Denník N

Liečil sa, aby nebol gej: Dávali mi lieky ako alkoholikom, aby sa mi sprotivili homosexuálne predstavy

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Roman Dulgerov vraví, že šiel do terapie, lebo chcel žiť ako väčšinová spoločnosť, mať manželku a deti. „Averzívnu terapiu u nás absolvovali aj iní ľudia a boli ich desiatky. Niektorí to neprežili. Môj partner poznal človeka, ktorý problém riešil skokom zo strechy,“ hovorí.

Roman Dulgerov (1968) podstúpil v 80. rokoch averzívnu terapiu, aby ho vyliečili z homosexuality. Už počas liečby na psychiatrickej klinike prežíval čoraz horšie stavy napätia a úzkosti, mal záchvaty a triasol sa po celom tele. Nejaký čas po tom, čo ho prepustili z nemocnice, pojedol lieky. Veľa. Môj brat ma našiel. Odviezli ma na ARO, kde ma náročne detoxikovali, ale prežil som. Myslel som si, že s tým všetkým musím proste skoncovať,“ vraví o otrasnej skúsenosti. Stavy napätia a úzkosti mal ešte desať rokov potom a dodnes má spánkové poruchy. Podržal ma partner,“ vraví.

Ako ste sa dostali na averzívnu terapiu, ktorú ste v 80. rokoch absolvovali v Univerzitnej nemocnici Bratislava na Mickiewiczovej?

Vyrastal som v malom mestečku. Ľudia o homosexualite nič nevedeli a ak o nás hovorili, boli to skôr debaty v krčme, ktoré boli o zábave a nie o skutočných informáciách. V 80. rokoch som si tiež myslel, že homosexualita nie je normálna a musím to nejako riešiť. To, že nie som heterosexuál a líšim sa od iných chlapcov, som pociťoval už od raného detstva. Prvý blízky človek, ktorému som sa so svojím homosexuálnym zameraním zveril, bol môj otec.

Koľko ste mali rokov? 

Mal som 19 a za sebou neúspešné pokusy so ženou a prvú homosexuálnu skúsenosť s mužom, ktorá so mnou úplne otriasla. Tomu, že som sa zveril, predchádzalo mnoho rokov vnútorných pochybností a bolo pre mňa veľmi náročné otcovi to povedať. Moja mama je hlboko veriaci človek a hodnoty, ktoré s otcom vyznávali, prenášali aj na nás. Bolo pre mňa nepredstaviteľné, že by som si jedného dňa nezaložil rodinu, nemal manželku a deti.

Čo sa stalo, keď ste sa otcovi zdôveril? 

Zostal šokovaný. Dnes si myslím, že zveriť sa mu bola chyba. Boli 80. roky, lekári boli pre obyčajných ľudí nespochybniteľné autority. Tak mi navrhol, nech idem za lekármi a liečim sa. Súhlasil som, tiež som to chcel. Chcel som byť konečne normálny. Najprv som šiel do manželskej poradne za psychologičkou do Žiaru nad Hronom. Bola to milá pani, ale o homosexualite nič nevedela. Ako sa neskôr ukázalo, dlho som narážal iba na ľudí, ktorí s homosexualitou nemali žiadne skúsenosti alebo len veľmi malé. Cez ňu som sa dostal na Psychiatrickú kliniku na Mickiewiczovej v Bratislave.

Aké to bolo na psychiatrii?

Homosexualita sa v 80. rokoch už netrestala, to sa zrušilo v 60. rokoch, ale lekári si stále mysleli, že išlo o sexuálnu deviáciu a spoločnosť sa od nás dištancovala. K homosexualite sa pristupovalo ako k psychickej chorobe, ktorú bolo možné ovplyvniť liečbou pri zvlášť motivovaných jedincoch a ktorú je možné liečiť podobne ako závislosti. Na Mickiewiczovej som bol hospitalizovaný tri mesiace a robili na mne averzívnu terapiu. Jej podstata spočíva v tom, aby ste si vypestovali odpor k homosexuálnemu zameraniu alebo sexuálnej praktike ako takej. Cieľom bolo, aby ma homosexuálne predstavy toľko nedráždili či nevyrušovali, aby som prípadne zahorel láskou k žene a založil si rodinu.

Ako prebiehala liečba?

