Denník N

OĽaNO nemusí existovať len ako patologický zjav

Veronika Remišová, líderka OĽaNO. Foto N - Tomáš Benedikovič
Veronika Remišová, líderka OĽaNO. Foto N – Tomáš Benedikovič

OĽaNO má po úspechu v župných voľbách šancu zmeniť sa na skutočnú politickú stranu.

Autor je politológ

Zoskupenie nezávislých poslancov pod hlavičkou OĽaNO dlho vykazovalo charakteristiky patologického prvku v slovenskom straníckom systéme. Organizačnú štruktúru strany tvorili štyria poslanci, dominantnou postavou bol líder formácie Igor Matovič, politická osobnosť s mimoriadne silnými deštrukčnými vlastnosťami, ktoré sa naplno prejavili pri ukončení existencie vlastnej vlády.

Nemožno sa teda čudovať viacerým politikom z iných strán, že s ním po predčasných voľbách nechceli ani čo len rokovať o možnej vládnej koalícii. Spojenie Igor Matovič a konštruktívna spolupráca sa, vyjadrené lingvistickou perspektívou, vnímalo ako učebnicový príklad pre oxymoron.

Šéf OĽaNO sa však za nie celkom vyjasnených okolností stiahol do úzadia, v médiách sa ukazuje sporadickejšie, pomenej je možné sledovať aj jeho neriadené výpady voči oponentom z vládnej koalície či partnerom z opozície. Po ústupe z pozície mediálne najviac pokrytého člena strany tak dostali príležitosť vyniknúť iní straníci, priatelia alebo sympatizanti (čertvie, ako nazvať nečlenov strany zastupujúcich OĽaNO v parlamente) s oveľa väčším zmyslom pre konštrukčnú politiku. A vyzerá to tak, že to tomuto zoskupeniu značne prospelo.

Už dávnejšie sa presadila Veronika Remišová so svojou protikorupčnou agendou. Vďaka vynikajúcim komunikačným schopnostiam i stále novým kauzám vládnej koalície, ktoré pravidelne otvára, sa stala jednou z hlavných tvárí nielen OĽaNO, ale celej opozície. Jej pozícia by tak mala byť neotrasiteľná a Igor Matovič by urobil dobre, keby jej zveril aj záležitosti s budovaním straníckych štruktúr.

OĽaNO totiž stále funguje ako zvláštny úkaz straníckeho systému. Hoci už do svojich radov zobralo viac prívržencov, stále je to málo, aby sme ho mohli nazvať klasickou politickou stranou. Iste, niekto by na jednej strane, opierajúc sa o výsledky župných volieb, mohol tvrdiť, že OĽaNO sa vie presadiť aj bez administratívnej i organizačnej záťaže, ktorú pre každé stranícke vedenie regionálne štruktúry predstavujú. Na druhej strane je však namieste otázka, či práve budovaním strany ako organizácie by OĽaNO nezískalo ešte viac.

Táto úvaha je namieste najmä v súvislosti s výsledkami regionálnych volieb. V Trnave a Žiline sa totiž presadili mediálne dostatočne známi poslanci a nie nejakí regionálni lídri. Zvolenie za županov a následné splnenie sľubu, že sa vzdajú poslaneckých mandátov, ich však automaticky situuje do pozície čelných predstaviteľov Trnavského a Žilinského samosprávneho kraja. A to je vhodná príležitosť na to, aby si vo svojom okolí vybudovali rad lojálnych ľudí ochotných angažovať sa aj stranícky. Vyjadrené jazykom Smeru, vybudovať si sieť svojich ľudí.

OĽaNO sa pravidelne vyčíta, že so svojím, citujúc Roberta Fica, bláznom či polobláznom na čele je vhodné maximálne tak do opozície. Pri prevzatí vládnej zodpovednosti subjekt ako celok zlyháva. Obaja župani z OĽaNO tak teraz majú vynikajúcu príležitosť dokázať opak. Na spravovanie krajov však budú potrebovať celý rad schopných a lojálnych ľudí, ktorí by mohli nájsť uplatnenie nielen pri manažovaní krajov, ale rovnako pri budovaní strany.

V období klesajúcich členských základní sú práve byrokrati, ktorých pôsobenie v úrade je závislé od zloženia vládnych (ale i regionálnych) koalícií, dôležitým spojencom politických strán počas volebných kampaní. Pre uchovanie ich pracovnej pozície je totiž víťazstvo materského subjektu mimoriadne dôležité.

Iste, v moderných demokraciách sa predpokladá, že administratíva je vytvorená výlučne z profesionálov. Pozície na ministerstvách alebo regionálnych úradoch by mali byť obsadzované po riadnych a transparentných konaniach výlučne profesionálmi. Lenže na Slovensku je to inak. Skúsenosti s vládami sociálnych demokratov ukazujú, že čo Smer mohol (česť výnimkám napríklad na ministerstve financií), to hneď odvolal a nahradil „svojimi ľuďmi“.

Nemožno však vylúčiť predpoklad, že sa župani, nielen z OĽaNO, rozhodnú pre novú politickú kultúru, budú hľadať cesty k svojim predchodcom, ponúkať spoluprácu a tváriť sa, že im ide o profesionálne skúsenosti doterajších zamestnancov regionálnych úradov. Netreba však zabúdať, že Smer žije v inom mentálnom svete a pri prvej možnej príležitosti využije „svojich ľudí“ na podkopanie autority nových regionálnych šéfov. Dominancia Smeru sa totiž župnými voľbami neskončila. Dostal síce riadne zaucho, ale keďže po celej krajine má tisíce ľudí, ktorých existencia je závislá od jeho vlády, ešte dlho bude miešať karty.

Meniť ľudí na úradoch v závislosti od toho, kto momentálne vládne, nemá nič spoločné s predstavou dobre spravovaného štátu. V dobre zakorenených demokraciách sa zvykne vymeniť len minimum štátnych alebo samosprávnych úradníkov, zvyšok sú spravidla profesionáli. Čo môže byť lepšie, ako keď sú na správnych miestach správni ľudia?

To je však zatiaľ ideál, od ktorého je Slovensko stále ďaleko. Reálpolitika vyzerá na Slovensku inak. Smer ju dokonale ovláda, otázne je, do akej miery ju ovláda OĽaNO. Ak tu teda chce pôsobiť minimálne tak dlho ako Smer, mať v regiónoch podobný vplyv a nevnímať svoj tohtoročný úspech len ako jednorazový úkaz, budovaniu straníckych štruktúr sa nevyhne. Po župných voľbách je jasné, v ktorých krajoch môže začať. Nikdy predtým na to nemalo také priaznivé podmienky ako práve teraz.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Župné voľby 2017

Komentáre

Teraz najčítanejšie