Denník N

Novinárka na pol roka vyskúšala top najhoršie povolania v Česku, pracovala za pásom aj pri triedení odpadkov

Filmárka Apolena Rychlíková a novinárka Saša Uhlová pri debate s divákmi Foto - MFDF Jihlava

Investigatívny projekt o zle platených profesiách je českým dokumentom roka.

Spisovateľ George Orwell kedysi túžil spoznať spoločenské dno, tak sa nechal zamestnať v najhorších zamestnaniach v Paríži a napísal o tom knihu. Podobne šli na to novinárka SAŠA UHLOVÁ a filmárka APOLENA RYCHLÍKOVÁ. Jedna si na vlastnej koži vyskúšala mizerne platené povolania v Česku a druhá ju nakrúcala s kamerou. 

Sériu investigatívnych reportáží Hrdinovia kapitalistickej práce postupne uverejňuje online denník A2larm a film Hranice práce mal premiéru pred týždňom na festivale v Jihlave, kde ho vyhlásili za český dokument roku.

Je to okno do života „neviditeľných“ ľudí, ktorí za prácu v nedôstojných podmienkach dostávajú minimálnu mzdu, často bez zaplatených nadčasov.

Vyskúšali ste si prácu v nemocničnej žehliarni, v hydinárni, pri výrobe žiletiek, pri pokladnici supermarketu, triedili ste odpadky. Kde to bolo najviac zdraviu škodlivé?

Saša Uhlová: Zlé to bolo v hydinárni, je tam strašná zima. V žiletkárni bolo zase teplo, dvakrát som mala pocit, že omdliem. Dosť špinavá záležitosť je triedenie odpadu, kde sa robí na tri zmeny. Aj štúdie hovoria, že dlhodobé striedanie dennej práce s nočnou má jasne negatívne vplyvy na zdravie.

Uvítala by som debatu o tom, či naozaj potrebujeme v noci triediť odpad a vyrábať žiletky. Chápem, že bez profesií, ako je lekár či strojvedúci vo vlaku, sa v noci nezaobídeme, ale tu sa v noci vyrába hocičo. To by mali zakázať.

Ako by ste túto prácu nazvali? Novodobé otroctvo?

Apolena Rychlíková: Radšej nejako inak. Snažili sme sa vyberať prácu, ktorá má byť užitočná, a otroctvo znie príliš negatívne. Aj keď formálne znaky otroctva to možno má.

SU: Lepší termín je vykorisťovanie. Už sa príliš nepoužíva, ale dobre vystihuje podstatu. Lepšie je ho oživiť, než sa vracať k pojmu otroctvo, keď ľudia boli niečím majetkom. Títo ľudia ničím majetkom nie sú, ale sú vykorisťovaní.

Koľkých ľudí sa to týka?

AP: Podľa údajov štatistického úradu z mája minulého roku pracuje v Česku viac ako pätina zamestnancov za menej ako osemdesiat korún na hodinu.

SU: To je pri 160 hodinách mesačne menej ako 14-tisíc v hrubom (pozn. asi 544 eur). Pri nadčasoch to môže byť viac, okolo 15-16 hrubého a 13 čistého. Za to si v Prahe ani nezaplatíte nájom.

Týka sa to najmä ľudí bez vyššieho vzdelania?

SU: Nielen tých, je to veľmi rôzne. Za pásom robia aj ľudia so strednou školou, maturitou.

Naozaj je pre nich taký veľký výdavok doprava?

AR: Áno. Električenka v Prahe stojí 4-tisíc (pozn. 155 eur) na rok, čo je suma, ktorú pri sebe fyzicky nemajú. Keď si kupujú mesačný lístok, je to drahšie. Niektorí jazdia s dennými lístkami, potom na konci mesiaca nemajú peniaze, tak cestujú načierno a chytí ich revízor, na čo sa nabaľujú pokuty a exekúcie za nezaplatené pokuty.

V Česku je dnes milión ľudí v exekúcii. Mnohí ani nepocítia zvýšenie platu, po strhnutí dlhu im zostáva len nestrhnuteľné minimum.

Saša Uhlová (1977)

Česká novinárka a rómistka. Vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Karlovy v Prahe. Pracovala ako antropologický terénny výskumník v sociálne vylúčených lokalitách, štyri roky učila na Rómskej strednej škole sociálnej v Kolíne a pôsobila v ROMEA, z. s., ako redaktorka mesačníka Romano Vodi. Je redaktorkou internetového denníka A2larm.

Apolena Rychlíková (1989)

Česká filmárka. Študuje na pražskej FAMU, venuje sa politickému a sociálnemu dokumentu. Nakrútila napríklad filmy Expremiéri (2013), Za Adolfa by žádní morgoši neměli žádná práva (2014), venuje sa publicistike.

Prečo sú tie zamestnania neviditeľné?

AR: Jednak preto, že títo ľudia rezignovali na to, aby boli občanmi. Oni sa zmierili s tým, že nikoho nezaujímajú, že ich v spoločnosti nikto nereprezentuje a že ich jedinou úlohou je prežiť. Ani nie, že dôstojne, ale v tom najzákladnejšom zmysle: udržať si byt, ubytovňu a podobne.

Nechodia na voľby, nevyužívajú svoje občianske práva, alebo na to nemajú energiu, prípadne si myslia, že to nemá žiaden význam. Ich nik nezastupuje a my ostatní produkty ich práce konzumujeme bez toho, aby sme sa pýtali, odkiaľ sa tu berú.

SU: Neviditeľní sú aj preto, lebo sú ukrytí v továrňach a halách, kde nevieme, ako to vyzerá. Keď odtiaľ nejaké zábery preniknú, tak to bývajú propagačné fotky, ale nie realita. Keď som robila za pokladnicou supermarketu, prekvapilo ma, koľko zákazníkov ma ľutovalo, že to musím robiť. Vtedy som si uvedomila, že niekde inde možno pracujú ľudia, ktorí sú na tom horšie, ale nie sú na očiach.

Pracovníkov pri pokladnici aspoň môžeme vidieť, ak chceme. Môžeme ich ignorovať, aj sa o nich zaujímať. Keď sa chceme dozvedieť, ako to vyzerá na pracovisku, ktoré je schované v hale, tak jediná cesta je prihlásiť sa tam.

Kedy ste sa odhodlali zažiť to na vlastnej koži?

SU: Sú to dva roky. Rozprávala som sa so švagrinou, ktorej sestra takto celý život pracuje. Dlho sme premýšľali, ako o tom hovoriť, problém bol ten, že ľudia s takouto skúsenosťou nechceli byť citovaní, a to ani anonymne. Aj keby chceli, my sme vedeli, že reportáž podľa anonymov nemá takú silu.

Vtedy mi švagriná navrhla, nech sa tam idem zamestnať. Skúsiť niečo také bol môj dávny sen, preto som bola rada, keď sa mi začal plniť aj vďaka Apolene.

Prečo ľudia nehovoria o bývalých pracoviskách? Z čoho majú strach?

SU: Jedna vec je bežná ľudská rovina. Lepšie sa ohovára medzi štyrmi očami než do médií. Druhá vec je strach. Ak niekto cez médiá ohovára bývalého zamestnávateľa, riskuje to, že si ďalšie zamestnanie už nemusí vedieť nájsť. Ja sa ľuďom nečudujem, že sa boja prehovoriť.

Čo vravíte na argument, že práce je v Česku dosť a každý nejakú nájde?

AR: To je čiastočná pravda, ale nezamestnanosť nie je všetko. To, že sa pri nej zasekla diskusia, je podľa mňa nešťastné. Od krízy sa všade hovorí o nezamestnanosti, ale už sa nehovorí o ničom inom. Otázka stagnujúcich miezd či pracovných podmienok sa nerieši  vôbec, alebo len krátko, posledné dva roky, odkedy ju v Česku kampaňou Koniec lacnej práce naštartoval Josef Středula.

Ešte pred štyrmi rokmi bola minimálna mzda na úrovni 8000 korún v hrubom, v čistom teda 7000, a stále je jednou z najnižších v Európe. Môžete mať plnú zamestnanosť, ale nemusí to znamenať, že sa tí ľudia z práce uživia, že sa pri nej neporušuje zákonník práce, že nie sú pošliapavané ich práva, že sa k nim správajú slušne.

SU: Zmeniť prácu pre tých ľudí nie je také jednoduché. Pauza medzi zamestnaním je výpadkom v príjmoch, ktorý môže znamenať existenčné ohrozenie. Často som počula argument: inde to nie je lepšie. Človek číta inzerát, že niekde dávajú viac peňazí, ale na mieste sa ukáže, že to tak nie je.

Ľudia sú po namáhavej práci vyčerpaní, na hľadanie inej práce nemusia mať energiu. Nemajú kedy chodiť po pohovoroch. Cez pracovný čas sa nedá a voľno si len tak zobrať nemôžu. To všetko sú faktory, ktoré obmedzujú pracovnú mobilitu.

AR: Hovoríme o ľuďoch, ktorí často nemajú ani počítače, smarftóny a internet. Nemôžu si večer sadnúť k internetu hľadať novú prácu. Sú radi, že prídu domov, uvaria si a ľahnú si spať. Vybrať si dovolenku na hľadanie zamestnania s neistotou, či ju vôbec dostanú, je pre nich až príliš zložitá úvaha s veľkým množstvom rizikových faktorov.

Správne som pochopil, že človek, ktorý chce triediť odpadky, musí poslať firme štruktúrovaný životopis?

SU: Na Morave áno, je to miestne špecifikum. V Česku to nikto nechcel.

Ako taký životopis vyzeral? Museli ste tajiť, že ste novinárka?

SU: Rozhodne som neklamala. Písala som čistú pravdu: že som vychodila základnú školu, mám štyri deti a zháňam si prácu po materskej dovolenke.

