Denník N

Písal o krutých ženách rozdávajúcich bolesť a mužoch, ktorí sú ich hračkami. A šéfoval Úradu propagandy za slovenského štátu

V rubrike Zabudnuté knihy dnes pokračujeme zbierkou noviel Tida J. Gašpara Červený koráb z roku 1931.

Keď sa umelec angažuje v politike – a najmä v 20. storočí, ktoré bolo plné zradných prepadlísk či nútených kompromisov s nejakým druhom Zla – stane sa zákonite problematickým a kontroverzným. Príkladov je na Slovensku neúrekom a jedným z najkrikľavejších je práve Tido J. Gašpar. Jeho dielo je mimoriadne zaujímavé a farbisté, hoci vyznieva mierne archaicky, a dodnes platí, že keď sa oň zaujímate, nezriedka riskujete podozrenie zo sympatií k ľudákom a Jozefovi Tisovi.

Politik alebo bohém?

Za éry socializmu bol Tido Gašpar utajený tak dôkladne, že keď som koncom 80. rokov v legendárnej knihe Tisíc a jeden vtip narazil na dobovú anekdotu o ňom, predpokladal som, že ide len o akúsi miestnu, alkoholom nasiaknutú figúrku bez väčšieho významu. Je to však úplne naopak.

Narodil sa v roku 1893 v dedinke Rakovo neďaleko Martina ako Jozef Gašpar. O svojom osude hovorí: Siedmy marec… v mojom prípade nevydal veľkú osobnosť, ale vydal nevšedného poškodenca, ktorý stroskotal na smelej púti za krásou života.

Jeho vášnivá a dobrodružná povaha spôsobila, že od roku 1911 slúžil ako námorník na Jadrane. Prvá svetová vojna ho zastihla na ministerstve námorníctva vo Viedni. Zhruba od tých čias začal vo verejnom živote používať prezývku Tido – ku ktorej prišiel údajne tak, že keď kurizoval svojej neskoršej manželke Ade, chcel sa pochváliť viedenskou nemčinou, a namiesto A, všade hovoril O. To ju vraj tak pobavilo, že mu láskyplne vravela: „Ty Do“.

Za prvej republiky sa začal angažovať v spoločenskom a kultúrnom živote – bol tajomníkom turčianskej župy, pracovníkom tlačového odboru Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, od roku 1922 sa stal redaktorom týždenníka Slovenský svet a členom redakcie časopisu Nový svet. Medzi rokmi 1925 – 1927 pôsobil aj ako dramaturg Slovenského národného divadla v Bratislave, neskôr vstúpil do Spolku slovenských spisovateľov a stal sa jeho tajomníkom.

V búrlivom predvojnovom roku 1938 sa zamestnal ako úradník slovenskej autonómnej vlády a o rok neskôr ako vedúci tlačového odboru Predsedníctva slovenskej vlády. V roku 1940 krátko pôsobil ako slovenský veľvyslanec vo Švajčiarsku.

Popri tom všetkom písal knihy a vychutnával si život. Niektorí ho dokonca označujú za „otca bratislavskej umeleckej bohémy“. Vymetal kaviarne a vinárne, žil veľmi spoločensky a neváhal údajne vypiť za večer aj šesť litrov vína, bez toho, aby sa opil. Za všetkých okolností si však zachovával šarm a vybrané správanie, a k jeho poznávacím znakom patril biely kvet na klope saka. K alkoholu sa dostal údajne už ako šesťročný a pracovník otcovho statku, ktorý mu prvý raz nalial, vraj argumentoval: Beda tomu Slovákovi, ktorý sa zavčasu nenaučí piť, lebo veď triezvo tento všivavý život aj tak neznesie.

Na Úrade propagandy

V 20. rokoch bol Tido Gašpar, podľa dochovaných prameňov, ešte presvedčeným čechoslovakistom, jeho názory sa však postupne vyostrovali a v roku 1938 sa stal jedným z hlavných ideológov slovenskej štátnosti, ktorý zdôrazňoval nutnosť spojenectva s treťou ríšou. Zastával post poslanca Slovenského snemu za HSĽS a v roku 1941 ho vymenovali za šéfa Úradu propagandy. Úlohou tohto úradu bolo propagovať ideológiu klérofašistického slovenského štátu. Gašpar tu mal dobrú spoločnosť. Na tlačovom oddelení pracoval Ján Smrek – bol referentom pre literatúru, čiže mal na starosti akési jej usmerňovanie, čo v jeho prípade prinieslo úžitok, – k zamestnancom úradu patrili aj básnik Ján Kostra či prozaik Ľudo Zúbek.

Tido Gašpar (uprostred) na výstave propagandistických plagátov.

Tido Gašpar sa, pochopiteľne, staval s odporom k Slovenskému národnému povstaniu a z titulu svojej funkcie napísal prejav, ktorý 29. augusta 1944 v rozhlase predniesol minister obrany Ferdinand Čatloš. Konštatoval sa v ňom vstup nemeckých vojsk na slovenské územie a žiadosť, aby obyvatelia okupantom nekládli odpor. V dobe, keď bol rozhlas najvýznamnejším informačným prostriedkom, to malo zničujúci účinok – veľká časť slovenských posádok sa zachovala pasívne, nepodporila povstalcov a dokonca, ako je známe, sa nechala odzbrojiť Nemcami.

V roku 1945 Tida Gašpara zatkli a súdili. K tomu sa viaže legenda, že pri narodení mal pupočnú šnúru omotanú okolo krku, babica vtedy vraj vykríkla: „Toho určite obesia!“ Ale nestalo sa tak. Vyviazol s dlhoročným väzením a na slobodu sa dostal až koncom 50. rokov po udelení amnestie.