Trikrát denne som bral neuroleptiká, podobné ako alkoholici. Cieľom bolo vyvolať u mňa odpor k homosexuálnym predstavám, podobne ako sa u alkoholikov vyvolávajú negatívne predstavy k alkoholu. Každý deň za mnou chodil terapeut a podával mi injekciu, aby som sa viac uvoľnil. Bol to taký oblbovák. Nenarušoval moju vnímavosť, ale zrelaxoval telo, aby som mu nevenoval pozornosť a netriasol sa.  

Čo sa dialo potom?

Keď som bol takto zrelaxovaný, lekár mi opakoval, aby som si navodil situáciu, že som so svojím partnerom, sme v bezpečí, hráme sa atraktívnu sexuálnu hru, sme nahí, cítime sa príjemne a milovaní. Naraz sa otvoria dvere a v nich sa objaví niekto neznámy, nepríjemný, kto nás vyruší, dá nám najavo, že to, čo robíme, je zlé, zvrátené a nenormálne. Alebo som si mal predstavovať masturbáciu a k tomu si vyvolávať ženské predstavy. Toto som robil tri mesiace každý jeden deň. Zároveň som to mal robiť aj vo svojom voľne, individuálne. Pokračoval som v tom ešte niekoľko mesiacov po návrate domov. Niekto si možno povie, že sú to len také reči. Ale skúste si to hovoriť každý deň celé mesiace. 

Ako ste terapiu znášali?

Pôvodne som si myslel, že terapia je úspešná. Na chvíľu som mal pocit, že homosexuálne predstavy naozaj odišli a myslel som si, že som na dobrej ceste. Lenže do toho začali prichádzať čoraz horšie stavy napätia a úzkosti. Tá hrôza sa nedá ani pomenovať. Mal som záchvaty, prudko som dýchal, dostával som kŕče a triasol som sa po celom tele. Tak mi dali injekciu, aby som sa upokojil a v terapii sme pokračovali. Psychiatri mi vraveli, že to je dobré, že zažívam také stavy, lebo je to súčasť terapie. Hovorili mi, že to je známkou toho, že liečba zaberá a že to časom odoznie. 

Čo ste robili po tom, čo vás prepustili z kliniky?

V liečbe som pokračoval doma a iba som sledoval, ako mi je čoraz horšie. Bol socializmus, nemohol som byť príživníkom a byť stále PN, tak som sa zamestnal vo fabrike, kde som čistil vypletacie stroje. Myslel som si, že ak sa budem zaoberať niečím iným, pomôže mi to. Mýlil som sa. Skoro vôbec som nemohol spať. Líhal som si aj vstával s napätím. Dospelo to do štádia, že som len sedel, klepal sa a kýval na všetky strany. Bolo to, ako keď v sebe prebudíte nejaký šialený mechanizmus napätia a úzkosti, ktorý sa nedá ani na chvíľu stopnúť. Rodičia mi len vraveli: „Prestaň sa už kývať, choď von medzi ľudí, zabav sa a urob so sebou niečo.“ Po istom čase som už nedokázal prísť ani do práce. 

Ako ste to riešili? 

Jedného dňa som dospel k rozhodnutiu, že už ďalej nevládzem, tak som pojedol lieky. Veľa. Môj brat Dušan ma našiel. Odviezli ma na ARO, kde ma náročne detoxikovali, prežil som. Bol som v stave, že pri sebamenšej príležitosti by som to spravil znova. Myslel som si, že s tým všetkým musím skoncovať. V tomto stave ma domov pustiť nemohli, a tak ma poslali do psychiatrickej liečebne v Kremnici.

Roman Dulgerov je dnes obchodník a pracuje pre knižnú distribúciu IKAR. Foto N  – Tomáš Benedikovič

Tam to bolo lepšie ako na Mickiewiczovej?