Hľadali ste manuálne zamestnania, existuje však viac druhov nedôstojných povolaní, vrátane tých duševných. Pri niektorých kancelárskych zamestnaniach sociológovia hovoria o „bullshit jobs“, doslova „zamestnaniach nahovno“. Tie ste skúmať nechceli?

AR: Povedali sme si, že týmto sa zaoberať nebudeme. Nie preto, že by sme si mysleli, že pracovné podmienky pri bullshit jobs by boli výborné, ale pre nás bolo dôležité ukázať tie zamestnania, bez ktorých sa spoločnosť nezaobíde.

Teda prácu, z ktorej keby ľudia v tejto chvíli zutekali preč, ak si nenakúpime, nejeme mäso, pretečú nám smetné koše odpadkami, v nemocnici nie je čistá bielizeň. Antropológ David Graeber hovorí, že užitočnosť práce dokazuje to, do akej miery spoločnosť utrpí škodu, keď ju ľudia prestanú vykonávať.

Bullshit jobs, naopak, definuje to, že ich za zbytočné pokladá aj väčšina ľudí, ktorí ju vykonávajú. Navyše sa o nich vie. Čítala som už množstvo príbehov o call centrách či lietadlových poisťovniach, ktoré sa zvyknú brať ako neželané výhonky kapitalizmu, ale omnoho menej rozšírené sú pokusy dostať sa na dreň užitočných manuálnych profesií.

Menujete konkrétnych zamestnávateľov, ktorí porušujú zákon, keď odlišne vyplácajú svojich a agentúrnych zamestnancov, odopierajú im pauzy, nútia ich pracovať dlhšie alebo vtedy, keď sú chorí. Máte od nich spätnú väzbu?

SU: Reťazec predajní Albert reagoval tak, že sú to chyby konkrétneho obchodu, kde som pracovala. Vodňanská hydináreň, teda Agrofert Andreja Babiša, tvrdí, že to nie je pravda. Triediareň odpadu poprela, že by sa zamestnanci časy zmeny dozvedali na poslednú chvíľu.

Pražská nemocnica Motol podmienky priznala, vraj chápe, že je to problém, a vysvetľuje to tlakom na čo najlacnejšiu zákazku na pranie bielizne, ktorý na nich je ako verejnú inštitúciu.

Je väčší problém zákonník práce, alebo to, že sa nedodržiava?

SU: To, že sa nevymáha.

Prečo to nerobí inšpektorát práce?

SU: Je to veľmi zložité. Niektoré podmienky, napríklad to, ako často majú zamestnanci v práci pauzy, vie inšpektorát zistiť iba priamo od ľudí.

Ďalší pomerne rozšírený problém je dvojaké papierovanie, keď majú zamestnanci na papieri vyššiu mzdu za menej hodín, ale v skutočnosti robia za menej peňazí viac hodín. To sú veci, ktoré inšpektorát ťažko odhalí, ak kontroluje papiere. Samozrejme, môžeme debatovať o tom, či je taká kontrola dostatočná a či by nemal inšpektorát používať širšie spektrum kontroly, ktorá by sa pýtala aj pracovníkov.

Čo sa s tým dá robiť?

AR: Nie je to len jedna vec, napríklad len rast miezd. Je to celý balík previazaných vecí, ktoré sa musia začať systematicky riešiť. Začína sa to nedostupnosťou sociálneho bývania, keď ľudia často padajú cez sieť ubytovní až na ulicu, pokračuje to cez vymáhanie nezmyselne vysokých exekúcií až k nízkym mzdám bez preplácaných nadčasov.

Je to komplexný problém, ktorý nezmení jediné opatrenie.

Teraz boli v Česku voľby. Keby som mal takú prácu, koho mám ísť voliť?

SU: Ja by som na ich mieste volila sociálnych demokratov, a keby som bola veľmi osvietená, tak Zelených.

AR: Lenže títo ľudia buď nevolia, alebo volia komunistov.

Bolo za ten polrok niečo, čo nebolo mizerné a robilo vám radosť?

SU: Stretla som tam kopu skvelých ľudí. Zistila som, že ľudia s nízkym vzdelaním zďaleka nie sú takí rasisti a xenofóbi, ako by som čakala. Nie je to pre nich téma, veď s cudzincami a Rómami každý deň pracujú.

AR: Prostredie nízkokvalifikovanej práce nie je homogénne. Dáva to za pravdu teóriám, že najrasistickejší nebývajú ľudia na dne, ale v príjmovej skupine nad nimi, teda takí ľudia, ktorí nejaké vzdelanie dosiahli a pohybujú sa na homogénnom pracovisku, kde sú napríklad všetci bieli, majú rovnaký typ vzdelania a takisto majú prístup k internetu, kde si môžu xenofóbiu živiť. Majú pocit, že v živote niečo vykonali, ale plat tomu nezodpovedá. Tak hľadia zvrchu na ľudí pod sebou, ktorí zarábajú o 2000 korún menej, a to ich rozčuľuje.

Teraz najčítanejšie