno, tak sa nechal zamestnať v najhorších zamestnaniach v Paríži a napísal o tom knihu. Podobne šli na to novinárka SAŠA UHLOVÁ a filmárka APOLENA RYCHLÍKOVÁ. Jedna si na vlastnej koži vyskúšala mizerne platené povolania v Česku a druhá ju nakrúcala s kamerou. 

Sériu investigatívnych reportáží Hrdinovia kapitalistickej práce postupne uverejňuje online denník A2larm a film Hranice práce mal premiéru pred týždňom na festivale v Jihlave, kde ho vyhlásili za český dokument roku.

Je to okno do života „neviditeľných“ ľudí, ktorí za prácu v nedôstojných podmienkach dostávajú minimálnu mzdu, často bez zaplatených nadčasov.

Vyskúšali ste si prácu v nemocničnej žehliarni, v hydinárni, pri výrobe žiletiek, pri pokladnici supermarketu, triedili ste odpadky. Kde to bolo najviac zdraviu škodlivé?

Saša Uhlová: Zlé to bolo v hydinárni, je tam strašná zima. V žiletkárni bolo zase teplo, dvakrát som mala pocit, že omdliem. Dosť špinavá záležitosť je triedenie odpadu, kde sa robí na tri zmeny. Aj štúdie hovoria, že dlhodobé striedanie dennej práce s nočnou má jasne negatívne vplyvy na zdravie.

Uvítala by som debatu o tom, či naozaj potrebujeme v noci triediť odpad a vyrábať žiletky. Chápem, že bez profesií, ako je lekár či strojvedúci vo vlaku, sa v noci nezaobídeme, ale tu sa v noci vyrába hocičo. To by mali zakázať.

Ako by ste túto prácu nazvali? Novodobé otroctvo?

Apolena Rychlíková: Radšej nejako inak. Snažili sme sa vyberať prácu, ktorá má byť užitočná, a otroctvo znie príliš negatívne. Aj keď formálne znaky otroctva to možno má.

SU: Lepší termín je vykorisťovanie. Už sa príliš nepoužíva, ale dobre vystihuje podstatu. Lepšie je ho oživiť, než sa vracať k pojmu otroctvo, keď ľudia boli niečím majetkom. Títo ľudia ničím majetkom nie sú, ale sú vykorisťovaní.

Koľkých ľudí sa to týka?

AP: Podľa údajov štatistického úradu z mája minulého roku pracuje v Česku viac ako pätina zamestnancov za menej ako osemdesiat korún na hodinu.

SU: To je pri 160 hodinách mesačne menej ako 14-tisíc v hrubom (pozn. asi 544 eur). Pri nadčasoch to môže byť viac, okolo 15-16 hrubého a 13 čistého. Za to si v Prahe ani nezaplatíte nájom.

Týka sa to najmä ľudí bez vyššieho vzdelania?

SU: Nielen tých, je to veľmi rôzne. Za pásom robia aj ľudia so strednou školou, maturitou.

Naozaj je pre nich taký veľký výdavok doprava?

AR: Áno. Električenka v Prahe stojí 4-tisíc (pozn. 155 eur) na rok, čo je suma, ktorú pri sebe fyzicky nemajú. Keď si kupujú mesačný lístok, je to drahšie. Niektorí jazdia s dennými lístkami, potom na konci mesiaca nemajú peniaze, tak cestujú načierno a chytí ich revízor, na čo sa nabaľujú pokuty a exekúcie za nezaplatené pokuty.

V Česku je dnes milión ľudí v exekúcii. Mnohí ani nepocítia zvýšenie platu, po strhnutí dlhu im zostáva len nestrhnuteľné minimum.

Saša Uhlová (1977)

Česká novinárka a rómistka. Vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Karlovy v Prahe. Pracovala ako antropologický terénny výskumník v sociálne vylúčených lokalitách, štyri roky učila na Rómskej strednej škole sociálnej v Kolíne a pôsobila v ROMEA, z. s., ako redaktorka mesačníka Romano Vodi. Je redaktorkou internetového denníka A2larm.

Apolena Rychlíková (1989)

Česká filmárka. Študuje na pražskej FAMU, venuje sa politickému a sociálnemu dokumentu. Nakrútila napríklad filmy Expremiéri (2013), Za Adolfa by žádní morgoši neměli žádná práva (2014), venuje sa publicistike.

Prečo sú tie zamestnania neviditeľné?

AR: Jednak preto, že títo ľudia rezignovali na to, aby boli občanmi. Oni sa zmierili s tým, že nikoho nezaujímajú, že ich v spoločnosti nikto nereprezentuje a že ich jedinou úlohou je prežiť. Ani nie, že dôstojne, ale v tom najzákladnejšom zmysle: udržať si byt, ubytovňu a podobne.

Nechodia na voľby, nevyužívajú svoje občianske práva, alebo na to nemajú energiu, prípadne si myslia, že to nemá žiaden význam. Ich nik nezastupuje a my ostatní produkty ich práce konzumujeme bez toho, aby sme sa pýtali, odkiaľ sa tu berú.

SU: Neviditeľní sú aj preto, lebo sú ukrytí v továrňach a halách, kde nevieme, ako to vyzerá. Keď odtiaľ nejaké zábery preniknú, tak to bývajú propagačné fotky, ale nie realita. Keď som robila za pokladnicou supermarketu, prekvapilo ma, koľko zákazníkov

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |