Denník N

Na tréningy som chodila s kočíkom. Aké je byť matkou a úspešnou olympioničkou

Lucia Hrivnák Klocová. Foto N – Peter Kováč
Lucia Hrivnák Klocová. Foto N – Peter Kováč

Kariéru som ukončila, keď som sa dozvedela, že som druhýkrát tehotná. Nebol to však jediný dôvod, trápi ma aj istý druh diskriminácie v atletickom svete. Samozrejme, po dvadsiatich rokoch mi aj dochádzajú sily.

Najhorších je posledných sedemdesiat metrov. Kyselinu mliečnu mám hádam aj v ušných bubienkoch, všetko ma bolí a nič iné nedokážem vnímať, len sa naplno sústredím na finiš.

Tréner sa často hneval, že ho počas pretekov nepočúvam. No ja to skrátka nedokážem, som nadopovaná adrenalínom.

Tomu všetkému je však koniec, už nikdy sa nemám v pláne postaviť na štart mojich dvoch disciplín – beh na 800 a 1500 metrov.

I keď s kariérou som sa chcela rozlúčiť skôr po nejakých pretekoch, nie na tlačovej konferencii. Prišlo to však samo. Už sme boli zbalení na dovolenku do Chorvátska, keď som zistila, že som opäť tehotná.

Raz som sa už po tehotenstve k vrcholovému športu vrátila, a preto som vedela, že druhýkrát nie som niečo také ochotná podstúpiť a vzhľadom na vek by to bolo určite ešte náročnejšie ako prvýkrát.

Dosť. Bolo to krásnych devätnásť rokov, no tretry si už nikdy neobujem a nebudem pretekať na dráhe. Maximálne absolvujem nejaký cestný alebo horský beh.

S Adamkom. Foto – autorka

Lucia Hrivnák Klocová

Narodila som sa 20. novembra 1983 v Martine, žijem v ňom doteraz. Som bronzová medailistka z Majstrovstiev Európy 2010 v behu na 800 metrov. Na olympijských hrách v Londýne 2012 som na 1500-metrovej trati obsadila piate miesto. V roku 2013 som porodila syna Adamka. V septembri 2017 som ukončila športovú kariéru a momentálne sa druhýkrát chystám na materskú.

Hlava ma nepustila

Niektoré ženy to dokážu – podávať po návrate z materskej rovnaké výkony ako predtým. No mne to spočiatku vôbec nešlo tak ľahko, ako som čakala, a tak som rýchlo strácala motiváciu a viac to bolelo. Na Adamka som nikdy nedokázala prestať myslieť. Matky to majú podľa mňa oveľa horšie ako chlapi.

K behu som sa vrátila tri mesiace po pôrode. Adamko zostal so mnou, môj manžel pracoval. Keď som si prvýkrát obula tenisky, cítila som sa, akoby som ten pohyb nikdy nerobila. Bolo to niekoľko ťažkých mesiacov, no napokon sa to zlomilo. Nikdy to však už nebolo ono.

Bála som sa od Adamka odísť, keďže deti sú nevyspytateľné a vždy začnú mať nejaký problém, keď sa rodič vzdiali. Navyše, moje telo nefungovalo tak „rýchlo“, ako som bola zvyknutá. Či už po regeneračnej stránke, alebo fyzickej náročnosti na tréningoch – všetko bolo zrazu dosť veľký problém.

Počas celej kariéry som na ne nebola zvyknutá. Najmä čo sa týka fyzickej záťaže. Pred pôrodom som mávala dvoj- až trojhodinové tréningy. Po ňom sme ich skrátili maximálne na hodinu a pol. A aj počas toho skráteného som sa ponáhľala a chcela som mať odtrénované za hodinu.

Problémom boli aj pobyty v zahraničí. Namiesto spánku v mieste pretekov som sa už v noci ponáhľala domov. Keď náhodou Adamko ochorel, nemala som pokoj. On je chorý a ja s ním nemôžem byť.

Vždy, keď to bolo možné, som brala Adamka so sebou alebo som sa naozaj snažila vrátiť čím skôr domov.

Foto N – Peter Kováč

Veľmi mi pomáhal aj môj tréner Pavel Slouka. Už mal odrastené deti, vedel, ako na to. Počas mojich tréningov sa takmer ukočíkoval na smrť.

Nikdy nezabudnem na sústredenie na Štrbskom plese. „Dnes Adamko nemá svoj deň,“ hovorím trénerovi. „Neboj sa, my to zvládneme. Prišla aj manželka, tá vie, ako na deti,“ odpovedal.

Ani tak som nebola pokojná, tréning som si napokon skrátila. Aby ste chápali, odbehla som rovnakú vzdialenosť. No oveľa rýchlejšie, ako som plánovala.

Počas sústredenia sa vraciam k hotelu FIS na Štrbskom plese. Vonku stoja tímové kolegyne. „Lucka, rýchlo, Adamko už polhodinu plače, nevedia ho utíšiť,“ hovorili. Ponáhľala som sa azda viac ako vo finále olympiády.

Adamko plakal ako o život, až sa zachádzal, nikto ho nedokázal upokojiť, až ja. Dodnes nevieme, čo mu vlastne bolo, takže som mu asi len chýbala.

Inak bol však skvelé dieťa, všetok plač si akoby odbil v prvých šiestich týždňoch života. Teraz je už z neho smajlík. Aj keď, odkedy čakáme prírastok, je oveľa citlivejší. Aj v tom, čo sa snáď nedá…

Moje tréningy po pôrode už neboli ako predtým. Poobede som si nemohla oddýchnuť, ako som potrebovala. Aj keď mi moji najbližší alebo tréner veľmi pomáhali. Keď Adamko spával od tretej do piatej, vedela som, že na tréning musím ísť práve vtedy. Bez ohľadu na to, či mi už vytrávil obed.

Hlava ma nepustila. Pre matku je športovanie náročnejšie psychicky ako fyzicky. Keď hlava chce, telo sa prispôsobí. No keď je mimo hlava, telu to ide ťažšie a niekedy vôbec.

S trénerom Sloukom, keď som sa lúčila s kariérou. Foto – TASR

Nechcem, aby bol profi športovec

Definitívne sa to zlomilo začiatkom tohto roka. Po pôrode sa striedali dobré mesiace s horšími. Ale vždy som skôr mala pocit, že sa moja celková únava len čoraz viac prehlbuje. A hoci som aj viac regenerovala a snažila sa oddychovať oveľa viac ako inokedy, nič nepomáhalo.

Najhoršie to asi bolo na minuloročnej olympiáde v Riu, keď som vedela, že nepobežím ani trať (1500 m), na ktorú som sa celý čas pripravovala, a zdravotne to bude ešte náročnejšie ako štarty doteraz.

Po olympiáde som, ako obyčajne, absolvovala regeneračné sústredenie, aby som sa dala čo najviac dokopy. Oddych pred prípravou na novú sezónu sme ešte pre istotu predĺžili o dva týždne.

No ani tak to nepomohlo. Absolvovala som kvalitné sústredenie na Kanárskych ostrovoch a všetko vyzeralo super. No pár týždňov nato sa môj kolotoč problémov roztočil a vlastne ani neviem, kedy sa zastavil. Dlhé týždne som sa nedokázala dostať z rôznych viróz. Telo už kričalo, že potrebuje oddych, a to som prípravu len začala. Devätnásť rokov sa mi vyhýbali vážnejšie zranenia, ktoré by ovplyvnili moje výkony v sezóne, preto som stále mohla ísť naplno. To sa niekde muselo ukázať.

Deň, keď som sa dozvedela, že som opäť tehotná, bol rovnako krásny, ako keď som sa to dozvedela prvýkrát pri Adamkovi. To bol aj prvý príznak toho, že som opäť v poriadku. Zrazu prišli dve dobré správy, ktoré boli pre mňa darčekom za rok plný zdravotných problémov.

Preto som už nebrala dramaticky, keď som sa dozvedela, že som druhýkrát tehotná. Som šťastná. Malé sa má narodiť prvého apríla. Veselší dátum to byť ani nemohol. Už sa neviem dočkať.

Ľudia sa ma pýtajú, či budú moje deti športovci. Ako vám povie mnoho vrcholových športovcov, dúfam, že nie. Nech si robí šport, ktorý ho baví, no nie na profesionálnej úrovni.

Zdravé je športovať každý druhý deň, nie dvakrát za deň ako my.

Z detí však nechcem mať ani žiadnych „počítačových maniakov“. A ak aj áno, tak nech si popri tom aj vie občas zašportovať a mať to ako skvelý relax, no nie zamestnanie. No človek nikdy nevie…

Adamka už vediem k tomu, aby sa veľa hýbal, no v jeho veku je to stále skoro, má čas. S manželom mu postupne ukazujeme možnosti, ktoré môže využívať, no vždy podľa chuti a nie nasilu. To je podľa mňa u detí, minimálne do trinásť rokov, prvoradé. Aby si našli cestu samy.

S mojimi medailami, keď som na tlačovke oznámila ukončenie kariéry. Foto – TASR

Raz možno budem aj olympijská víťazka

Mala som osemnásť rokov, cestovali sme na preteky do Čile. Asi nám niečo nesadlo v miestnej kantíne, celý tím mal žalúdočné problémy. Za týždeň som schudla päť kíl. Ak plánujete nárazovo schudnúť, odporúčam.

Nevedela som, či vôbec zvládnem odbehnúť celé preteky bez toho, aby som musela ísť každých sto metrov na záchod.

Akurát sme išli spolu s trénerom na štart, keď sme si niečo všimli. V rumunskom stane dostávala moja konkurentka niečo priamo do žily. Asi to nebolo NaCl…

Tréner zachránil situáciu, nedovolil, aby som podľahla emóciám. V tom bol naozaj vždy majster.

„Tú určite zdoláš, musí byť na tom poriadne zle, keď jej teraz dávajú doping,“ povedal a pokračoval: „Pozorne ma počúvaj. Je mi jedno, koľká skončíš. Môžeš byť aj predposledná, ale túto musíš zdolať. Za každú cenu.“

Odštartované, nebeží sa mi až tak zle. Sme šesťdesiat metrov pred cieľom, už len šprintujeme. Predo mnou utekajú Austrálčanka a Jamajčanka, viem, že tie už nezdolám.

Vtom však periférne zbadám dúhový dres. Rumunský dúhový dres. To je ona. Tá švindliarka. Celú cieľovú rovinku bežíme plece pri pleci. Nakoniec s vypätím síl víťazím.

To bol ten moment. Presne vtedy sme si povedali, že doping pre nás nemá cenu. Dokážeme ich zdolávať aj bez neho.

Musím sa ešte vrátiť k môjmu trénerovi. Strávil so mnou takmer celú kariéru. Aj sa mu možno trochu čudujem. Možno to tak nevyzerá, keď ma vidíte v televízii, ale som cholerik.

On však vždy vedel, ako na mňa. Našťastie to vie aj môj manžel, a preto to funguje.

Chytiť mohli aj mňa

Možno si ma pamätáte ako tú, ktorá dostala medailu po siedmich rokoch.

Mala som výbornú formu, pred majstrovstvami Európy 2010 v Barcelone odo mňa očakávali veľké veci. Napokon sa to aj skoro podarilo, k bronzu mi vtedy chýbali naozaj centimetre. Pravda sa však ukázala. Len sa nemusela skrývať tak dlho.

Aj keď vám dajú medailu, nikdy vám nevrátia pocity, ktoré ste mohli zažívať. Veľakrát som sa rozčúlila, prečo to vždy trvá tak dlho.

Podobné to mám aj s druhým najväčším úspechom kariéry. Z olympiády v Londýne som sa vrátila ako ôsma najlepšia bežkyňa na 1500 metrov.

Do mesiaca dištancovali Rusku, s ktorou som súperila do posledných metrov.

Teraz som piata.

Možno budem v šesťdesiatke oslavovať olympijské zlato. Ktovie.

Foto N – Peter Kováč

Pritom antidopingové pravidlá sú veľmi prísne. Aj ja som sa raz dostala do situácie, že ma mohli chytiť. Adamko bol ešte bábätko, keď dostal nádchu. Nachladla som aj ja a akosi automaticky som si chcela dať nosné kvapky z jeho lieku.

Až potom mi napadlo, že sa pre istotu pozriem na zloženie. Čítam: efedrín. Ajaj, zakázaná látka. Keby som si ich večer dala a dopingová kontrola by prišla druhý deň ráno, chytili by ma. Paradox je, že aj keby som tie kvapky užívala celý týždeň, tak by mi to v tréningu či o pár mesiacov v pretekoch nijako nepomohlo, no dostala by som dištanc. A navždy by som bola tá, ktorá dopovala.

Otestovať vás môžu hocikedy. Mňa väčšinou prekvapili na Dušičky, na Veľkú noc či na Vianoce.

Automaticky vás testujú, keď skončíte v prvej trojke alebo si zabehnete osobný rekord. To sa mi podarilo v semifinálovom behu na olympiáde v Londýne. Ak by som postúpila do finále, bol by to môj životný úspech.

No musela som ísť na antidopingovku. Niekedy je však človek taký dehydrovaný, že to skrátka nejde. Strávila som tam tri hodiny, netušila som, ako som dopadla. Postúpila som? Mohla som len hádať.

Až potom som si našla veľké množstvo esemesiek od manžela, rodičov, trénera, kamarátov a veľa ľudí, ktorých som ani nepoznala. Všetci mi gratulovali k finále a životnému úspechu. Bol to ten najúžasnejší pocit a hlavne určite viem, že nikdy som toľko správ nedostala.

Diskriminácia

Samozrejme, v prvom rade som kariéru ukončila pre druhé tehotenstvo a aj opakujúce sa zdravotné problémy, pri ktorých sa síce behať dá, no nie na vrcholovej úrovni. Nebolo to však len o tom.

Asi každého z vás by demotivovalo, keby v práci mal horšie podmienky ako iní. Aj keby takých ľudí bolo len minimum.

Atletický svet v posledných rokoch rieši veľkú dilemu – dovoliť súťažiť pretekárkam, u ktorých ťažko určiť, do akej miery sú ženami a do akej mužmi?

Určite ste už počuli o prípade Caster Semenyaovej. Je to olympijská víťazka z roku 2016 na 800-metrovej trati. Chúďatko, ona za to nemôže, no ťažko určiť, akého je pohlavia. V roku 2009 to skúmala dokonca aj Medzinárodná asociácia atletických federácií. Testy nikdy neboli zverejnené.

Treba si vybrať menšie zlo. Áno, ak takýmto pretekárkam zakážeme súťažiť, môžu sa cítiť diskriminované.

No pozrite sa na to zo strany takých ako ja. Ak im to nezakážeme, doplácajú na to tisíce ostatných, ktoré nemajú také predispozície ako ony. Potom sme diskriminované my. Tak ako majú svoje disciplíny paralympionici, mali byť ich mať aj takéto športovkyne.

Ja makám vo svojej dráhe, dávam pozor na techniku, zapájam ruky, dýcham, všetko ako z učebnice. Mám za sebou roky tvrdej driny, dva tréningy denne.

Fučím ako lokomotíva a ona ma len tak obehne, ani si nespomenie, že by mala používať ruky a občas sa aj nadýchnuť. Zrejme si dva mesiace pred pretekmi povedala, že by už aj mohla začať trénovať. To skrátka nie je fér.

Foto – TASR/AP

Text vznikol po rozhovore reportéra Michala Červeného s Luciou Hrivnák Klocovou.

Športovci píšu

Teraz najčítanejšie