Denník N

Slovo o zodpovednosti. V Bratislave aj inde

Vykupovanie svojich chybných rozhodnutí súkromnými peniazmi nie je pre verejných činiteľov správna cesta. V Bratislave sa to stalo.

Autorka je členkou správnej rady OZ Progresívne Slovensko

V čase, keď píšem tento článok, som v zúrivom očakávaní, ale stále netuším, ako dopadli slovenské župné voľby. V čase, keď ho čítate, je už všetko jasné a ostáva len dúfať, že nálada je menej zúrivá. A tak si krátim čas čakania na výsledky úvahami o inej téme, ktorá s voľbami a tými, ktorých si v nich volíme, priamo súvisí. Mám však trocha problém. Chýba mi na ňu správne slovo.

Je zrejme príznačné, že anglický výraz accountability nemá relevantný slovenský preklad. Slovo „zodpovednosť“ ho vystihuje len čiastočne. V tomto termíne je totiž obsiahnutá aj snaha konať v najlepšom záujme tých, ktorým sa zodpovedám a/alebo ktorých záujmy zastupujem, a aj schopnosť a ochota kedykoľvek skladať účty zo svoje práce, alebo – ako sa pekne píše v evanjelickom preklade Biblie – „vydať počet“. Jazyk zrkadlí to, o čom potrebujeme a vieme hovoriť, čo považujeme za dôležité, alebo vôbec mysliteľné. Zdá sa, že accountability nám nechýba len v slovenčine, ale aj v slovenskej spoločnosti, politike, či v takom každodennom slovenskom živote.

Nebudem sa vracať k župnej kampani, ktorá bola často priam festivalom verejnej nezodpovednosti a rezignácie mnohých kandidátov na požiadavku skladať účty zo svojho doterajšieho verejného pôsobenia. Vo víre predvolebných sľubov a prekáračiek ma zaujal iný príbeh z (doslova) bratislavských ulíc. Starosta Starého Mesta, ktorý len toť pred rokom zrekonštruoval dlažbu na Židovskej ulici tak, že sa po nej v daždi a snehu v podstate nedá chodiť a už dnes je celá popraskaná, sa rozhodol ju nahradiť inou, dočasnou betónovou dlažbou, ktorú zaplatí občanom z vlastného. Very accountable, isn’t it?

Nechajme stranou fakt, že nová betónová dlažba v historickom centre je opäť „dočasné“ riešenie, také drahé tomuto mestu a krajine, ktorej verejný priestor je plný dočasných a provizórnych riešení, ponechaných napospas ďalším generáciám Patov a Matov. Nepátrajme po tom, na základe akej zmluvy občan Števčík venoval dar starostovi Števčíkovi na konkrétny účel. Nepýtajme sa ani, kto vlastne rozhodol o tejto verejnej investícii a jej financovaní zo súkromných zdrojov starostu. Skúsme sa zamyslieť len nad jednoduchou otázkou – je toto spôsob, akým má verejný činiteľ vyvodzovať zodpovednosť a vydávať počet zo svojej práce?

V čase, keď sa stále viac (a oprávnene) hovorí o hmotnej zodpovednosti verejných činiteľov, keď sa hľadajú spôsoby, ako zadefinovať pravidlá disciplinárnych postihov a ako dosiahnuť väčšiu zodpovednosť v politických rozhodovaniach, je veľmi dôležité vnímať nebezpečenstvo, ktoré konanie starostu Števčíka v sebe skrýva. Nevyvodil žiadnu zodpovednosť (naopak, zo situácie obviňuje iných), ani sa len nepokúsil o koncepčné riešenie či odstránenie evidentne systémovej chyby. On len, ako dobrý zemepán, vytiahol dukáty a zaplatil svojim poddaným (dočasnú) cestu. A to náhodou počas župnej kampane.

Vykupovanie svojich chybných rozhodnutí a zlého manažmentu súkromnými peniazmi, aby sa dotyčný verejný činiteľ udržal vo funkcii, je tak ďaleko od skutočnej accountability, ako je len možné. Je úplnou rezignáciou na zastupiteľskú demokraciu, verejnú zodpovednosť a správu verejných statkov. Je nebezpečným precedensom, ktorý v konečnom dôsledku podkopáva demokratické rámce komunálnej politiky.

To slovo, ktoré nám chýba, nájdeme len vtedy, ak ním bude čo pomenovať.

Teraz najčítanejšie