Denník N

Daroval telo medikom: Celý život som zasvätil vede a chcem byť užitočný aj po smrti

Foto N – Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

V pitevni Anatomického ústavu Lekárskej fakulty UK sme pozorovali, ako sa medici oboznamujú s anatómiou.

Upozornenie: V texte sme použili fotografie mŕtvych tiel

„Kým sme sem prišli, nevedeli sme, čo čakať, no hovorili sme si, nech sa sem už konečne dostaneme. Predsa len, mŕtve telo len tak nevidíte,“ hovorí mi študent medicíny Martin Pekarčík o zvláštnych pocitoch, ktoré sprevádzajú návštevu tohto miesta.

Sme v pitevni Anatomického ústavu Lekárskej fakulty UK v Bratislave a stojíme nad jedným zo štyroch mŕtvych tiel, na ktorých sa učia anatómiu tela budúci lekári.

Kadáver, ako sa hovorí mŕtvemu telu, leží na chrbáte na stole z nehrdzavejúcej ocele. Ide o staršiu ženu, má dlhšie vlasy a dlhé nalakované nechty. Evidentne išlo o pitvu štruktúr lebečnej časti. Mozog bol už odstránený.

Tepny, svaly a pľúca

Jej telo má zväčša odtiene sivej farby a pre laika, ako som ja, nie je jednoduché zorientovať sa v tom, čo vidí. „Z tvárovej časti a niektorých ďalších lokalít je koža odstránená, aby sme videli priebeh jednotlivých tepien a žíl,“ vraví študent medicíny.

Vezme si anatomickú pinzetu a ukazuje priebeh jednotlivých nervov. Nástrojom nadvihne priamy sval brucha, ktorý je čiastočne odpreparovaný. „Je to ten sval, ktorý robí kocky na bruchu, ak ho máte vypracované,“ hovorí medik.

Keď sa presunieme k dutine brušnej, študent ukáže na pečeň. Črevá, srdce a pľúca sú už vypreparované. Pľúca a ďalšie orgány sú uložené v špeciálnych nádobách, kyvetách, ktoré sa nachádzajú pri stene v pitevni.

„Študenti musia rozpoznať pravé a ľavé pľúca a musia opísať všetky plochy, hrany a priehlbiny na nich. Napríklad na ľavých pľúcach vidieť z vnútornej strany otlačok, ktorý vzniká v dôsledku uloženia srdca,“ vymenúva prednostka anatomického ústavu Eliška Kubíková znalosti, ktoré si študenti musia osvojiť.

Kolegyňu doplní anatomička Anna Holomáňová z Lekárskej fakulty UK a pohovorí o aneuryzme, klasickom príklade náhlej smrti. „Aneuryzma, čiže akási vypuklina, môže prasknúť napríklad pri náhlom pohybe. Ak by ste takého človeka pitvali, videli by ste porušenú cievu, obyčajne v brušnej dutine.

Študent by pri pitve postupoval tak, že by preparoval, ako hovoríme, z povrchu do hĺbky, až by sa dostal do retroperitoneálneho priestoru, ktorý je za pobrušnicou. Aorta ide veľmi blízko chrbtice. Ak by ste také telo pitvali, videli by ste, že na jednom mieste nemá kontinuálny priebeh, a zbadali by ste prasknutú časť,“ vraví Holomáňová.

Foto N – Vladimír Šimíček

Osem mesiacov v kadi

V pitevni je dvanásť stolov a kadávery sú na štyroch z nich. Prekvapí nás, že v miestnosti nie je žiaden výrazný zápach.

Dvaja asistenti pitvú, vedľa nich sú stojany s učebnicami anatómie. Študenti pozorne sledujú priebeh pitvy. Keď sa výklad učiteľa skončí, medici si vezmú skalpely a začnú pitvať.

V pitevni nie je celkom ticho a z času na čas zbadáme úsmevy na tvárach študentov. „Hoci sme na pietnom mieste, je to aj pracovné miesto a nemôže tu byť hrobové ticho. Sú to mladí ľudia, majú 19 a 20 rokov a niekedy sa zasmejú, aj jeden na druhom. Študenti nám nezvyknú v pitevni odpadávať, ako sa hovorí. Ak aj niekto odpadne, tak pravdepodobne neraňajkoval alebo sa do neskorej noci zabával, hoci ho ráno čakalo praktické cvičenie,“ vraví lekárka Kubíková.

V kadiach mŕtvolne majú 40 mŕtvych tiel, z nich na dvadsiatich sa ešte nepitvalo. Keď do anatomického ústavu dovezú mŕtve telo, zafixujú ho. To znamená, že cez stehennú tepnu zavedú špeciálnu ihlu, cez ktorú tečie do tela 24 hodín špeciálny roztok, ktorý zafixuje vnútorné štruktúry tela.

„Ďalšia fixácia prebieha osem mesiacov v špeciálnej kadi s formalínovým roztokom, do ktorej sa telo ponorí. Keď uvedený čas uplynie, telo je vhodné na pitvu. V kadiach môže byť telo aj niekoľko rokov a nepodľahne rozkladnému procesu,“ vraví prednostka anatomického ústavu Kubíková.

Ak je telo rozpitvané do úplných detailov, podlieha likvidácii ako biologický zvyšok. „Zostávajú nám vybraté orgány a kosti, ktoré ďalej využívame na výučbu,“ vraví Kubíková.

Foto N – Vladimír Šimíček

Darcovia

Lekárka hovorí, že v databáze majú asi tisíc ľudí, ktorí sa rozhodli darovať svoje telo na vedecké účely. „Stačí, ak človek v liste prejaví svoju vôľu. Notárske overenie nepotrebujeme. Drvivá väčšina ľudí názor nikdy nezmení. Asi dvakrát sa nám stalo, že pozostalí s rozhodnutím darcu nesúhlasili. Akceptovali sme to a telo sme im vydali.“

Medzi ľudí, ktorí sa rozhodli darovať po smrti svoje telo na vedecké účely, patrí aj Martin. Narodil sa predčasne a s detskou mozgovou obrnou. „Jeho otec je na vozíku, mamu nemá. Poznáme sa a tykáme si. Je to pre mňa blízky človek a nemala som to srdce zaradiť ho do databázy. Po dlhom váhaní ma presvedčil a nakoniec som ho do zoznamu dala,“ povedala Kubíková.

V liste Martin objasnil dôvody, prečo sa chce darovať. „Naše telo je len schránka, ale duša je nesmrteľná. Veda a výskumy nám pomáhajú. Aj preto som sa rozhodol po smrti darovať svoje telo na vedecké účely. Keď len malou kvapôčkou prispejem k niečomu dobrému a k rozvoju, má to zmysel.“

Jeho príbeh, tak ako príbehy mnohých iných ľudí, ktorí sa rozhodli darovať telo na vedecké účely, spísala Kubíková do knihy Anjeli z druhého brehu. „Martin knihu krstil, keď vyšla v roku 2014,“ vraví lekárka.

Darovať telo na vedecké účely chce aj penzionovaný jadrový fyzik Jozef. „Celý život som zasvätil vede a chcem byť užitočný aj po smrti,“ povedal.

„Sú aj pikantnejšie príhody,“ vraví lekárka Kubíková. „Jeden pán mal ženu, potom ďalšiu, no páčila sa mu ešte ďalšia. Tak si povedal: ‚Opustil som všetky svoje ženy aj deti. Ktorá by mi prišla zapáliť sviečku na hrob?‘ Ani jedna, tak sa rozhodol darovať svoje telo,“ vraví Kubíková a dodáva, že pán ju osobne v ústave navštívil.

Prednostka sa postarala o to, aby pri vstupe do anatomického ústavu bola tabuľa, na ktorej sa píše, že si vážia ľudí, „ktorí svojím veľkorysým darom umožňujú, aby anatómia bola miestom, kde mŕtvi učia živých.“ Kubíková vraví, že by chcela postaviť pomník, na ktorom by boli vyryté mená všetkých darcov. „Tí ľudia si to zaslúžia, no nemáme na to peniaze,“ hovorí.

Foto N – Vladimír Šimíček

Virtuálna realita

Keď sme v pitevni, nasadia mi na hlavu okuliare na virtuálnu realitu, aby som videl, ako sa študenti učia anatómiu s využitím moderných technológií. Anatomickú aplikáciu Human Anatomy VR vymyslel absolvent medicíny na UK Tomáš Brngál a jeho tím. Dnes sa z nej učia desaťtisíce ľudí z viac ako 160 krajín sveta.

„Na pravej strane helmy máte touchpad,“ sprevádza ma aplikáciou medik Martin Pekarčík. „Pred sebou vidíte kostru človeka. Kliknite dvakrát na hlavu a zobrazí sa vám táto časť tela,“ inštruuje ma študent 2. ročníka medicíny.

Keď sa mi zobrazí hlava, priblížim si ju tak, že dokonale vidím jednotlivé kosti a cievy. Lebkou ľubovoľne otáčam, a keď kliknem na niektorú z častí hlavy, zobrazí sa podrobný opis toho, na čo sa pozerám.

„Okuliarov na 3D máme asi 8 alebo 9. No privítali by sme, aby sme ich mali aspoň 20, pre všetkých študentov v skupine a asistenta,“ vraví Kubíková.

Študent medicíny Martin Pekarčík ukazuje, ako funguje anatomická aplikácia Human Anatomy VR. Foto N – Vladimír Šimíček

Plastinácia

Odborníčka vraví, že majú aj simulačné centrum s bábkami, na ktorých sa študenti učia intubovať alebo pichať injekcie. Podľa lekárky však simulačné centrum ani 3D technológie pitvanie nenahradia.

„Pokiaľ študenti vedia, že je to len maketa, správajú sa inak ako k človeku, ktorý žil, mal deti a prácu. Každú jednu vec na tele, ktoré pitvú, si študenti musia ohmatať. Je to skúsenosť, ktorá sa nijakým spôsobom nedá nahradiť,“ povedala o význame pitvania pre študentov Kubíková.

Lekárka dodala, že laik nevie, na čo sa na mŕtvom tele pozerá, takže mu pohľad na kadáver veľa nedá. „Veľa sa hovorilo o výstave Body The Exposition v Bratislave. Podľa mňa je výstava taká vychytená najmä preto, lebo na nej vystavujú mŕtvoly. Ak by to boli bábky z umelej hmoty, ľudia by sa na ňu tak nehrnuli. Problémom výstavy je, že s určitosťou nepoznáme pôvod tých ľudí a objavili sa podozrenia, že by vraj mohlo ísť o čínskych politických väzňov.“

Telá na výstave vytvorili takzvanou plastináciou. „Technika je dokonalá. Je to vypreparované tak úžasne, ako keby ste to nakreslili,“ povedala o preparátoch lekárka.

Abeceda medicíny

„Anatómia je abecedou medicíny,“ vraví anatomička Homoláňová a dodáva: „Lekár vidí len to, čo pozná. Ak dokonale neovláda anatómiu, nemôže pacienta dobre liečiť, lebo nevidí poruchu alebo ochorenie, ktoré má.“

Anatomička vysvetlí, že anatómia sa na UK študuje tri semestre v prvom a druhom ročníku. Lekári sa počas šesťročného štúdia nijako nešpecializujú a všetci majú rovnakú výučbu.

Na anatómii študenti stále drilujú latinčinu. „Pred koncom minulého storočia sa urobila posledná revízia základnej terminológie. Latinčina je spoločná reč lekárov, aby bola ulna, čiže lakťová kosť, ulnou aj v Rusku, Amerike alebo u nás.“

Foto N – Vladimír Šimíček

Foto N – Vladimír Šimíček

Za úplne najťažšiu časť anatómie považuje Holomáňová nervovú sústavu: „Je to také ťažké preto, lebo tam narážame na hranice predstavivosti. Vybaviť si jadrá v mozgu je komplikované, pohyb či svaly sa dajú vždy ukázať.“

Kolegyňa Kubíková nám vysvetlí, prečo je užitočné, aby aj takí zubári absolvovali anatómiu a poznali ľudské telo. „Nemám rada, ak sa o zubároch hovorí, že nemusia mať také hlboké vedomosti ako tí, čo sú na všeobecnom smere. Predstavte si situáciu, že si do zubárskeho kresla sadne astmatik a počas zákroku dostane záchvat. Zubár musí vedieť zakročiť a pacientovi pomôcť.“

Prednostka anatomického ústavu Kubíková pokračuje vo výklade a hovorí, že trojklanný nerv so svojimi vetvičkami je zodpovedný za inerváciu zubov. „Pri podávaní lokálnej anestézie môže nechtiac dôjsť k poraneniu niektorej z vetvičiek. Zubár musí vedieť, čo sa stalo, a podľa toho vhodne zareagovať. Preto musí poznať anatómiu, obzvlášť hlavy a krku. Našťastie, platí, že nervy majú veľkú regeneračnú schopnosť.“

Operovanie jej chýbalo

Kubíková v minulosti pôsobila na detskej chirurgii v bratislavskej nemocnici na Bezručovej ulici. Keď nemocnicu zatvorili, prešla do anatomického ústavu, ktorého je už dvanásť rokov prednostkou.

Medzičasom sa na chirurgiu čiastočne vrátila. „Operujem na Antolskej, štvrtky a piatky. Operovanie mi chýbalo, aj pacienti. Veľmi ich ľúbim,“ vraví.

Lekárka hovorí, že za pár rokov, čo bola mimo praxe, sa veľa vecí zmenilo. „Vezmite si obyčajné umývanie rúk. Kedysi sa ruky pred vstupom na sálu umývali dlhšie a inak. Dnes je plno špeciálnych roztokov, ktoré skracujú čas dezinfikovania pred vstupom na operačnú sálu. Pamätám si, že prvý raz mi naschvál namiešali taký silný koncentrát, že ma ruky poriadne štípali. Inštrumentárka sa smiala, že skoro spadla. Človek takými vtipmi musí prejsť,“ smeje sa Kubíková.

Eliška Kubíková je 12 rokov prednostkou Anatomického ústavu Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Foto N – Vladimír Šimíček

Operačnú techniku nezabudla, vraví doktorka. „Na druhý alebo tretíkrát mi to znova nabehlo. Preorientovať sa však musíte myslením. V pitevni pracujeme oveľa hrubšie, navyše nič vám tu nekrváca. Pri operáciách platí, že každá je iná a záleží na každom pohybe,“ dodala Kubíková.

Podľa prednostky dobrý lekár ovláda anatómiu, no to nestačí. „Kto nemá srdce, nie je doktor, aký by mal byť.“ Kolegyňu doplnila anatomička Holomáňová, ktorá hovorí, že lekár musí byť mimoriadne všímavý a pozorovať aj výraz tváre pacienta. „Usmieva sa alebo je smutný? Aj také maličkosti doktorovi veľa napovedia, ako na tom pacient je.“

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Zdravie

Teraz najčítanejšie