Denník N

Špiritizujú nad pesničkami a vytvárajú z nich nevšedné predstavenia

Predstavenie Kenotaf bude mať premiéru v jezuitskom kostole na Františkánskom námestí v Bratislave. Foto – Martina Šimkovičová
Predstavenie Kenotaf bude mať premiéru v jezuitskom kostole na Františkánskom námestí v Bratislave. Foto – Martina Šimkovičová

Martina Šimkovičová a Peter Mazalán uvedú v jezuitskom kostole v Bratislave nový projekt, v ktorom prepájajú operný spev, organovú improvizáciu aj živú elektronickú hudbu.

Prinášajú osvedčené umelecké formy do nového kontextu a vytvárajú tak predstavenia s jedinečnou atmosférou. Umelecký kolektív Denkzeug, ktorého jadro tvorí Martina Šimkovičová a Peter Mazalán, spája vo svojich projektoch operný spev, projekcie, performatívne elementy, hudbu a prácu s obrazom aj textom v špecifických priestoroch, akými sú napríklad kotolňa, vysokoškolská aula, sídlisková herňa, či kostol.

Spolupracujú od minulého roka, no za krátky čas stihli zrealizovať viacero pozoruhodných projektov ako cyklus Unterreise, Zvuk auly či Priesvitný zvuk. Ide o performatívne efemérne diela, ktoré sú silným umeleckým zážitkom a zároveň stimulom k zamysleniu sa nad rozličnými témami – od stavu nášho vzdelávacieho systému až po možné posolstvá, ktoré svojím životom odovzdávame po smrti ďalším generáciám.

V utorok 7. novembra predstavia v jezuitskom kostole na Františkánskom námestí v Bratislave svoj najnovší projekt Kenotaf. Svojím názvom odkazuje k symbolickej náhrobnej architektúre významných osobností, ktorá je neraz v kontraste s tým, v akých podmienkach títo ľudia žili či umreli. Viacerí po sebe zanechali výrazné dedičstvo, no umreli v chudobe ako napríklad Alojz Rigele, autor sôch a malieb v jezuitskom kostole.

Pracujú na hraniciach žánrov

Na počiatku Kenotafu bol vizuálny zážitok Martiny Šimkovičovej z holandských protestantských kostolov, ktoré boli počas reformácie zbavené všetkých umeleckých diel – s výnimkou náhrobkov. Myšlienku nového projektu začala rozvíjať po konfrontácii s realitou neexistencie hrobu jedného z najslávnejších obyvateľov Amsterdamu – Rembrandta. Ten umrel zadlžený, čo je v ostrom kontraste s jeho dnešnou posmrtnou slávou a cenami jeho diel.

Jezuitský kostol v Bratislave, do ktorého zasadili tento projekt, je pomerne opomínaný a zvonka nenápadný kostol v centre mesta. Má však bohatú históriu a nachádzajú sa v ňom viaceré významné umelecké diela. Denkzeug tu v súlade s mnohovrstevnatosťou špecifického sakrálneho priestoru spojí okrem iného hudobne zaujímavé vrstvy – od operného spevu a organovej improvizácie až po živú elektronickú hudbu.

Tvorba Denkzeugu sa nedá jednoducho kategorizovať do vyhranených škatuliek umeleckých žánrov, čo môže miasť recenzentov špecializovaných na jednu oblasť. Pracujú na hraniciach divadla a výtvarného umenia. Ich hlavnými výrazovými prostriedkami sú, zoširoka povedané, zvuk a svetlo. Peter Mazalán je, ako operný spevák, hlavným performerom. Martina Šimkovičová, ako vyštudovaná fotografka a výtvarníčka zaujímajúca sa aj o scénografiu, riadi predovšetkým vizuálnu stránku projektu.

V procese ich vzniku však striktné delenie úloh neplatí. Opisujú ho ako kombinované úsilie, nielen čo sa organizačných záležitostí týka. To potvrdzuje Martina: „Mávam tiež pripomienky k hudobnému výberu, aj keď sa na to, samozrejme, dívam inak. Peter má zas tiež vizuálne nápady, na ktoré reagujem, a potom ich rozvíjame spolu.“ Tvoria bez literárnej predlohy a žartom označujú svoj pracovný prístup za „špiritizovanie nad pesničkami“.

Ich projekty by boli nemysliteľné bez spolupráce s inými umelcami, či príležitostne i s teoretikmi umenia. „V zásade buď spolupracujeme s ďalšími hudobníkmi, alebo s hudobníkmi, ktorí aditívne spracúvajú vizuál,“ hovoria. Vo Zvuku auly predviedol teoretický výstup na margo architektúry vysokoškolských ául Martin Zaiček z Archimery, Kenotaf zas vyvrcholí výstupom historičky umenia Barbory Tribulovej.

Hlboko determinujúci pre finálnu podobu projektu je aj výber miesta predstavenia. Projekt Zvuk auly začal práve výberom priestoru, realizácii Unterreise či Priesvitnému zvuku predchádzal výber hudby. Unterreise – subjektívny výber Schubertových piesní – však vnímajú ako tekutý projekt, ktorý sa vždy prispôsobí danému priestoru.

Klasické formy v novom kontexte

Jednou z hlavných zložiek vystúpení umeleckej dvojice je klasická komponovaná pieseň. Posuny v rámci operného žánru nevychádzajú ani tak z Petrovej interpretácie, ako z jej uvedenia do nových kontextov. „Vznikajú tak úžasné aktualizácie, ako napríklad nadčasového textu Brahmsových piesní Vier ernste Gesänge (Štyri úprimné spevy), ktoré používame vo viacerých projektoch,“ hovoria autori. Konvencie však dokáže posunúť aj prelomenie rôznych interpretačných tradícií; či už prednesom hudobnej literatúry bez ohľadu na štandardnú spevácku techniku, alebo interpretáciou repertoáru v originále pre iný typ hlasu.

V pripravovanom CD, ktoré by malo vyjsť na jar budúceho roku, pristúpi Peter Mazalán so svojím barytónom aj k repertoáru tradične interpretovanému ženským vokálom. Zámerom nie je búranie konvencií, no ani čistá prezentácia obľúbených speváckych čísel. Dramaturgia vychádza opäť z textov a ich prehodnotenia.

Dôležitá je však predovšetkým univerzálnosť opery, ktorá dokáže sprostredkovať hlboké emócie, pohnutie v človeku, aj bez predpokladu porozumenia textu. „Spev má svoje úzusy, má svoju tradíciu, je istým spôsobom rehoľa. Otázkou je, aká emócia je jeho pohonom,“ hovoria zakladatelia kolektívu Denkzeug.

Túto svoju klasickú polohu teda vnímajú ako devízu. „Moderné performatívne divadlo vie vyprodukovať silné idey, ale často je ťažké tieto idey zhmotniť, veľakrát je to rozpačité a ploché. My narábame s klasickou hudbou, dúfame, v špičkovej interpretácii v novom kontexte. To vytvára dielo, ktoré nie je umelo poburujúce, ale núti diváka k zamysleniu.“

Divákom: Buďte oko kamery, buďte voyeri

Predstavenia Denkzeugu nebývajú výlučne frontálnym zážitkom interpreta vystupujúceho na javisku a diváka sediaceho v hľadisku. Publikum aktivizujú pohybom v priestore. Nečakajú však od neho participáciu na úrovni zásahu do scenára. „Divák je okom kamery. Môže si zarámovať dianie na to, na čo sa cíti,“ hovoria.

V rámci dvojice však neustále prebieha debata o miere zapojenia publika do predstavenia. Martina Šimkovičová je v tomto ohľade otvorenejšia, Peter Mazalán je za zachovanie autonómie svojho média. „Vedieme debatu, nakoľko chceme, aby to, čo robíme, bolo divadlom a nakoľko dovolíme, aby to bola performance s prvkami participácie. Divadlo sú presne načasované veci, performance necháva priestor náhode aj za cenu, že sa nestane nič – prijať to nič,“ vysvetľujú.

Limity participácie vidia aj v pomerne pestrom zložení publika. To sa pohybuje od šéfa nezávislého vydavateľstva, cez teoretikov výtvarného umenia a ľudí pracujúcich s novými médiami až po milovníkov klasickej interpretácie. Každý si buď nájde to svoje, alebo má možnosť objaviť niečo nové.

Zhudobnili aj zákon o školách

Ako väčšina umelcov, aj oni sú do veľkej miery limitovaní financiami, či obmedzeným časom na prípravu a realizáciu týchto miestne špecifických projektov. V tomto ohľade sú veľkou pomocou granty z verejných zdrojov. Technicky sa však snažia všetko udržať v čo najjednoduchšej realizačnej rovine – sčasti aj kvôli uvoľneniu sa z pretechnizovanej každodennosti. Martina tak nazýva svoje vizuály inštaláciami či mŕtvymi vizuálmi. Pozostávajú predovšetkým z diapozitívov a slučiek, pohrávajúc sa s témou trvania a opakovania.

Diváci majú v rámci orientácie sa v priebehu predstavenia k dispozícii tlačený scenár a preklady textov skladieb. Niekedy ide iba o informatívny preklad. V porovnaní so staršími umeleckými prekladmi umelcom istá surovosť a otvorenosť takéhoto informatívneho prekladu vyhovuje viac.

Práve pri pozornom čítaní z dramaturgického zámeru a jednotlivých textov sa dá miestami odčítať aj kritický podtón, ako v prípade Zvuku auly, tematizujúceho stav slovenského školstva. V nej zhudobnili napríklad konkrétny zákon o školách. Ten v opernom prevedení nadobudol kafkovské rozmery. Nejde však o žiadnu agresívnu ani samoúčelnú kritiku: „Nenastolili sme žiadne riešenie. Bolo to zamyslenie sa nad tým, ako a prečo to tak je,“ hovoria.

Ani Kenotaf pravdepodobne neponúkne žiadne univerzálne platné odpovede. Kladie však v tuzemskom kontexte minimálne jednu veľmi trefnú a stále aktuálnu otázku: Nachádzame v našom kultúrnom povedomí ne/záujem o hodnotné odkazy minulosti?

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie