Odomykáme – Liečil sa, aby nebol gej: Dávali mi lieky ako alkoholikom, aby sa mi sprotivili homosexuálne predstavy

Roman Dulgerov vraví, že šiel do terapie, lebo chcel žiť ako väčšinová spoločnosť, mať manželku a deti. „Averzívnu terapiu u nás absolvovali aj iní ľudia a boli ich desiatky. Niektorí to neprežili. Môj partner poznal človeka, ktorý problém riešil skokom zo strechy,“ hovorí.

Foto N - Tomáš Benedikovič

Roman Dulgerov (1968) podstúpil v 80. rokoch averzívnu terapiu, aby ho vyliečili z homosexuality. Už počas liečby na psychiatrickej klinike prežíval čoraz horšie stavy napätia a úzkosti, mal záchvaty a triasol sa po celom tele. Nejaký čas po tom, čo ho prepustili z nemocnice, pojedol lieky. Veľa. Môj brat ma našiel. Odviezli ma na ARO, kde ma náročne detoxikovali, ale prežil som. Myslel som si, že s tým všetkým musím proste skoncovať,“ vraví o otrasnej skúsenosti. Stavy napätia a úzkosti mal ešte desať rokov potom a dodnes má spánkové poruchy. Podržal ma partner,“ vraví.

Ako ste sa dostali na averzívnu terapiu, ktorú ste v 80. rokoch absolvovali v Univerzitnej nemocnici Bratislava na Mickiewiczovej?

Vyrastal som v malom mestečku. Ľudia o homosexualite nič nevedeli a ak o nás hovorili, boli to skôr debaty v krčme, ktoré boli o zábave a nie o skutočných informáciách. V 80. rokoch som si tiež myslel, že homosexualita nie je normálna a musím to nejako riešiť. To, že nie som heterosexuál a líšim sa od iných chlapcov, som pociťoval už od raného detstva. Prvý blízky človek, ktorému som sa so svojím homosexuálnym zameraním zveril, bol môj otec.

Koľko ste mali rokov? 

Mal som 19 a za sebou neúspešné pokusy so ženou a prvú homosexuálnu skúsenosť s mužom, ktorá so mnou úplne otriasla. Tomu, že som sa zveril, predchádzalo mnoho rokov vnútorných pochybností a bolo pre mňa veľmi náročné otcovi to povedať. Moja mama je hlboko veriaci človek a hodnoty, ktoré s otcom vyznávali, prenášali aj na nás. Bolo pre mňa nepredstaviteľné, že by som si jedného dňa nezaložil rodinu, nemal manželku a deti.

Čo sa stalo, keď ste sa otcovi zdôveril? 

Zostal šokovaný. Dnes si myslím, že zveriť sa mu bola chyba. Boli 80. roky, lekári boli pre obyčajných ľudí nespochybniteľné autority. Tak mi navrhol, nech idem za lekármi a liečim sa. Súhlasil som, tiež som to chcel. Chcel som byť konečne normálny. Najprv som šiel do manželskej poradne za psychologičkou do Žiaru nad Hronom. Bola to milá pani, ale o homosexualite nič nevedela. Ako sa neskôr ukázalo, dlho som narážal iba na ľudí, ktorí s homosexualitou nemali žiadne skúsenosti alebo len veľmi malé. Cez ňu som sa dostal na Psychiatrickú kliniku na Mickiewiczovej v Bratislave.

Aké to bolo na psychiatrii?

Homosexualita sa v 80. rokoch už netrestala, to sa zrušilo v 60. rokoch, ale lekári si stále mysleli, že išlo o sexuálnu deviáciu a spoločnosť sa od nás dištancovala. K homosexualite sa pristupovalo ako k psychickej chorobe, ktorú bolo možné ovplyvniť liečbou pri zvlášť motivovaných jedincoch a ktorú je možné liečiť podobne ako závislosti. Na Mickiewiczovej som bol hospitalizovaný tri mesiace a robili na mne averzívnu terapiu. Jej podstata spočíva v tom, aby ste si vypestovali odpor k homosexuálnemu zameraniu alebo sexuálnej praktike ako takej. Cieľom bolo, aby ma homosexuálne predstavy toľko nedráždili či nevyrušovali, aby som prípadne zahorel láskou k žene a založil si rodinu.

Ako prebiehala liečba?

Trikrát denne som bral neuroleptiká, podobné ako alkoholici.

Dnes je váš šťastný deň!

Tento článok je normálne zamknutý, ale vy si ho môžete prečítať zadarmo po overení vášho emailu. Nebojte sa, váš email nikdy nepredáme inej firme.

Alebo môžete