Od roku 1963 až do svojej smrti v roku 1972 žil v Nových Zámkoch s minimálnym dôchodkom, ktorý mu neskôr zvýšili o tvorivé štipendium, pracoval na svojich pamätiach, ktoré mohli vyjsť až po páde režimu. Spomienky na bratislavskú bohému Zlatá fantázia však ešte stihol knižne publikovať v roku 1969.

Dekadent i expresionista

Vyššie opísané súvislosti sú nutným pozadím jeho života, nás však predovšetkým zaujíma fakt, že Tido Gašpar bol úspešným medzivojnovým novinárom a prozaikom.

V roku 1935 mu dokonca udelili štátnu literárnu cenu za zbierku noviel Námorníci. Novela bola inak jeho najobľúbenejším literárnym útvarom. Vyšlo mu osem zbierok a Emil Boleslav Lukáč ho označil za „jedného z najlepších slovenských novelistov, básnika hudby, farby a vône“.

Debutoval v roku 1920 zbierkou Hana a iné novely, v ktorej sa zaoberá citovým životom, nenaplnenou láskou, ale aj erotickými motívmi. Už tu sa prejavila istá „barokovosť“ a vyšperkovanosť Gašparovho štýlu, ktorá poukazuje na spriaznenosť s lyrizovanou prózou. Výrazný je aj Gašparov sklon k sentimentu. V roku 1922 nasledovala Deputácia mŕtvych, ktorá spolu so zbierkou Námorníci (1935) priniesla do slovenskej literatúry prímorskú exotiku. Za zmienku stojí aj sociálno-kritická próza Buvi-buvi (1925) a eseje o významných Slovákoch, Trvalé svetlá (1934), na ktoré bol Gašpar zvlášť hrdý.

Zbierka noviel Červený koráb vyšla v roku 1931. Titulná próza veľmi pôsobivo opisuje vzburu proti veleniu lode Viribus unitis v Pule na konci prvej svetovej vojny. Nasleduje šesť ďalších textov s Gašparovými typickými témami námorníckeho života, komplikovanosti mužsko-ženských vzťahov a rozháranosti človeka po návrate z vojny.

Literárny teoretik Štefan Drug uvádza: Gašparov spôsob písania je u nás rozhodne nóvum. Nebojí sa témy, ktorá sa človeku zdá každodennou, chatrnou maličkosťou a rozvedie ju s takou výrazovou bravúrnosťou a s takými dekoráciami rečovými a myšlienkovými, že sa to zdá už ani nie prózou, ale básňou.

Dobová kritika upozorňovala na jeho expresionizmus a dekadenciu. Recenzenti pre to nemali zakaždým pochopenie. Igor Hamaliar napríklad o Gašparových postavách hovorí: Sú nejasné, neurčité, často nepochopiteľné. Akísi chorobní ľudia záporu, ktorí sú vždy tak dekadentní, že nikdy a nijako sa nemôžu dostať ku kladnému činu. Andrej Mráz si zas ťažká na „dvojpólovosť medzi snom a realitou“.

Gašparovi hrdinovia sú svojhlaví a málokedy nájdu naplnenie, zažívajú sklamania a dezilúzie. Radšej teda utekajú do snenia a predstáv, do nenaplnených túžob. Prototypom Gašparových postáv je krutá žena, rozdávajúca bolesť a citlivý muž, ktorý sa stáva jej hračkou.

Pod názvom Červený koráb vyšiel v roku 2005 aj výber z Gašparových próz. Či už vezmete do ruky túto knihu, alebo originálnu zbierku noviel z roku 1931, zistíte, že na tohto autora by sa, napriek jeho politickej minulosti, zabudnúť nemalo.

Ukážka z novely Noc na mori

Zvláštnu, poslednú noc som zažil minule na mori. Ako bývalý mornár mám s morom starú známosť. I túto noc som len trochu záhadne prestal tam, kde som kedysi bezstarostne a veselo začal.

Táto noc bola tedy už len dodatkom mnohých dávnych nocí – čudný a mystický epilog…

Čas hodne pokročil a admirál, ktorého teraz v mystike perspektív možno že i osudom by bola mohla nazvať ľudská pôverčivosť a bázeň, začal sa sberať na odpočinok. Posledný a sám som s ním sedel v lodnej jedálni, spolu sme bdeli a dosť dlho sa pozabudli pri pútavých rečiach.

Hovorilo sa o bolesti, ba, čo viac, boly to jej metafyzické medze, ktorých sme sa dotýkali slovami. Vlastne ja som len poslúchal a on hovoril o tom, ako diagnostik Roentgenových očí, ktorý všetkému vidí na dno, – i tomu, čo mňa trápi, i tomu, na čo svet stonie a nevie si rady.

Mňa trápil pocit tajného prenasledovania. Pred ním som zutekal i na túto loď, ako na záchranný koráb. Odkotvovala práve a bolo to zas v Terste a v noci, čo som sa akosi veľmi náhlive a záhadne ulepil na ňu v poslednej chvíli ako uprchlík.

Bol som na cestách. Zázračný Lurd som hľadal a nemyslel som na pravdu, že kto čo hľadá, to najde; naopak, zdalo sa mi, že som sa stretol s tým, ktorý ma mal prevziať, ako zásielku do záhrobia, – s anjelom smrti. Mal divnú podobu ženy, ktorá raz dávno nebezpečne zranila môj život.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie