Denník N

Darček pre Viliama Klimáčka

Život niekedy zaskočí aj takého majstra, akým je Viliam Klimáček. Po premiére hry Zjavenie dostal z Banskej Bystrice mimoriadny darček.

„Sme do seba zahľadený malý národ, ktorý sa bojí všetkého nového, nenávidí cudzincov, ktorý zlenivel a potrebuje ochrannú ruku, sociálne istoty a pre svoje pohodlie znesie aj trochu toho fašizmu,“ hovorí v rozhovore s dramaturgom Danielom Majlingom autor hry Zjavenie Viliam Klimáček.

Lenže tak, ako dokáže v jednej vete zhrnúť charakteristiky, ktoré ho na našincoch trápia, dokáže aj napísať hru, ktorá nie je čierno-biela. Podľa neho totiž nie sme jednoznačne iba dobrí, alebo len zlí. „Slováci sú všeobecne pracovití a dobrí ľudia, sú schopní sa s vami podeliť aj o to posledné, ale ak sa im v hlave zatiahne tá červená roleta, potom len zabiť a zabiť. Sme spontánni, živí, krásni, živelní ľudia, no vieme byť k blížnym poriadne svine.“

Klimáčkova hra, ktorej sa v Slovenskom národnom divadle s veľkou energiou a nasadením celého súboru ujal francúzsky režisér Vladimir Serre, sa jednou vetou vystihnúť nedá. Už predtým sme od neho videli drámy venované holokaustu i komunizmu, ako aj grotesky stvárňujúce paškvily najsúčasnejšej súčasnosti i karpatského vydania kapitalizmu. V Zjavení to dokázal všetko spojiť a presvedčivo skĺbil aktuálnu tému migrantov s trvalejšími črtami slovenskej mentality do realistického a zároveň absurdného príbehu, ktorý má navyše biblický rozmer. Hovorí o predsudkoch i bezcitnosti, o ľuďoch opustených, odsunutých kamsi na okraj, ale aj o solidarite a milosrdenstve, o tých, ktorí ešte vždy vedia na narodenie Pána prichystať tanier pre náhodných hostí.

Pravda, toto všetko by nemohlo fungovať, keby inscenácia v podaní skvelej štvorice Roberta Rotha, Moniky Hilmerovej, Milana Ondríka a Moniky Potokárovej nemala v sebe dar, aký je Klimáčkovi vlastný – totiž humor. Humor nešetriaci nikoho, bláznivý, divoký a pikantný, ktorý dramatikovi pomáha prepašovať divákom do hlavy i do srdca posolstvá, nad akými hodno rozmýšľať aj mimo divadla.

„Aj vo Francúzsku je veľa ľudí, ktorí žijú na periférii, rozdielnym životným štýlom ako ľudia v mestách,“ pripomenul režisér Serre. Pre nich je veľmi ťažké akceptovať „veľký svet“ a svoju identitu si budujú tou najľahšou cestou, odmietaním toho, čo k nim prichádza zvonku: „To je pre mňa najväčšia téma Viliamovej hry.“

Život niekedy zaskočí aj takého majstra, akým je Viliam Klimáček. Súboru sa určite vydarila aj druhá premiéra, no tá prvá mala zvláštne čaro. Keď sa po skončení predstavenia prihovoril hosťom odchádzajúci šéf činohry režisér Roman Polák, za ktorého éry sa činohra pozdvihla na úroveň kvalitného európskeho divadla, začali prichádzali prvé chýry o tom, že autor aj súbor dostanú za svoje výkony mimoriadny darček. Ten večer, 4. novembra 2017, totiž spojené sily slušnejších voličov porazili v Bystrici politika, ktorého duch mátal aj na javisku.

Za živa v Bystrici, po smrti v nebi. No ešte predtým zájdite do Bratislavy na Klimáčka. Neoľutujete.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie