Denník N

Debaty o obťažovaní sú plné hlúpych rečí, mnohí si neuvedomujú, že nimi ubližujú aj svojim blízkym

Dvojica so zeleninou a ovocím - Joachim Beuckelaer. Zdroj – SNG/webumenia.sk
Dvojica so zeleninou a ovocím – Joachim Beuckelaer. Zdroj – SNG/webumenia.sk

Ak sa ozve proti sexuálnemu obťažovaniu len jedna žena, neuveria jej. Ak sú viac ako dve, vnímajú ich ako sabat čarodejníc. Na Slovensku zatiaľ neplatí ani prvé, ani druhé – o sexuálnom obťažovaní ženy verejne nehovoria.

To aby sme sa teraz báli aj zavtipkovať, aby nás niekto neobvinil z obťažovania. Takéto reakcie sa na sociálnych sieťach objavujú často. Po tom, čo producenta Harveyho Weinsteina obvinili desiatky žien z obťažovania, sa na celom svete rozbehla debata, čo to vlastne je a prečo nám to škodí.

Vo Veľkej Británii pre obťažovanie novinárky odstúpil minister obrany, v Maďarsku sa ženám verejne ospravedlnil známy režisér László Marton, ktorý  spočiatku obvinenia popieral.

Napriek tomu, že u nás sexuálne obťažovanie zažila asi polovica žien, verejne o tom neprehovorila takmer žiadna. Prečo?

„Na Slovensku často reagujeme zvláštne, ak sa nám žena zdôverí, že zažila násilie alebo sexuálne obťažovanie. Máme tendenciu jej neveriť, spochybňovať jej tvrdenia, bagatelizovať ich alebo ju dokonca obviňovať, že si za to môže sama,“ hovorí Ľubica Rozborová z odboru rodovej rovnosti na ministerstve práce. Preto je podľa nej také vzácne, že o tom vo svete začalo nahlas hovoriť množstvo žien.

„Kampane ako #metoo musíme brať vážne. Ísť s kožou na trh a povedať mne sa to tiež stalo, nie je jednoduché, lebo ten človek sa veľmi odhaľuje a stáva sa zraniteľným,“ hovorí Barbara Havelková z Oxfordskej univerzity.

Ak sa pozriete na diskusie o tejto kampani, zistíte, že ženy, ktoré o obťažovaní prehovorili, diskutujúci nazývajú hysterkami, netýkavkami, ľahkými ženami (vulgárne), provokatérkami, vraj na seba chcú len upútať pozornosť a zviditeľniť sa.

„Tým, že štát a jeho orgány sexuálne obťažovanie nijako špeciálne neriešia, je citlivosť širokej verejnosti na tento fenomén stále pomerne nízka. Aj preto je mnoho obťažujúcich prejavov stále považovaných za ,humor‘,“ hovorí právnička Janka Debrecéniová zo združenia Občan, demokracia a zodpovednosť.

Podľa výskumu Eurobarometer považujú sexuálne obťažovanie za bežné tri štvrtiny žien a dve tretiny mužov.

Tri štvrtiny Slovákov a Sloveniek pritom nevedia, že je protizákonné, a štvrtina si myslí, že aj keď je takéto správanie nesprávne, nemalo by byť protizákonné.

Aj my máme Weinsteinov

„Keď máte 18 rokov a on 55, máte pocit, že je to dedko, veď bol starší ako môj otec. Logicky sa mi zdalo nepredstaviteľné, aby na mňa vôbec siahol,“ opísala vlani svoju veľmi zlú skúsenosť v rozhovore pre Denník N spisovateľka Daniela Kapitáňová. Prehovorila o stretnutí s básnikom Vojtechom Mihálikom.

„Tento národný umelec si ma zavolal do bytu pod zámienkou, že taký humor v slovenskej poézii ešte nevidel. Že si teda spolu sadneme a pouvažujeme o samostatnej zbierke. Prišla som a bola to hrôza, lebo s metodológiou tohto dedkovského chlipníctva som sa dovtedy nestretla. Najhoršie bolo, že som najskôr obviňovala seba – že ja som tá hlúpa, že si jeho konanie len zle interpretujem,“ hovorí Kapitáňová. Snažila sa tváriť, že jeho návrhom nerozumie, a nechcela ho uraziť. „Potom ma chytil za krk a začal mi hlavu tlačiť dole. Vtedy som pochopila, že sa žarty skončili, a rozplakala som sa.“

Mihálikova manželka vraj sedela vo vedľajšej miestnosti. „Všetko musela počuť, navyše ma videla, ako uplakaná vybieham z izby. Nikdy nezabudnem, ako stuhnuto v ruke držala tanierik a v druhej šálku s kávičkou. Akoby si vtedy povedala – a je to tu, ďalšia, čo mu nedala, vyletela,“ opisovala Kapitáňová.

To, že u nás ženy o obťažovaní nehovoria, neznamená, že sa tu nedeje, zhodujú sa odborníčky. Kapitáňová je jedna z mála, ktorá o tom verejne povedala. Na takú lavínu výpovedí o násilí a obťažovaní, ako v Spojených štátoch, si na Slovensku ešte musíme počkať.

Obťažovanie nie je flirtovanie

Ak by ste šli študovať na Oxford, jedným z prvých kurzov, ktorým musíte prejsť, je kurz konsenzu. „Študenti sa učia, čo je to súhlas pri sexuálnych vzťahoch a ako poznať, že tam nie je,“ vysvetľuje Havelková. „Niečo také by sa v našom priestore absolútne nestalo. Každý by sa tomu vysmial.“

Aký je teda rozdiel medzi flirtovaním a obťažovaním? „Hranica je tam, kde to žene už nie je príjemné alebo keď si to už jednoducho neželá,“ hovorí Ľubica Rozborová.

Keď sa žena pri oplzlých vtipoch tvári kyslo alebo z pleca strasie kolegovu ruku, je zrejmé, že to už netreba opakovať. „Ak žena začne prijímať rôzne stratégie, ako sa kolegovi alebo nadriadenému vyhýbať, lebo jej je to nepríjemné a má pocit nepriateľskej atmosféry, tak to obťažovanie je,“ vysvetľuje Havelková.

Žena môže začať vynechávať porady, stretnutia a premýšľať nad výpoveďou. Obťažovanie teda ovplyvňuje jej pracovné rozhodnutia. „V tomto prípade je možné podať sťažnosť zamestnávateľovi, ktorý je povinný na ňu bezodkladne odpovedať a vykonať nápravu,“ hovorí Barbora Burajová z Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie.

Okrem práce ženy obťažovanie poznajú aj z ulíc či z autobusov. S oplzlým pokrikovaním, obtretím či zazeraním sa už stretla zrejme každá žena.

Treba o tom hovoriť. V tmavej ulici to môže zlepšiť jedna nočná lampa, v práci školenie o sexuálnom obťažovaní či etický kódex.

Stačí sa spýtať

To aby sme sa teraz báli aj zavtipkovať, aby nás niekto neobvinil z obťažovania, písali teda viacerí na sociálnych sieťach. Ako to teda je?

Pri obťažovaní platí, že žena by mala dať jasne najavo, ak sa jej takéto prejavy nepáčia. Keď to nepovie priamo a muž si nie je istý, na čom je, môže sa jednoducho spýtať: Si s tým v pohode? Neprekáža ti to?

Sú však situácie, keď žena nemá možnosť ohradiť sa. Zastaviť ju môže strach, že príde o prácu, neurobí skúšku alebo že sa obťažovanie bude zhoršovať.

