sobota

Krása stavby, ktorá mení smútok na zmierenie

Nie je to len špičková československá stavba, ale patrí aj medzi výnimočnú svetovú architektúru, hovorí o budove bratislavského krematória od Ferdinanda Milučkého Matúš Dulla.

V týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve Slovart kniha o bratislavskom krematóriu Ferdinanda Milučkého. Foto - Olja Triaška Stefanović

Nie je to budova, do ktorej idete s očakávaniami. Naopak, akékoľvek očakávania či vôbec predstava niečoho čo i len trochu pozitívneho, je zväčša to posledné, na čo myslíte v momente, keď stúpate do svahu oblúkovým chodníkom.

Tam hore je zdiaľky nápadná, no pritom strohá budova, a potom už nič. Nič len les. Je totiž zapustená do kopca a pripomína vrstevnice, aké sú na mape, akurát, že ju nevytvorila príroda, hoci ju sprítomňuje hlavne kameň, drevo a sklo, a napokon aj ten les, lebo bez neho by nebola tým, čím je.

Bratislavské Krematórium, ktoré navrhol Ferdinand Milučký, má takmer päťdesiat rokov. Pocty aj uznania mu síce dostalo aj krátko po dokončení, oslavne o ňom vtedy písal Dominik Tatarka a dnes zasa svetoví teoretici, dokonca sa stalo našou najmladšou národnou kultúrnou pamiatkou, no ucelená kniha, ktorá by mapovala vznik a význam stavby, ktorá prekračuje hranice lokálnej architektúry, doteraz chýbala.

Historik architektúry Matúš Dulla ju nosil v hlave už dlhšie a teraz nastal jej čas. Dôvody navyše hľadať nemusel. Je len jediný a ten úplne postačuje: „Je to skvelá stavba, azda najlepšie architektonické dielo, aké sme na Slovensku vytvorili,“ hovorí.

S jej autorom Ferdinandom Milučkým viedol dlhé rozhovory, v knihe však prvom rade chcel nechať rozprávať najmä architektúru samotnú v celom kontexte svojho vzniku a ešte fotografie. Nie historické, ktoré by ju ukazovali v čase bez šmúh, ale súčasné, lebo táto budova predsa fascinuje aj ľudí, ktorí sú o dve generácie mladší než jej autor a bez ohľadu na vrstvu machu, ktorý na nej začal rásť. Fotografie Olje Triašky Stefanović teda nič neprikrášľujú a i tak sú sú samostatnou esejou o kráse budovy, ktorá má silu meniť smútok na zmierenie.

Fotografka Olja Triaška Stefanovič fotografovala krematórium Ferdinanda Milučkého počas celého roka a zaznamenala tesné prepojenie meniacej sa prírody a stavby, ktorá patrí k tomu najlepšiemu, čo sa u nás postavilo. Foto – Olja Triaška Stefanović

Architekt zasadil stavbu do lesa, v ktorom je lesný cintorín. Foto – Olja Triaška Stefanović

Dnes má bratislavské krematórium päťdesiat rokov. Bratislavčania oň bojovali niekoľko storočí, výsledok však stál za čakanie. Foto – Olja Triaška Stefanović

Kniha Na konci cesty (vyd. Slovart, grafický dizajn: Juraj Blaško) sa uvedie v utorok 7. novembra o 18.00 h v bratislavskom kníhkupectve U Adama. Foto – Olja Triaška Stefanović

Treba odstúpiť

Ku krematóriu na konci cesty v bratislavskej mestskej časti Lamač chodila Olja Triaška Stefanović celý rok. Väčšinou cez víkendy, keď nie sú obrady, ale pre správne svetlo, hmlu či sneh aj počas týždňa. „Bolo to psychicky náročné, neustále sa tam vracať, ale tiež to bola výzva, ukázať tento unikátny priestor a jeho architektonické kvality. Neviem si totiž predstaviť, že by ich človek dokázal naplno vnímať, keď tam prežíva traumatické momenty. Aj preto táto kniha vznikla, aby sme si uvedomili, že na túto budovu môžeme byť naozaj hrdí a musíme byť šťastní, že ju máme, hoci v nej zväčša ide smútok,“ hovorí fotografka.

Ona mala v potrebnom držaní si odstupu trochu výhodu. V priestoroch bratislavského krematória nezažila žiadnu bezprostredne tragickú udalosť, a aj keď sa počas roka naskytli dôvody, pre ktoré by sa z fotografky stala účastníčkou obradu, neurobila to. „Fakt však je, že táto budova má v sebe veľmi silný emočný kód. Keď človek stojí v obradnej miestnosti a díva sa von do prírody, prirodzene ho to za akýchkoľvek okolností núti uvažovať nad životom, nad jeho kolobehom, ktorý je tu prítomný a mení sa pred očami s ročnými obdobiami,“ hovorí.

Práve dokonalé prepojenie prírody a architektúry, interiéru a exteriéru, ju fascinovalo najviac a na ňom postavila aj svoj fotografický koncept. „Zvonka tá stavba pôsobí veľmi stroho, má ostré línie, jej tvar núka rešpekt, keď človek vystupuje oblúkom smerom hore, celý priestor je tichý a vážny. Zábradlie schodov však zrazu vstupuje až do interiéru, ktorý je síce tiež strohý, ale teplý, lebo v ňom architekt využil drevo a všade sa naskytá neustály pohľad na meniacu sa prírodu. V tom je toto krematórium absolútne geniálne – ako splýva s prírodou, ktorá vzniká a zaniká. Napokon tu pocit smútku prerastá do niečoho pozitívneho, aspoň ja som to tak cítila,“ hovorí Olja Triaška Stefanović.

Rozpočet krematória, ktoré otvárali v januári 1969, bol 15 miliónov vtedajších československých korún. Zvýšil sa iba jemne – stavba napokon stála 16,5 milióna korún. Foto – Olja Triaška Stefanović

V čase svojho vzniku bolo bratislavské krematórium prvé na našom území, dnes je využívané desaťkrát viac v porovnaní s prvým rokom svojho fungovania. V 80. rokoch ešte postavili krematóriá v Banskej Bystrici a v Košiciach, neskôr pribudli aj v Žiline, Nitre, Nových Zámkoch a Leviciach. Foto – Olja Triaška Stefanović

Zvonka pôsobí budova stroho, je obložená bielym kameňom – vápencom z Bulharska, ostatné materiály boli lokálne. Foto – Olja Triaška Stefanović

Obradná sieň s pohľadom do priľahlého lesa. Foto – Olja Triaška Stefanović

Kamenná dlažba, ktorá tvorí vonkajšiu prístupovú rampu pokračuje aj do interiéru a umocňuje prepojenie interiéru s exteriérom. Foto – Olja Triaška Stefanović

V interiéri nie je žiadna umelecká výzdoba, vďaka drevu však pôsobí prívetivo. Foto – Olja Triaška Stefanović

Oplatilo sa čakať

Po roku strávenom v tichu a okolí krematória sa vraj netúži vrátiť späť, hoci okolitá príroda by si to žiadala. A je to práve toto miesto na úpätí Karpát, ktoré je jedným z kľúčových prvkov finálneho výrazu krematória, o ktorých píše Matúš Dulla.

On prvýkrát videl krematórium krátko po dokončení, začiatkom 70. rokov. Dokonca tam vtedy zdiaľky zahliadol aj jeho autora, Ferdinanda Milučkého. V tom čase domácu architektúru ešte len spoznával ako jej študent. Odvtedy sa na toto miesto vrátil niekoľkokrát. „Najviac súvislostí a detailov som si však uvedomil až teraz. Znova som to všetko musel prežiť, prejsť a oprášiť množstvo vecí, na ktoré by som už zabudol,“ hovorí.

Jedna z prvých kľúčových vecí, ktorou sa na stranách knihy príbeh krematória začína, sa neodohrala výberom lokality ani na výkresoch. Súvisí totiž

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás