Estetik: Komenský je jeden veľký český gýč

Je plyšový macko gýčom? A čo klip Miley Cyrus? Kedy sa ním stáva západ slnka? Odpovedá profesor filozofie Erich Mistrík.

Keď sa povie gýč, mnohým medzi prvými napadnú záhradní trpaslíci alebo kolotoče so žiarivými nápismi. Používate konkrétne gýče aj pri výučbe?

Na prvú hodinu študentom nosím veľkého záhradného trpaslíka. Tí z toho padajú do mdlôb a hneď ich mám chytených. Nedávno som si však uvedomil, že o gýčoch môžem začať hovoriť aj inak – cez speváčku Miley Cyrus a jej klip Wrecking Ball, v ktorom sa nahá hojdá na guli. To je mediálny a hudobný gýč ako lusk, trpaslíci sa naň nechytajú.

Exšéf českej Národnej galérie Milan Knížák tvrdí, že trpaslíci už nie sú gýčom, ale fenoménom, ktorý reprezentuje istú dobu. Pýta sa, ako môžu byť gýčom, keď ich jedinou úlohou je zdobiť záhradu a na nič sa nehrajú.

Súhlasím. Videl som rozkošný francúzsky film práve o trpaslíkoch, v ktorom vystupuje aj front za oslobodenie záhradných trpaslíkov. Jeho členovia ich oslobodzujú, lebo vraj trpia – ocikávajú ich deti aj psy, ľudia do nich kopú a všetci ich nenávidia ako gýč. Osloboditelia ich teda kradnú zo záhrad a odnášajú do lesa ako prirodzeného prostredia. Zaznela tam aj jedna krásna myšlienka o tom, prečo niektorí majú tak radi práve trpaslíkov.

Prečo?

Lebo si trpaslíka postavia do záhrady, on sa na nich usmieva, pričom mu môžu pokojne nadávať, rozprávať sa s ním, vyžalovať sa mu. On tam len stojí a usmieva sa ako taký „trpák“, nič nežiada a všetko akceptuje. A práve fakt, že trpaslíci ľuďom vlastne robia dobre, je dôvod, pre ktorý ich existenciu akceptujem aj ja.

Máte ich nebodaj rád?

Kdeže, neznášam ich, veď sú obludní, sladkastí a dotieraví. Len sympatizujem s ľuďmi, ktorí ich majú radi. Inak, viete, aké náročné bolo kúpiť ich? Ledva som jedného zohnal na vyučovanie.

Sladkasté zobrazenia Ježiša sú obludným gýčom

Stále platí, že gýč je na jednom konci úsečky a umenie na opačnom?

Vôbec by som ich nedal na úsečku, ale do jednej gule, kde sa všetko premiešava. V niektorých prípadoch si už totiž netrúfam odlíšiť jedno od druhého. Nedávno som študentom na hodine púšťal vystúpenie Beyoncé a jej manžela Jay Z pri otvorení cien Grammy.

Ona oblečená ako z „bordelu“, on sako a motýlik, pričom spievajú o tom, ako boli celú noc opití a robili si dobre. V západných médiách sa zrazu diskutovalo, či Beyoncé naozaj je feministka, ako tvrdí, alebo iba využila svoj sexepíl a celé to bol len jeden veľký sarkazmus.

Takže to gýč vôbec nemusel byť?

Je to otázne, lebo hoci to bolo dotieravé, mohla to byť aj irónia, ktorou tí dvaja pichali do ľudí a kládli im nečakané otázky. Ich vystúpenie končilo absolútne gýčovitým tancom, keď Beyoncé s manželom stoja chrbtom k sebe a obtierajú sa jeden o druhého.

Prvoplánovo je to hnusný gýč, kto však vie viac o kontexte Grammy a svete hudobného priemyslu, napadne mu, či to nie je len šialený sarkazmus.

Sociologička Jana Duffková v relácii Českej televízie Co se kýče týče povedala, že gýč sa vyznačuje nepravdou, falšovaním, banalizáciou a útočí na jasné emócie. Filozof Miroslav Petříček dodal, že gýč je totálne splneným očakávaním konzumenta. Vystúpenie Beyoncé má všetky tie parametre.

Beriem to, neviem však, či predmet alebo klip, ktorý vidím, je naozaj urobený tak, aby spĺňal iba nenáročné očakávania, alebo náhodou nie je zámerne spravený tak, aby provokoval a pokúšal. Pri tom konkrétnom vystúpení si na to naozaj netrúfam odpovedať.

Aké najhnusnejšie gýče poznáte?

Medzi najobludnejšie typy patrí náboženský gýč, pričom mám na mysli všetky sladkasté zobrazenia Ježiša, a vianočný gýč, teda obvyklé zobrazenia Vianoc. Oba spĺňajú všetky definície, lebo sa vnucujú a nič neproblematizujú.

Milan Kundera povedal, že gýč je kategorický súhlas s bytím, nič teda nespochybňuje. Veď to len vyslovme – radujme sa, veseľme sa, usmievajme sa, netrápme sa. Povinne. Nie je to gýč?

Tvorcovia to podľa teatrológa Petra Pavlovského majú ľahké, lebo dobrý gýčiar vraj ani nemôže šliapnuť vedľa, keďže nerobí nič, čo už nebolo aspoň tisíckrát odskúšané.

Veď jedným z princípov gýča je, že nemôže ponúknuť nič nové. Tému musí prezentovať tak, aby mi bola jasná a neuvažoval som kriticky. Používa preto všetky možné stereotypy a predsudky, stačí si pozrieť dnešné gýčové reklamy.

Tie totiž musia zaujať na prvý pohľad, takže sú na to odkázané. Opakovane preto pracujú s bábätkami, malými deťmi či so zvieracími mláďatami.

Umelci, filozofi aj estetici dlhé roky bojujú proti gýčom. Ako je potom možné, že ich pribúda?

Filozofiu, umenovedu ani estetiku netreba preceňovať. Ľudia predsa nežijú vedou a filozofiou už vôbec nie, v skutočnosti ich zaujímajú vlastné problémy a spomienky. Evanjelizovať ich v tomto smere je náročné, lebo gýč nás valcuje a prispievajú k tomu aj médiá, ktoré tiež potrebujú zaujať. Stačí sekunda nudy a divák vďaka diaľkovému ovládaču okamžite prepína.

Boj proti gýču je navyše stále slabší z dvoch dôvodov. Jednak je zbytočný, jednak umenie v 20. storočí gýč omilostilo, stal sa teda jeho súčasťou. Vezmite si výtvarníka Jeffa Koonsa, ktorý vo svojej tvorbe gýče a konzumnú kultúru doslova využíva a ironizuje so zámerom dať recipientom päsťou medzi oči v snahe ukázať im, že aha, toto je váš svet.

Keby ste dnes maľovali ako van Gogh, boli by ste dosť mimo

Každý z nás má právo, aby sa mu páčilo čokoľvek. Môžeme potom vôbec o niečom konkrétnom nahlas vysloviť, že to má neblahý vplyv na človeka?

Bolo by to priveľmi odvážne, na druhej strane každá teória disponuje istými právami.

Napadajú mi dva extrémy – kapela Duo Jamaha, na protiľahlej strane kvalitný umelec Eric Clapton. Majú však svojich poslucháčov, ktorým poskytujú radosť. Máte ako estetik právo ukázať prstom, kto z nich je umelecké zlo?

Nikdy by som sa neodvážil niekomu do očí tvrdiť, že toto konkrétne je gýč a škodí mu. Je to totiž prísne individuálne a my nemáme právo žiadnej pani, ktorá má rada ľudovky, tvrdiť, že jej hodnoty sú chybné.

Nie je to relativizácia? Duo Jamaha je s Claptonom neporovnateľné.

Nie. Jedna vec je ľudská rovina, v ktorej nemám právo napriek svojmu vzdelaniu nikomu hovoriť, že počúva nezmysly, lebo pre neho to môže byť ľudsky naozaj úžasná hodnota. Okrem toho, aj umenie má predsa právo poskytovať zábavu, hoci vôbec netvrdím, že to tak je aj vo vami uvádzanom príklade.

Trúfam si však hľadať kritériá na odlíšenie gýča od umenia, lebo tie od individuálneho vkusu naozaj nezávisia. Moje práva teda spočívajú len v odbornej rovine, kde ako človek, ktorý sa téme nejaký čas venuje, môžem uvažovať o mantineloch umenia.

Platí však teda, že čo je gýčom pre vás, pre mňa ním byť nemusí?

Určite.

Ako ho potom chcete vymedziť? Nie je to tak trochu aj o zbabelosti odborníkov, aby nevyzneli príliš nadradene?

Od toho, že estetika a teória umenia majú určovať nejaké hodnoty, sa ustúpilo už veľmi dávno. V 20. storočí sa táto snaha jednoducho rozsypala. Prišli kubizmus, surrealizmus, postmoderna a pevné hodnoty umenia sa stratili.

Nie je to teda zbabelosť, ale reakcia na situáciu, rešpektovanie, že doba sa rýchlo mení, plus uznanie, že do toho vstupuje aj individuálny vkus, do ktorého nemáme právo hovoriť. Navyše o tom, čo ako hodnota naozaj fungovalo, môžeme často hovoriť až spätne.

Čoho výsledkom sú potom estetické normy?

Tie normy predsa nestanovuje estetika, každý z nás má svoje vlastné. Sú výsledkom výchovy, vzdelania a množstva ďalších faktorov.

Immanuel Kant pred 250 rokmi povedal múdru vec – že umelec tvorí ako príroda. Nemá teda dopredu stanovené pravidlá, keď však už niečo vznikne, môžeme ich tam nájsť.

Lenže van Goghov obraz Slnečnice sa na aukcii vždy predá drahšie ako môj, hoci by aj teoreticky bol kvalitnejší.

Lebo tam funguje jeho sláva, že bol psychicky chorý a ďalšie veci. Istý americký estetik na margo umeleckého sveta hovoril, že hodnoty určujú priamo ľudia, ktorí sa motajú okolo umenia, teda kritici, biznismeni, galeristi a diváci. Lebo oni sú ochotní platiť.

Narodili ste sa tiež o 100 rokov neskôr, ako žil van Gogh, takže keby ste maľovali ako on, boli by ste dosť mimo. Umenie je už niekde inde. Keby dnes žil Michelangelo, jeho Dávida ani maľby v Sixtínskej kaplnke si nik nevšimne, lebo by ich všetci považovali za prvoplánové ilustrácie Biblie.

Ako laik som bol z obrazu Mona Lisa od da Vinciho sklamaný. Prečo som však do toho Louvru šiel, keď som vedel, že ten obraz je malý a škaredý?

Určite ho nepovažujem za najväčší obraz všetkých čias. Jeho slávu však sčasti spôsobili romantici ako Victor Hugo a tiež krádež začiatkom minulého storočia. Je legendou, a to stačí, aby ste sa naň prišli pozrieť. V skutočnosti sa inak všeobecne predávajú skôr podpisy na obrazoch, než ony samotné.

Môže sa niečo stať gýčom, hoci ním pôvodne nebolo?

Jasné, veď záhradní trpaslíci vznikli ešte u starých Rimanov a fungovali ako strážcovia a ochrancovia. V inej kultúre a v inom kontexte teda naozaj nemusia byť gýčom.

Gotický kostol v New Yorku? Bizarné a gýčové

Humorista Samo Trnka vo svojej diplomovke spomína dielo Umenie a gýč od Tomáša Kulku. Vraj je ťažké spraviť negýčový obraz malého mačiatka a rovnako je ťažké urobiť gýčový obraz obyčajnej stoličky. Prečo?

Lebo mačiatko je milé a mláďatá nás lákajú, čo sú charakteristiky, s ktorými pracuje aj gýč. Chceme ich totiž ochraňovať, je to podmienené fyziologicky aj biologicky. Stolička je len úžitkový predmet, viem si ju však predstaviť aj ako gýč v prípade, že by nebola klasická funkcionalistická, ale vyčačkaná a zasadená do kontextu sladkastého života.

Vlastne áno, stačí si spomenúť na interiér Mojsejovcov.

Našťastie som u nich nebol, ale asi áno. (smiech) Pozrite si aj takzvaný podnikateľský barok. Súčasný dom doplnia barokové stĺpy, spojí sa to s vežičkami a vzniká škaredý gýč. Deje sa to vždy, keď si niekto myslí, že nepostaví normálny dom, ale niečo ako kaštieľ. Dnešná architektúra už totiž kaštiele nestavia, lebo je úplne inde. Všetky veci fungujú len v istom kontexte.

Gýčom je navyše aj všetko to, čo sa hrá na niečo lepšie, než v skutočnosti je. Ruža z kolotočiarskej maringotky sa síce tvári ako ruža, stále je však len krepový papier.

Preto sa dnes nestavajú monumentálne kostoly ako v minulosti, kde sa človek cítil maličký?

Samozrejme. Viete, kde stojí vraj najväčší gotický kostol na svete? V New Yorku.

Prosím? Gotický?

Áno. Hoci gotika fungovala v 12. a 13. storočí, v USA si ho pokojne postavili v 19. storočí. Bol som v ňom a nechápal som, lebo postaviť si niečo také na mieste, ktoré o gotike ani len netušilo, je bizarné a gýčové. Architektonicky je to pritom naozaj „vymakané“.

Gýčom nebýva len niečo sladkasté či milé, vezmime si obyčajnú fotku ľudskej tváre. Kým ju publikujeme tak, ako vznikla, ukazuje realitu. Keď jej softvérom zmeníme farby na sépiové, prípadne isté časti rozmažeme, vznikne gýč.

Tu zohrávajú rolu iné parametre. Sépiové farby sa tvária ako niečo staré, hoci to staré v skutočnosti nie je. Že si skutočnú fotku zmením v počítači na čiernobielu, znamená to niečo originálne? Nie, je to len napodobenina. Umelá čiernobiela alebo sépiová fotografia je dnes pasé.

Sú predsa vynikajúci fotografi, ktorí dodnes využívajú čiernobiele fotky.

Lenže pozor, oni tie farby nevyužívajú na to, aby umelo vyrobili starú fotografiu, ale aby vynikol nejaký efekt. Niekedy totiž farba ruší a vtedy sú čierna s bielou nástrojmi na silný výraz. To však nie je umelé hranie sa na starý film, ako sme spomínali predtým.

Je gýčom aj plyšový macko, ktorého milujú deti? Funguje ako fenomén a túto dilemu nemá vyriešenú ani Samo Trnka.

Neviem, zrejme ako ktorý, ale skôr nie. Plyšový macko poskytuje bezpečie, útočisko, pocit blízkosti, nie však vnucujúcej sa, takže si ho za gýč nedovolím označiť. Samotná hmatová príjemnosť macka je síce faktom, ale vstupujú do toho aj iné faktory typu ako som sa s ním hral, kto mi ho dal, aké detstvo som s ním zažil, či ho potrebujem aj dnes.

V označovaní za gýč som teda čoraz opatrnejší. Nedávno som bol v Rajeckých Tepliciach a v jednom hoteli som počas raňajok narátal toľko rôznych slohov, až som neveril. Na každom kúsku iný štýl, a čo bolo ešte horšie, snažili sa ich ešte aj sami vylepšiť. Komu už len napadne vylepšovať rímsky sloh a skombinovať ho s gotikou, dórskym slohom zo starovekého Grécka, so secesiou či socialistickým realizmom? Strašné.

To by ste pri označovaní niečoho za gýč nemali byť opatrnejší, skôr naopak.

Lenže napadla mi aj otázka – čo človek vlastne potrebuje v kúpeľoch? Môj snobský pohľad estéta je totiž pre ľudí, ktorí sa tam prišli liečiť, úplne irelevantný. Im sú pomiešané štýly ukradnuté, lebo sa im to páči a tešia sa, aké je to krásne. Koniec koncov, aj postmoderna mieša štýly, tak čo?

Čo kniha Malý princ od Exupéryho, kde autor pracuje aj s rozprávkovosťou či so sentimentom?

Je to geniálna knižka, v ktorej autor nič nehovorí priamo. Kto ju číta prvoplánovo, nepochopí ju, lebo to vôbec nie je rozprávka pre malé deti. Sú tam totiž zakomponované hlboké životné príbehy, ktoré kladú otázky, preto Malý princ nijako nemôže byť gýčom.

Zbožňovanie Kafku, Komenského, Jánošíka či Štúra je sebazbožňovaním

Ak akceptujeme opis gýča Umbertom Ecom, že do vyššej kultúry patria avantgarda, opera či vážna hudba, do strednej populárna hudba, komerčné filmy a seriály a do masovej kultúry červená knižnica, pornografické časopisy a televízne súťaže, nejdeme na tenký ľad? Masová a komerčne úspešná vec sa s kvalitou nevylučuje.

Mne sa tieto delenia zdajú elitárske a nedávajú mi logiku. Tvrdiť, že vážna hudba je vždy vysoká kultúra a komiksy masová, je nezmyselné, lebo ide o žánre. A v rámci nich môžu byť lacné, ale aj výborné diela. Nemôžem predsa povedať, že romány zo života sú automaticky pokleslá kultúra.

Nebudem Umberta Eca opravovať, lebo je to múdry pán, klobúk dole pred ním, ale takto akoby zmietol celú populárnu kultúru. Má už svoje roky a v súčasnej populárnej kultúre nevyrastal, dnešná mládež však áno, takže je logické, že nepreferuje Beethovena alebo Dostojevského.

Nepáči sa mi také znevažovanie, lebo podstatné je vždy konkrétne umelecké dielo bez ohľadu na žáner, a aj komerčný film určite môže patriť do vysokej kultúry. Naopak, vo vážnej hudbe existuje aj množstvo „šmejdov“.

Diela Franza Kafku nie sú gýčom, keď som však v Prahe, neviem sa zbaviť dojmu, že to mesto z neho v snahe vnútiť sa turistom gýč dávno vyrobilo.

Česi si Kafku veľmi pestujú podobne ako Slováci Ľudovíta Štúra v tom zmysle, že akí sme úžasní, keď u nás vyrástli takí velikáni. Podobne je to s Komenským, to je tiež jeden veľký český gýč.

Prečo?

Bol to múdry pán a treba si ho vážiť, nik ho však v skutočnosti nečíta. Učíme sa o ňom, prednášame, kto si však skutočne a poctivo prešiel jeho diela? Potom si niekto môže myslieť, že pod pojmom škola hrou myslel to, aby sa deti v škole hrali. Vôbec nie.

Z toho, ako nám dnes Komenského prezentujú, navyše vyplýva, akoby ten človek nemal chybu a bol úplne bezproblémový. Nevnímame jeho negatívne stránky podobne ako u Štúra, keď sa nik nepýta, prečo sa vykašľal na Adelu Ostrolúcku. Čo ak nebol slušným človekom? Vezmime si len jeho blúznenie o vzťahoch k Rusku, ktoré bolo mimo už vtedy. Kto ho dnes vlastne číta, aby o ňom zistil viac?

Z akého dôvodu si teda ľudí z minulosti idealizujeme?

Zbožňovanie Kafku aj Komenského v Česku je v skutočnosti sebazbožňovaním. To isté platí aj o nás, keď sa vnútorne cítime ako hrdinovia typu Jánošík. Síce nás stále len bili, ale občas predsa len vyskočíme a okradneme boháčov, aby sme niečo rozdali chudobným.

Takto sami seba upokojujeme mýtmi a z ľudí minulosti robíme gýče, hoci sme leniví si ich aspoň prečítať. Komenského nečítajú ani ľudia na univerzite, ktorá nesie jeho meno.

Myslíte študentov či učiteľov?

To tam radšej nepíšte. (smiech)

Platí, že gýče sú v každej domácnosti? Zrejme každý si totiž niekedy priniesol spomienkové predmety z dovolenky. Tie sa s umením zväčša zďaleka obišli.

Určite, mám ich aj ja, hoci sa živím tým, že ich rozoznávam. Mušľa, ktorú nájdem na pláži, je nádherný prírodný výtvor, ak si ju však vezmem domov a pripomína mi bezstarostné a príjemné chvíle z dovolenky, v tomto kontexte sa stáva gýčom, hoci ním sama osebe nie je.

Môže byť výtvor prírody gýčom? Tá isto nič nerobila so zámerom vnucovať sa.

Principiálne nemôže. Zapadajúce slnko pri mori naživo je však jedna vec, jeho zobrazenie na fotografii druhá. Gýčom sa teda stáva, až keď ho dostaneme do svojho uvažovania, ktoré ovplyvňuje súbor našich vzťahov, emócií a spomienok.

Čo šľachtené zvieratá? Nepomôžem si, ale perzské mačky mi pripadajú ako gýč.

Lebo nie sú vytvorené prírodou, ale človekom.

Platia tézy Tomáša Kulku, že téma zobrazená gýčom musí byť okamžite rozpoznateľná a že gýč na téme parazituje?

Samozrejme, lebo keď pri nej začnem rozmýšľať, už mám od daného predmetu odstup a gýč sa začne rúcať. Gýč ničí fantáziu aj emocionalitu, vnucuje jediný pohľad a bráni myslieť si niečo iné.

Rozhovor bol autorizovaný, Erich Mistrík v prepise nič nezmenil.