Vtedy by jej určite pomohlo, ak by sa jej zastali kolegovia. „Ak si mužskí kolegovia všimnú takýto druh konania, môžu sa proti nemu ohradiť bez toho, aby boli za hysterky. Bude to mať väčšiu váhu, ako keby to povedala žena. Bohužiaľ, to je realita,“ hovorí Havelková.

Navyše tým môžu kolegovi či spolužiakovi urobiť službu. Podľa zákona sa totiž muži nemôžu vyhovárať na to, že o obťažovaní nevedeli. Posudzuje sa aj následok ich činov.

Havelková hovorí, že človek na takéto napomenutie nereaguje vždy dobre. „Tá reakcia je často ublížená, defenzívna, agresívna. Málokto si to vezme k srdcu, keď mu to povedia.“ Sexuálne obťažovanie podľa nej nie je vec, ktorá musí nevyhnutne skončiť na súde. „Práve preto je veľmi dôležité, aby sa tieto veci brali vážne v rámci organizácií alebo vysokých škôl.“

 

Obťažovanie málokedy končí na súde

Sexuálne obťažovanie môže vyzerať rôzne. „Od dvojzmyselných narážok a sexistických vtipov, cez posielanie e-mailov so sexualizovaným obsahom, komentáre o vzhľade či častiach tela dotknutej osoby, nežiaduce pohľady, komentovanie intímneho života, zaberanie osobného priestoru, nežiaduce dotyky, sexuálne návrhy či dokonca sexualizované násilie,“ opisuje právnička Janka Debrecéniová.

Takéto správanie sa často môže prelínať aj so šikanou. Debrecéniová hovorí, že pozná mnoho prípadov sexuálneho obťažovania, no vie len o jednom, ktorý skončil na súde.

Dôvodom je podľa nej necitlivosť súdov, ich nepripravenosť takéto prípady riešiť, nedostatok dôkazov, súdne poplatky, náklady na právnu pomoc či nefunkčné inšpektoráty práce.

„Poznám prípad inšpektora práce, ktorý hneď po získaní podnetu na sexuálne obťažovanie dotknutú ženu spochybňoval a zosmiešňoval bez toho, že by si o situácii urobil aspoň obraz. Dopredu vedel, že skutok sa nestal,“ hovorí Debrecéniová.

Veronika Valkovičová z Fakulty sociálnych a ekonomických vied na Univerzite Komenského v Bratislave tvrdí, že situáciu okolo sexuálneho obťažovania by malo monitorovať Slovenské národné stredisko pre ľudské práva.

„V posledných dvoch rokoch sa na stredisko podľa jeho každoročnej monitorovacej správy obrátilo niekoľko žien so žiadosťou o poskytnutie posudku. Týchto pár prípadov je však neproporčne málo v porovnaní so štatistikami, ktoré o prevalencii sexuálneho obťažovania na pracovisku máme,“ hovorí Valkovičová.

Podľa Európskej agentúry pre základné práva sa so sexuálnym obťažovaním niekomu zverilo len šesťdesiat percent žien. „Ako dôvody uvádzali to, že nepovažovali situáciu za príliš vážnu, alebo že sa s problémom dokázali vyrovnať samy,“ hovorí Valkovičová.

Nemali by sme riešiť niečo dôležitejšie?

Havelková je v Oxforde okrem iného poverená riešiť aj obťažovanie. Chodia za ňou študentky a študenti a radia sa s ňou. „Už len to, že to môžu povedať niekomu, kto ich bude brať vážne, je veľmi dôležité,“ hovorí Havelková. V prípade, že ide o závažný incident, môžu začať vyšetrovanie a obťažujúceho študenta na semester zo školy vylúčiť. „Berieme to vážne, lebo vieme, aký negatívny vplyv to má na životy ľudí, ktorí sú obeťou.“

Rozborová opisuje, ako prípad obťažovania riešila vysoká škola v Nórsku. „Po nahlásení na ubytovacom oddelení na internáte nikto nespochybňoval jej výpoveď, nekládli žiadne zbytočné otázky a do troch hodín bola žena presťahovaná na opačnom konci mesta,“ hovorí Rozborová. „Dostala informácie, na koho sa obrátiť, ak sa rozhodne prípad nahlásiť na polícii, a vysvetlili jej, kde jej bude poskytnutá psychologická podpora bezplatne, kedykoľvek sa rozhodne.“

„Reakcie blízkeho okolia, ale aj inštitúcií, ktoré sú založené na podpore a dôvere, sú kľúčovým predpokladom na to, aby sa ženy prestali báť o násilí hovoriť,‘ vysvetľuje Rozborová.

U nás sa táto téma vníma ako čosi okrajové a nepotrebné. Mnohé ženy aj muži hovoria, že obťažovanie zažili, a predsa z nich neubudlo, tak nech sa radšej rieši niečo dôležitejšie, ako napríklad dvojaká kvalita potravín alebo korupcia.

Ženy kritizujeme, nech urobia čokoľvek

Najmä ľudia zo starších ročníkov môžu mať tendenciu nostalgicky spomínať na obdobie, keď sa nejaké to tľapnutie po zadku vôbec neriešilo. Áno, obťažovanie je pomerne subjektívna záležitosť. Ale bez pochyby platí, že len žena môže určiť, čo obťažovanie je a čo nie.

„Musíme rešpektovať osobné hranice ľudí. Kto sme, aby sme ich mohli narúšať?“ pýta sa Rozborová.

Spoločnosť podľa nej nemôže určovať, čo je žene príjemné a čo nie. „Veľmi ľahko by sa potom mohlo stať, že začneme spoločenským nastavením ospravedlňovať znásilňovanie alebo bitie žien. Analógia by bola rovnaká,“ vysvetľuje Rozborová.

Ak by sme navyše skúmali, čo od obťažovaných žien očakáva spoločnosť, boli by sme zmätení. Ak o tom, čo sa im stalo, prehovoria, tak sú za namyslené hlupane, ktoré chcú len pozornosť a vysúdiť nejaké peniaze. Ak o tom mlčia, tak sa nemajú k činu a obťažovanie si asi užívali, keď ho nikde nenahlásili.

Komička Deborah Frances-White vo svojom podcaste žartovala, že keď sa ozve len jedna žena, neuveria jej, ale ak už sú viac ako dve, tak ich vnímajú ako sabat čarodejníc.

Pozri, čo si k tebe môžem dovoliť

Debata o obťažovaní má podľa Havelkovej jednu chybu. „Hovoríme najmä o ženách, ktoré sú obťažované, pritom by sme mali hovoriť aj o mužoch, ktorí obťažujú, a o tom, ako nebyť mužom, ktorý obťažuje. Táto konverzácia veľmi chýba.“

Ženy, ktoré prehovorili o sexuálnom násilí, sa stretávajú s konštatovaním, že sa dostatočne nebránili. Nie je to však také jednoduché. Ani zďaleka.

Obťažovanie dostane človeka do situácií, v ktorých často nevie, ako reagovať, cíti sa hlúpo, hanbí sa a nechápe, prečo mu to ten druhý človek robí.

Ak hovoríme o sexuálnom obťažovaní, treba myslieť na to, že vlastne vôbec nie je o sexe. Je o moci, ktorú má človek v rukách. Nevhodnými dotykmi alebo ponižovaním nám hovorí: Pozri sa, čo si k tebe môžem dovoliť a ako ľahko ťa môžem zahanbiť či zahnať do kúta.

Podobne to bolo aj v prípade novinárky Táne Veselej.  „Ako študentka žurnalistiky som bola na skúške u nebohého profesora Ruttkaya. Zapísal mi do indexu jednotku, a potom sa ma opýtal, ako sa mu odvďačím,“ spomína novinárka na udalosť, ktorá sa stala už veľmi dávno.

„Keď som bez slova kráčala k dverám, pritlačil ma o ne a začal ma obchytkávať. Vytrhla som sa a dala som mu zaucho. Triasla som sa od strachu, a zároveň som bola na seba hrdá.“

Týmto incidentom sa to neskončilo. Profesor k nej bol nepríjemný a na štátniciach ju nenechal prejsť. „Vysmial ma a zvozil pod čiernu zem,“ spomína Veselá.

Pred opravným termínom šla za ročníkovým učiteľom Borisom Droppom a prosila ho, aby na opravné štátnice prišiel a komisii, pred ktorou mala odpovedať, povedal, o čo ide.

„U Ruttkaya ako šéfa komisie, som opäť neprešla, ale zvyšní štyria tvrdili, že som bola výborne pripravená. Dostala som trojku a žurnalistiku sa mi nakoniec podarilo dokončiť,“ hovorí Veselá.

Nie je to o nenávisti k mužom

Na kampaň #metoo mnohí hľadia ako na vojnu proti mužom. Môže to tak vyzerať najmä preto, lebo obťažovanie je štatisticky naozaj mužskou záležitosťou. Obťažovanie totiž vychádza z nerovnosti medzi mužmi a ženami. Ženy sú považované v niektorom prostredí za menej schopné, menej racionálne, tie, ktoré musia radostne prijímať dvorenie mužov. Pre ženy je veľmi unavujúce fungovať za takýchto okolností.

Na druhej strane, obeťami, samozrejme, môžu byť aj muži. „Avšak aj tam, kde sú obťažovaní muži, je omnoho pravdepodobnejšie, že ich obťažujú rovnako muži. Teda štatisticky sú muži tí, ktorí obťažujú,“ vysvetľuje Havelková. Ak však predpokladáte, že druhého muža môže obťažovať len gej, ide skôr o predsudok.

„Literatúra poukazuje na to, že heterosexuáli budú, naopak, ponižovať gejov alebo feminínne vystupujúcich mužov, aby dokázali svoju maskulinitu, pred sebou aj inými. Je chybou domnievať sa, že obťažovanie je v prvom rade o sexe. Je v prvom rade o moci. Iného, mladšieho, zraniteľnejšieho muža teda bude často podpichovať, ponižovať či urážať heterosexuálny muž,“ hovorí Havelková.

Môžete mlčať alebo pomôcť

Cieľom kampane #metoo či diskusií o obťažovaní nie je, aby všetci muži, ktorí niekedy povedali hlúpy vtip alebo niekoho obchytkávali, išli do basy. Ide o to, aby bolo také správanie odsúdené. Už takmer desať rokov je na Slovensku v antidiskriminačnom zákone definované sexuálne obťažovanie, no množstvo ľudí o tom stále nevie alebo to ignoruje.

A pri diskusii, ako je aj tá o obťažovaní, sa musí spoločnosť zamýšľať, kam chce smerovať. Či nad znepríjemňovaním života žien mávne rukou, alebo sa postaví na ich stranu a povie, že urobí všetko, aby sa v práci, na ulici, ale aj doma cítili čo najbezpečnejšie a najpríjemnejšie. Aj za cenu, že si muži budú musieť v prítomnosti novej kolegyne či študentky občas zahryznúť do jazyka alebo si od nej držať polmetrový odstup.

Tí, čo tvrdia, že obťažované ženy si za to môžu samy, lebo sa dostatočne nebránili, alebo že na seba chcú iba upútať pozornosť, by mali myslieť na to, že si to môžu prečítať aj ich dcéry, mamy, sesternice, susedky, priateľky… Mali by rátať s tým, že keď sa ich blízki ocitnú v podobnej situácii, nebudú to oni, koho požiadajú o pomoc. To, že sa o ich problémoch nedozvedia, však neznamená, že prestanú existovať.

Teraz najčítanejšie