Smerom ku katastrofe

Autor je politológ, pôsobí na Katedre politológie FSS MU

Regionálne voľby 2017 mali predovšetkým vyriešiť otázku, ako veľmi (ak vôbec) má ĽSNS našliapnuté naďalej zvyšovať svoje zisky. Ako sa ukázalo, nemá, aj keď za to sčasti môže volebný systém, ktorý samostatne postupujúce strany neodmeňuje. SNS by vedela hovoriť. Skutočným odkazom týchto volieb je však potvrdenie klesajúceho trendu Smeru. V tomto duchu nie je dôvod na opatrnosť. Pre Smer neboli tieto voľby prehrou, ale katastrofickým fiaskom.

Smer – perpetuum mobile

Boli časy, keď Ficova strana úspešne budila dojem kolosu, ktorý má pred svojimi konkurentmi náskok niekoľkých tried. Na Smer sa nazeralo ako na stranu s dokonalým marketingom, stratégiou prepracovanou na niekoľko ťahov dopredu a s prieskumami snáď na každú mysliteľnú otázku, aby vždy zapadala do nálad voličov. Smer takmer vzbudzoval dojem straníckeho perpetuum mobile s víziou dominovať slovenskej politike niekoľko volebných období dopredu.

Podstatné je, že v Smere tomuto príbehu uverili. Mali na to dosť relevantných dôvodov. Od roku 2006 strana fakticky neprehrala žiadne voľby, naopak, iba posilňovala svoje pozície. Celoštátne, regionálne aj lokálne postupne Slovensko ovládla. Vrchol zažila vo voľbách 2012, keď zdecimovanú pravicu rozdrvila a mohla utvoriť vládu bez akéhokoľvek koaličného partnera.

A evidentne sa presýtila mocou.

V roku 2014 sa ukázalo, že ignorovanie vlastných káuz, preferencia útokov na oponentov pred snahou riešiť vlastné problémy a minimálna ochota vyvodzovania (personálnej) zodpovednosti vytvorili do monolitu Smeru prvé trhliny. V tomto roku sa konali prvé podstatné voľby, ktoré Smer nevyhral, navyše išlo o súboj, kde podľahol osobne jeho predseda. Odvtedy sa vývoj Smeru čoraz častejšie porovnáva s niekdajšou trajektóriou HZDS, a i keď nejde o dokonalé prirovnanie, istá podoba tu je.

Ďalší príznak tohto trendu ukázali parlamentné voľby v roku 2016. Je fakt, že podporu presahujúcu 44 percent si po štyroch rokoch samostatného vládnutia dokáže zachovať iba málokto, ale prepad o 16 percentuálnych bodov a strata približne 400-tisíc voličov naznačili, že víťazná aura Smeru slabne.

Voľby do samosprávnych krajov mohli úpadok strany aspoň symbolicky pozastaviť. Schválne „pozastaviť“, pretože zastaviť ho už pravdepodobne nedokáže nikto a nič. Na spôsob pozície SMK v obciach na juhu, i Smer v krajoch konštantne ukazoval svoju prevahu. Mimo Bratislavy mal vždy najvyššie ambície a bez väčších problémov ovládal väčšinu z ôsmich regiónov. Do sobotných volieb vstupoval s otvorenou snahou získať všetky kraje, v ktorých mal svojho nominanta.

Povolebná realita

Výsledky volieb skončili mimo všetkých očakávaní. Popri súboji v Banskej Bystrici, ktorý napriek svojmu významu v tomto texte je iba príbehom na pozadí, Smer kompletne prehral. Kompletne. Z predstavy o udržaní či prípadnom rozšírení svojich pozícií prišla strana o všetky kraje. Prípadné vyjadrenia Smeru, že za úspech považujú aj Banskú Bystricu, treba uviesť na pravú mieru. Na víťazstve Jána Luntera nemá Smer ani gram zásluh.

Ficova strana prišla dokonca aj o Trenčín a Nitru. Je fakt, že župan Baška vyhral celkom suverénne a pokračujúci župan Belica sa (možno navždy) stane jediným človekom, ktorý v tejto funkcii vytrvá po viac ako dve dekády. Ide o to, že v oboch krajoch budú poslanci za Smer menšinou. To navyše platí o všetkých ôsmich krajoch. Ani v jednom nemá Ficova strana väčšinu, naopak, vo viacerých sa stala celkom marginálnou.

Čo to pre Smer znamená? Predovšetkým sa dá hovoriť o vhodnej odplate za narýchlo pripravený prechod z dvojkolovej na jednokolovú voľbu. Smer a jeho koaliční partneri túto reformu zavádzali s oficiálnym dôvodom šetrenia zdrojov za zbytočné druhé kolo. O reálnych dôvodoch sa dá diskutovať, ale faktom je, že k určitej úspore skutočne došlo.

Druhé kolo sa naozaj nekonalo a tak Slovensko isté zdroje, ktoré by naň inak muselo vynaložiť, ušetrilo. Súčasne ušetril aj Smer, keďže po týchto voľbách už jeho predstavitelia nebudú musieť vynaložiť toľko energie na vládnutie v krajoch. Zvyšné dve strany, ktoré túto volebnú reformu pomohli presadiť (SNS a Most) dostali od voličov podobný účet.

Podstatnejšie je však to, čo čaká Smer ďalej. V parlamentných voľbách, kde sa uplatňuje pomerná logika, ide naďalej o preferenčne najsilnejší (hoci oslabujúci) subjekt. V tomto zmysle by bolo jeho podceňovanie predčasné. Úplne iné je to však vo voľbách prebiehajúcich podľa väčšinových pravidiel. Ako sa zdá, nálepka Smeru sa vedľa mien kandidátov stáva čoraz viac toxickou. A najbližším celoštátnym testom tohto predpokladu budú prezidentské voľby na jar 2019.

Ich vývoj sa dá dnes len ťažko predpovedať, keďže kľúčové bude rozhodnutie súčasného prezidenta pokúsiť sa o znovuzvolenie. V prípade, že sa tak stane, Robert Fico a jeho prípadná ambícia stať sa nakoniec hlavou štátu, je značne ohrozená. To však platí i v prípade, ak by prezident Kiska do ďalších volieb nešiel. Krajské voľby totiž naznačili, že proti kedysi neohrozenej mašinérii Smeru je možné v súboji jedného proti jednému pokojne víťaziť.

Ako pritom už ukázal sám Andrej Kiska v roku 2014 a teraz i Ján Lunter v Banskej Bystrici, vhodný kandidát vôbec nemusí byť elitný straník, ale postačí i dôveryhodná osoba s vlastným „príbehom“.

Nerád predikujem, ale v prípade, že Andrej Kiska do prezidentských volieb nepôjde, Ján Budaj by možno mal nazrieť do svojho diára, aby skontroloval, či v ňom už niečo má na roky 2019 až 2024.