pondelok

Na tréningy som chodila s kočíkom. Aké je byť matkou a úspešnou olympioničkou

Kariéru som ukončila, keď som sa dozvedela, že som druhýkrát tehotná. Nebol to však jediný dôvod, trápi ma aj istý druh diskriminácie v atletickom svete. Samozrejme, po dvadsiatich rokoch mi aj dochádzajú sily.

Lucia Hrivnák Klocová. Foto N – Peter Kováč

Najhorších je posledných sedemdesiat metrov. Kyselinu mliečnu mám hádam aj v ušných bubienkoch, všetko ma bolí a nič iné nedokážem vnímať, len sa naplno sústredím na finiš.

Tréner sa často hneval, že ho počas pretekov nepočúvam. No ja to skrátka nedokážem, som nadopovaná adrenalínom.

Tomu všetkému je však koniec, už nikdy sa nemám v pláne postaviť na štart mojich dvoch disciplín – beh na 800 a 1500 metrov.

I keď s kariérou som sa chcela rozlúčiť skôr po nejakých pretekoch, nie na tlačovej konferencii. Prišlo to však samo. Už sme boli zbalení na dovolenku do Chorvátska, keď som zistila, že som opäť tehotná.

Raz som sa už po tehotenstve k vrcholovému športu vrátila, a preto som vedela, že druhýkrát nie som niečo také ochotná podstúpiť a vzhľadom na vek by to bolo určite ešte náročnejšie ako prvýkrát.

Dosť. Bolo to krásnych devätnásť rokov, no tretry si už nikdy neobujem a nebudem pretekať na dráhe. Maximálne absolvujem nejaký cestný alebo horský beh.

S Adamkom. Foto – autorka

Lucia Hrivnák Klocová

Narodila som sa 20. novembra 1983 v Martine, žijem v ňom doteraz. Som bronzová medailistka z Majstrovstiev Európy 2010 v behu na 800 metrov. Na olympijských hrách v Londýne 2012 som na 1500-metrovej trati obsadila piate miesto. V roku 2013 som porodila syna Adamka. V septembri 2017 som ukončila športovú kariéru a momentálne sa druhýkrát chystám na materskú.

Hlava ma nepustila

Niektoré ženy to dokážu – podávať po návrate z materskej rovnaké výkony ako predtým. No mne to spočiatku vôbec nešlo tak ľahko, ako som čakala, a tak som rýchlo strácala motiváciu a viac to bolelo. Na Adamka som nikdy nedokázala prestať myslieť. Matky to majú podľa mňa oveľa horšie ako chlapi.

K behu som sa vrátila tri mesiace po pôrode. Adamko zostal so mnou, môj manžel pracoval. Keď som si prvýkrát obula tenisky, cítila som sa, akoby som ten pohyb nikdy nerobila. Bolo to niekoľko ťažkých mesiacov, no napokon sa to zlomilo. Nikdy to však už nebolo ono.

Bála som sa od Adamka odísť, keďže deti sú nevyspytateľné a vždy začnú mať nejaký problém, keď sa rodič vzdiali. Navyše, moje telo nefungovalo tak „rýchlo“, ako som bola zvyknutá. Či už po regeneračnej stránke, alebo fyzickej náročnosti na tréningoch – všetko bolo zrazu dosť veľký problém.

Počas celej kariéry som na ne nebola zvyknutá. Najmä čo sa týka fyzickej záťaže. Pred pôrodom som mávala dvoj- až trojhodinové tréningy. Po ňom sme ich skrátili maximálne na hodinu a pol. A aj počas toho skráteného som sa ponáhľala a chcela som mať odtrénované za hodinu.

Problémom boli aj pobyty v zahraničí. Namiesto spánku v

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás