Denník N

Leninov veľký október bol pučom v rozpore s marxistickým učením

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Revolúcia, ktorej sté výročie si pripomíname, je príkladom toho, ako dokáže skupinka manipulátorov bez akýchkoľvek zábran ovládnuť rozvrátený štát.

Známy rozkol medzi dvomi krídlami Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany v roku 1903 spôsobil hlavne spor o to, či je Rusko zrelé na revolúciu. Krídlo, ktoré malo v strane väčšinu, však na samotnom zjazde tesne zostalo v menšine a nechalo si preto vnútiť označenie menševici, v zásade ctilo demokratické pravidlá a chcelo široko koncipovanú stranu západného parlamentného typu.

Zastávalo názor, že podmienky pre socialistickú revolúciu v zaostalom Rusku ešte nenastali. Socialistickej revolúcii podľa nich musela vždy predchádzať revolúcia buržoázna. V Rusku teda musel najprv prevládnuť kapitalizmus, krajinu bolo nutné industrializovať a musela vzniknúť moderná robotnícka trieda, o ktorú by sa mohli revolucionári i nové zriadenie opierať.

Druhé krídlo, takzvaní boľševici vedení V. I. Leninom, naopak zastávalo názor, že strana má byť len akási malá disciplinovaná vojensko-revolučná úderka pod pevnou kontrolou svojho vodcu, ktorá nemusí čakať na to, až nejaké podmienky dozrejú. Má využiť každú príležitosť na prevzatie moci a potom si podmienky a svet dotvoriť podľa svojich potrieb. Podľa Lenina sú dôležité len činy a ak prevzatie moci raz nevyjde, nič sa nedeje, treba to skúšať ďalej bez ohľadu na množstvo obetí tejto metódy pokus-omyl.

Lenin mal sklon považovať masu len za nástroj, za ľudský materiál potrebný na uskutočnenie revolučných plánov. Tento postoj uňho vyplýval nielen z osobnej povahy a viery, že účel svätí prostriedky. Bol tak trochu rodinným dedičstvom – patril k tradičnej mentálnej výbave veľkej časti liberálnej, neraz šľachtickej ruskej strednej triedy, z ktorej Lenin pochádzal a ktorá obvykle chcela ľudu úprimne pomôcť. Zároveň ním však hlboko opovrhovala a rozhodne si od neho nemienila dať do ničoho hovoriť.

Socializmom neodporúčaný Marx

Obe krídla sociálnych demokratov sa hlásili k marxizmu, a propaganda boľševikov/komunistov sa neskôr snažila všetkých presvedčiť, že práve oni sú jediným pravým nositeľom marxistických ideí. Opak je pravdou, marxizmu zodpovedalo skôr uvažovanie menševikov, boľševici naopak i toto učenie výrazne zdeformovali a prispôsobili svojim potrebám. Jedným z paradoxných výsledkov toho neskôr bolo, že existovali diela a pojmy Karla Marxa, ktoré za socializmu neboli práve odporúčané.

Ak teda Stalin ich používanie priamo nezakázal, čo sa v Sovietskom zväze stalo napríklad termínu „ázijský výrobný spôsob“, ktorým Marx označoval politicko-ekonomické zriadenie mimoeurópskych despotických režimov. Dal sa totiž ľahko aplikovať i na režim, ktorý v Rusku nastolila októbrová revolúcia.

V Rusku by to, samozrejme, nedopadlo dobre, ani keby sa namiesto bolševikov ako vedúca sila zmeny presadil niekto, kto by sa viac držal pôvodných Marxových poučiek. Ak by však revolúcia už od počiatku nebola pokusom malej menšiny vnútiť svoju vôľu obrovskej krajine, mohla by azda byť aspoň menej brutálna. Rovnako ako systém, ktorý stvorila.

Akcia malých rozmerov

„Októbrová revolúcia bola štátnym prevratom aktívne podporovaným nepatrnou menšinou obyvateľstva,“ hovorí britský historik Orlando Figes v knihe Revolučné Rusko 1891 – 1991.

Bola to akcia takých malých rozmerov, že ju väčšina obyvateľov vtedajšieho Petrohradu ani nezaregistrovala. „Zatiaľ čo boľševici prevzali moc v štáte, divadlá, reštaurácie a električky fungovali nerušene ďalej,“ píše Figes. Legendárne dobytie Zimného paláca, v ktorom sa ukrývali zvyšky Dočasnej vlády, „pripomínalo skôr zatknutie v dome podozrivej osoby“. Väčšina jednotiek určených na obranu paláca sa ešte pred akciou pobrala domov. Útok podľa historika zanechal na paláci menej škôd než neskoršie nakrúcanie tejto scény filmovým štábom režiséra a komunistického propagandistu Sergeja Ejzenštejna.

Rusko bolo v čase revolúcie rozvrátenou krajinou topiacou sa v chaose. Dočasná vláda mala minimálnu podporu, bola nerozhodná a robila jednu chybu za druhou. Odstaviť ju od moci a ovládnuť samotný Petrohrad nebolo pre odhodlanú skupinu bezškrupulóznych pučistov nič ťažké. Skutočným výkonom boľševikov bolo udržať sa pri moci a postupne ovládnuť väčšinu krajiny. Mnohí boľševici pritom boli spočiatku sami veľmi skeptickí, či si moc udržia. Spisovateľ Maxim Gorkij, ktorý k nim vtedy mal nejednoznačný vzťah, im napríklad dával tak dva týždne.

Boli brutálnejší a systematickejší

Dôvodov, prečo sa to boľševikom nakoniec podarilo, je určite viacero a sú stále predmetom odborných sporov. Určite medzi ne patrí nepopierateľná organizačná schopnosť mnohých boľševických lídrov, napríklad Leva Trockého, ktorý za to bol po zásluhe potrestaný – sám sa stal obeťou zločineckého režimu, ktorý pomáhal stvoriť. O víťazstvo boľševikov sa zaslúžilo, že boli brutálnejší a vo svojom násilí systematickejší a dôslednejší než mnohí ich protivníci z radov takzvaných bielych – prívržencov monarchie alebo nejakej formy parlamentárneho systému.

Boľševikom pomohlo, že ich protivníci boli nejednotní, rozhádaní, často neschopní a nedôveryhodní – najmä tí, ktorých jediným programom bol návrat cárskych poriadkov. Pomohlo im, že zahraničná intervencia proti nim nebola dosť dôrazná. Európske krajiny boli vyčerpané prvou svetovou vojnou, obávali sa vlastných revolúcií a mnohí ich obyvatelia mali o ruskej revolúcii vlastné ilúzie.

A napokon boľševikom pomohol aj charakter predrevolučného ruského štátu. Ten bol na jednej strane prísne centralizovanou autokraciou, na druhej strane však jeho moc mala mnohé obmedzenia. Pohromade ho držali najmä viera v dobrého cára, konzervativizmus obyvateľstva, cirkev a vojenská moc. Nemal moderné štátne štruktúry, verejnú správu a súdnictvo. Na lokálnej úrovni sa centralizácia príliš neprejavovala, rozhodovali tu tradičné roľnícke občiny a miestna šľachta. Keď sa uvoľnili svorníky štátu ako represívny aparát, cirkev a viera v oprávnenosť a prospešnosť cárskej vlády, systém sa ukázal byť veľmi krehkým a rýchlo sa rozpadol.

Cieľavedomí a disciplinovaní boľševici dokázali tento chaos a rozklad využiť oveľa lepšie než ktokoľvek iný, dokázali postupne prinútiť najviac ľudí k poslušnosti alebo ich presvedčiť, že sú jediní, kto opäť nastolí nejaký poriadok.

Ruská revolúcia je dobrým príkladom toho, ako môže malá odhodlaná skupina násilníkov a manipulátorov využiť absenciu fungujúcich štátnych štruktúr, frustráciu obyvateľstva, biedu, rozklad a chaos na to, aby sa dostala k moci a zaviedla diktatúru v mnohých ohľadoch oveľa skazenejšiu, brutálnejšiu a škodlivejšiu, než bol režim, ktorý krajine vládol pred ňou.

Špecifické podmienky Ruska sa určite podpísali i pod to, že sa tam boľševická diktatúra dokázala presadiť tak účinne a udržať pri moci tak dlho. Samotný model ovládnutia štátu a získania moci však nie je až taký unikátny a s rôznymi obmenami sa v histórii opakoval mnohokrát od nacistického Nemecka až po takzvaný Islamský štát.

Teraz najčítanejšie