Bol to desivý cvokhauz. Mali tam oddelenie ľahších pacientov a ťažkých ležiacich pacientov. Medzi ľahšími pacientmi bolo všetko: psychotici, alkoholici, na čo si spomeniete. Pre neurotika, ako som bol ja, ktorý sa bál aj vlastného tieňa, nebolo nič „lepšie“ ako takéto príšerné prostredie: zima, tma, vlhko a psychotici, väčšinou veľmi dlhodobo hospitalizovaní. Neustále som sa triasol, cítil som takú slabosť a vnútornú napätosť, že som nebol schopný vykonávať žiadnu rozumnú činnosť. Mal som problém aj normálne sa najesť. Nikdy predtým a nikdy potom som tak netrpel. Nedokážem svoje trápenie k ničomu prirovnať. Ale malo to aj pozitívny dosah. Primárka oddelenia, veľmi rozumná osoba, ma takpovediac dotlačila k rozhodnutiu súhlasiť s liečbou v Kroměříži.

Tam ste absolvovali skupinovú psychoterapiu?

V tom čase zažívala psychoterapia boom pri liečbe neuróz a veľmi mi to pomohlo. Už pri vstupnom vyšetrení mi primár povedal: „Pán Dulgerov, to, čo robíte, vás zabíja. Musíte sa zmieriť s tým, aký ste.“ Pristal som na to, že začnem proces zmierovania so samým sebou. Ale nie je to také jednoduché, že si poviete: „Tak a teraz som zmierený.“

Ako prebiehala skupinová psychoterapia?

Bol som tam šesť týždňov. Na skupine sme rozprávali o svojich problémoch. Bolo to po prvý raz, čo som dokázal o svojej homosexualite hovoriť otvorene pred cudzími ľuďmi. Skupina ma prijala takého, aký som. Navzájom sme sa povzbudzovali. Vypočul som si strašné osudy ľudí, ktorí zažili príšerné veci. Bola tam žena, ktorá rozprávala, že keď dostala psychotický atak, nožom skoro zabila svoje dieťa. Boli tam ľudia s takými nesmierne pohnutými osudmi, že sa mi popri nich moje problémy začali javiť ako menej závažné. A to bolo dobre. Na všetkých pacientov mala psychoterapia pozitívny vplyv. Bolo vidieť, ako sa ľudia postupne uvoľňujú a ako sa im do očí vracia iskra. Ale bol to len začiatok dlhej a náročnej liečby.

Navštívila vás v Kroměříži rodina?

Uprostred liečby bolo stretnutie s príbuznými. Prišiel môj brat, dvojča a mama. Otec prísť nedokázal. Chudák môj brat to mal ťažké, lebo neskôr sa ukázalo, že aj on je gej, no po celý ten čas bol ticho a len sledoval, čo sa dialo so mnou. Primár povedal mame: „Pani Dulgerová, musíte sa zmieriť s tým, že váš syn je taký, aký je.“ Viete, je ťažké povedať to hlboko veriacej osobe, ktorá pri predstave, že by sa niekto dozvedel o jej synáčikovi, že je gej, úplne šalela od strachu. Ona proste stále dúfala, že sa stane nejaký zázrak a že sa všetko zmení.

Ako reagovala? 

Dookola sa len pýtala: „Ale čo povedia ľudia a ako sa k nám budú správať? Po prvý raz som videl mamu, ako sa k lekárovi správa nahnevane až agresívne. Na doktora nakričala. Veľmi ma to zraňovalo, ale tiež ma nesmierne dojímalo, že za mňa tak bojuje. Keď mama prišla na skupinu a videla, že sa ku mne ľudia správajú pekne, trochu sa upokojila. 

Keď sme mamu odprevádzali na vlak, na moste v Kroměříži sa zasekla a nevedeli sme s ňou ani len pohnúť. Len kričala, že by sa najradšej hodila do vody. Nevydržal som to a povedal jej: „Mama, to sa tak za mňa strašne hanbíš?“ Po čase sa nejako spamätala, hoci je pravda, že to s ňou v tej chvíli bolo veľmi dramatické. Ale bola prvým človekom, ktorý za mnou neskôr prišiel a povedal mi: „Dobre, prijímam, že si taký, aký si. Verím, že si homosexuál.“ Otcovi to trvalo oveľa dlhšie.

Dostali ste sa z tráum, ktoré ste prežili počas liečby homosexuality?

Po Kroměříži som mal stavy napätia a úzkosti ešte desať rokov. Podržal ma partner Danko, ktorý je psychicky veľmi silný. Niektoré dôsledky liečby mám doteraz. Od pobytu na psychiatrii som sa nikdy normálne nevyspal. Spánkových porúch sa už pravdepodobne nezbavím a musím sa s nimi naučiť žiť. Kedysi som veľa čítal, ale už sa nedokážem dlhšie sústrediť, tak radšej sám niečo napíšem. V minulosti som bol introvert, čo by ste dnes neverili. Silno som sa extrovertoval, najmä vďaka partnerovi a tiež aj obchodníckemu povolaniu, ktorému sa venujem cez dvadsaťpäť rokov.

Poznáte niekoho, na kom by averzívna či iná terapia homosexuality zabrala?

Osobne nie. Jedného takého sme videli v televízii a dobre sme sa partnerom Dankom pobavili. V 90. rokoch bola taká relácia, že ľudia chodili do televízie rozprávať svoje príbehy, ale boli pri tom zahalení v akýchsi veľkých kutniach. Došiel tam jeden „vyliečený homosexuál“. Rozprával, ako mu pomohli a ako sa pomodlí, keď má ťažšiu chvíľku. Potom sa ho moderátor opýtal, či si myslí, že je vyliečený. Odpovedal: „Viete, občas chúťky prídu.“ Ako môže byť vyliečený, keď má chúťky? Lebo „chúťky“ buď sú, alebo nie sú. Keď je človek homosexuál, ale nechce žiť ako gej, dobre, je to jeho voľba. Ale veľmi dôrazne neodporúčam, aby sa liečil a snažil sa prerobiť.

Roman Dulgerov (vľavo) s priateľom. Foto N  – Vladimír Šimíček

Prečo? 

Je to veľmi nebezpečné a môže to spôsobiť závažné ujmy na psychike, a to nenávratne a na celý život. Je veľa homosexuálov – medzi nimi aj kňazi –, ktorí nežijú sexuálnym životom. Proste sa rozhodnú venovať svoju energiu a lásku iným činnostiam. Ja im to neberiem a ani to nekritizujem. Len si myslím, že prežiť plný a krásny život bok po boku s partnerom je cesta, ktorá je najvhodnejšia. Čerpám z vlastnej skúsenosti.

Čo cítite, keď sa spätne obzriete na obdobie liečby?

Pocit vnútornej bolesti a horkosti vás už úplne neopustí. Nebudem hovoriť, že to nebolí. Bolí. Ale na druhej strane, nikomu nič nevyčítam. Riešil som situáciu tak, ako som vedel a lekári si robili svoju prácu. Taká bola doba, že homosexualita bola považovaná za chorobu. A tí ľudia sa mi snažili pomôcť podľa svojho vtedajšieho vedomia. Nech už to znie akokoľvek zvláštne, ešte aj dnes tvrdím, že oni sa vtedy pokúšali homosexualitu aspoň liečiť, keď na nás 99 percent spoločnosti kašlalo. 

Koľko sa vás tam vtedy liečilo z homosexuality? 

Na psychiatrii na Mickiewiczovej som bol na oddelení jediný homosexuál. Je pravda, že ani v tom čase sa k terapii nehlásilo veľa ľudí. Bol som premotivovaný a mal som pocit, že žena a deti musia byť. Tak som do toho šiel. Samozrejme, terapiu homosexuality u nás absolvovali aj iní ľudia a boli ich desiatky. Niektorí to neprežili. Môj partner poznal človeka, ktorý problém riešil skokom zo strechy. Môj životný príbeh je príbehom človeka, ktorý si to skúsil na vlastnej koži. Veľmi ma vie rozčúliť, keď niekto, kto nemá o probléme ani minimálnu vedomosť, začne tvrdiť, že sa dá prerobiť na heterosexuála. Sexuálna orientácia je vrodená vlastnosť. Ešte horšie ako ja to majú homosexuáli, ktorí sú – na rozdiel odo mňa – aj veriaci.

Prečo?

Je tam silný ideologický nátlak náboženstva. Hovoria, že homosexuáli sú zranení ľudia, so svojou orientáciou sa nevedia vyrovnať, lebo je nemorálna a škodlivá a treba im pomôcť. Lenže kto spôsobil, že sa s ňou nevedia vyrovnať? Ak ľudí vykúpete v moralistickom bahne, že sú nemorálni a zvrátení, takže sa vám začnú rútiť, potom im ponúknete akože pomoc? To je pokrytectvo. Keď sa pozriete na nejakého „vedca“, ktorý propaguje liečbu homosexuality, obvykle tam veľmi rýchlo nájdete nejakú náboženskú motiváciu. Hľadajú si akékoľvek argumenty, aby vyhoveli svojej predstave, ktorá má náboženský pôvod, že homosexualita je zvrátená.

Čo presne máte na mysli? 

Vezmite si v istých kruhoch populárnu príručku holandského psychológa Gerarda van den Aardwega. Od začiatku do konca je to o tom, že homosexualita je nemorálna neuróza. Homosexuáli majú problém, tak sa musia liečiť, vraví autor. Nechápem, kde sa v ľuďoch berie toľko zloby. Je to hlboko urážlivé a šliape to po dôstojnosti človeka.

Mrzí ma, že keď hovorím o veriacich, je to v negatívnom svetle. Nechcel by som, lebo moja mama je hlboko veriaci človek. Aj medzi veriacimi máme dosť priateľov a známych. Veriaci homosexuáli majú môj hlboký obdiv. Nájsť v sebe odvahu priznať si, aký ste a zároveň hľadať cestu k Bohu, je nesmierne ťažké. Nikdy som nemal potrebu kritizovať niečiu vieru či ju považovať za nenormálnu. Nemám rád, keď si ľudia navzájom šliapu po hodnotách a ponižujú jeden druhého. Nemôžem sa však stotožniť s tým, keď sa v mene viery a lásky k blížnemu koná zlo a šíri nenávisť.

Ako ste vnímali situáciu okolo referenda o rodine v roku 2015?

V našej komunite sú ľudia, ktorí si žili svoj život a kašlali na to. Ale potom sú ľudia, ktorých to hlboko zasiahlo a mnohí z nich skončili na práškoch. Ak by som nemal Danka, zrútil by som sa. Málokto si dokáže predstaviť, ako neuveriteľne urážlivé bolo, keď sa verejne rozoberala naša nenormálnosť a neprirodzenosť a ako veľmi dokáže takýto necitlivý prístup šliapať po ľudskej hrdosti. Bolelo to. Keď bola z otázok referenda vymazaná tá, ktorá mala zabrániť akémukoľvek oficiálnemu partnerskému statusu homosexuálov, trochu som sa upokojil.

Odporcovia niekedy argumentovali fotkami z pochodov homosexuálov, ktoré ich poburovali, lebo na nich boli extravagantní ľudia. Čo vy na to?

Človeka, ktorý vám bude tvrdiť, že homosexualita je nenormálna a zvrátená, nepresvedčíte žiadnym argumentom. Skúšal som to a verte mi, nejde to. Áno, aj medzi homosexuálmi sú ľudia zlí a dobrí, morálni a nemorálni, introverti aj extroverti, ktorí exhibujú. Presne tak ako v celej spoločnosti. Dúhový Pride je udalosť, kde sa ľudia uvoľnia a snažia sa ukazovať svoju slobodu. V mnohých štátoch sa Pride chápe ako akási karnevalová šou, ktorá má prezentovať ľudskú rozmanitosť. Paradoxne, v Bratislave sa to deje minimálne a ak sa to aj stalo, tak napríklad najhorší prejav, ktorý som tam zaznamenal, bol u britského heterosexuála, čo sa prišiel zabaviť, lebo sa lúčil so slobodou. Pride na Slovensku môže byť vzorom slušnosti.

Hovorí sa napríklad, že gejovia sú promiskuitní. Aj ja som v mladosti pri hľadaní seba a partnera zažil všeličo a nebolo to vždy na pochvalu. Poznám toľko homosexuálov, ktorí nie sú promiskuitní a majú dlhodobé partnerské vzťahy. S mojím Dankom sme spolu 25 rokov.

Roman Dulgerov tancuje s partnerom argentínske tango. Foto N – Vladimír Šimíček

Privítali by ste, ak by sa u nás zaviedli registrované partnerstvá alebo manželstvá?

Veľa sa hovorí o dedení, vdovských dôchodkoch či poskytovaní informácií v nemocnici. Sú protiargumenty, že sa to dá vybaviť aj inak a stačí si zájsť za právnikom. Mrzí ma, že aj medzi našimi aktivistami sa hovorí skoro výhradne o právnych aspektoch veci a málo o emočnej stránke, ktorú však považujem za dominantnú. Ak by našim partnerstvám uznali právny status, dalo by to výrazný spoločenský signál.  

Vnímate sa ako druhoradý občan, ak nemáte práva, ktoré majú heterosexuáli?

Štát nás v podstate zaradil medzi druhoradých občanov. Chodíme do práce, platíme dane a z daní platíme školstvo a zdravotníctvo na iné deti, hoci my ich mať nemôžeme. Nespochybňujem heterosexuálne manželstvá, ale želám si, aby nikto nespochybňoval môj vzťah a cit. Registrované partnerstvá nie sú len o výhodách, ale vyplývajú z nich aj povinnosti, napríklad vyživovacia.

Chcel by som ísť so svojím partnerom na mestský úrad a sľúbiť mu vernosť a lásku. Sľúbil som mu to už dávno, spolu sme už dostatočne dlho na to, aby sme vedeli, že to neboli plané sľuby, ktoré sme si dali. Heterosexuáli niekedy vravia: žijem s družkou a papier na to nepotrebujem. Lenže na rozdiel od nás, oni majú možnosť výberu. My si vyberať nemôžeme.

V Česku schválili registrované partnerstvá v roku 2006. Prečo to tam šlo? Asi je tam menší náboženský vplyv. V čase, keď sa o tom v Česku debatovalo, neboli sympatizanti zďaleka v prevahe. Odvtedy ubehlo jedenásť rokov a teraz je 75 percent ľudí za a 25 percent proti. Pochopili tam jednu vec: že zavedením statusu registrovaného partnerstva nikomu neublížia a len posunú uvažovanie spoločnosti ďalej. To u nás stále nevieme pochopiť. 

Desiatky výskumov jednoznačne ukazujú, že deti, ktoré vychovávajú homosexuáli, nijako netrpia. Je načase vážne otvoriť aj tému adopcií homosexuálmi na Slovensku?

V mojom vzťahu je to tak, že partner Danko by skôr chcel mať deti ako ja. Sme už starší, budem mať 50 rokov a nebolo by to pre nás jednoduché. Ale keď sme boli mladší, hovorili sme o tom, že ak by tu taká možnosť bola, asi by sme po nej siahli. Pre prospievanie dieťaťa je nepodstatné pohlavie rodičov. Dôležité je, aby to boli ľudia zdraví, rozumní, dieťa vychovávali s láskou a milovali ho.

Bigotne náboženskí veriaci ľudia majú sexuálny argument, ktorý nám stále oplieskavajú o hlavu. Tvrdia, že náš sex je neplnohodnotný. Ten plnohodnotný je vraj iba do vagíny, pri ktorom sa dá splodiť dieťa. Kašlem na také moralizovanie, či to vnímajú ako plnohodnotné, alebo nie, ako normálne alebo nie. Je to moja súkromná vec. Nikomu som neublížil. Nemám sa komu ospravedlňovať za to, že žijem tak, ako žijem. A neželám si, aby niekto verejne rozoberal moju normálnosť či nenormálnosť.

Roman Dulgerov s partnerom tancuje tango. Autorka – Martina Koník

V psychológii existuje takzvaná „kontaktová teória“, podľa ktorej sa ľudia zbavia predsudkov a stereotypov, ak sa dostanú do kontaktu s človekom z menšiny, takže zistia, že strašiak, ktorého sa pôvodne báli, je rovnako normálny ako oni. Čo vy na to?

Môj partner Danko má takú frázu: „Jedného homosexuála do každej rodiny.“ Niekto, kto homosexuála nikdy nevidel, si môže predstaviť všeličo možné, väčšinou v negatívnom kontexte, lebo ten na Slovensku prevláda. To, že som homosexuál, vedia ľudia v práci a všetci v baraku. Ale nebolo to jednoduché, žiť v Devínskej Novej Vsi ako homosexuálny pár. Aj keď ľudia nám nedávali otvorene najavo odpor, stránili sa nás. Dnes ma zdravia všetky susedky, lebo vedia, že som uvravený a pritom dokážem vypočuť. Osobný príklad spraví najviac. Trúfam si povedať, že s partnerom Dankom sme toho na Slovensku urobili dosť, aby sa zmenilo povedomie ľudí, aj keď ani jeden z nás nie je aktivista.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie