Ešte pár poznámok k výročiu vzniku Československa
V dejinách je málo príkladov, keď dva rečovo i geograficky blízke národy dlho žijúce v nerovnakých podmienkach sa dobrovoľne vydávajú na spoločnú cestu.
99. výročie vzniku Československa sa už často pripomínalo. Veď 28. a 30. október roku 1918 boli v moderných dejinách Slovenska jednými z najdôležitejších dní, ktoré ovplyvňujú aj našu súčasnosť. To však neznamená, že históriu spoločného štátu Čechov a Slovákov treba sentimentálne idealizovať alebo naopak, jej význam relativizovať či dokonca démonizovať. Jadrom polemík v danom smere sú diskusie o čechoslovakizme, ktorý mal ohrozovať a dokonca podnes vraj ohrozuje či spochybňuje samu existenciu slovenského národa a jeho štátnosti.
V dejinách je málo príkladov, keď dva rečovo i geograficky blízke národy dlho žijúce v rôznych štátoch a v nerovnakých politických, hospodárskych či kultúrnych podmienkach sa dobrovoľne vydávajú na spoločnú cestu. V tejto symbióze najviac styčných bodov nachádzame v kultúrnej rovine, tým viac, že kultúra v živote malých národov (takými boli Česi i Slováci) neraz nahrádzala oficiálnu politiku. Slovenská kultúra po utvorení spoločného štátu prežívala svoje „hviezdne obdobie“. Ako predvídal jeden z jej čelných organizátorov, Štefan Krčméry, „Slovensko o pár rokov na kultúrnom poli mohutne prehovorí ústami svojej novej generácie“.
Táto prognóza sa naplnila, no zároveň priniesla aj nové výzvy a nutnosť ich riešenia. Rastúce ambície a s nimi spojené nároky slovenskej kultúry a spoločnosti sa nedarilo vždy uspokojivo realizovať. Snahy o väčšiu politickú, inštitucionálnu i personálnu nezávislosť neboli nevďakom voči výdatnej českej pomoci, ale prirodzeným výrazom vývoja na Slovensku, ktoré bolo, povedané opäť Krčméryho slovami, „hladné – obrazne i skutočne – a zo strany syntézy týchto hladov vznikol kultúrny boj o nový život a jeho novú tvár“. V českej spoločnosti sa to nie vždy chápalo a akceptovalo.
Slovenská kultúrna obec sa jednoznačne stotožnila s myšlienkou slovenskej národnej osobitosti a z týchto pozícií chcela spolupracovať s českým partnerom, od ktorého čakala nielen pomoc, ale aj rešpektovanie svojho národného charakteru. Bol to zložitý a neraz protirečivý proces. Vari najlepšie ho charakterizoval Laco Novomeský: „Česko-slovenská vzájomnosť stojí ako koncentračná, ale aj ako odstredivá sila. Myšlienka československej národnej jednoty a proti nej stojaca myšlienka svojbytného slovenského národa sú kritériom slovenského kultúrneho vývoja. Intenzita jednej je podmienená priebojnosťou druhej. Prevratom oživený, ba vlastne vo svojej šírke stvorený kultúrny život sa začal písať a rozvíjať v teple a starostlivosti idey československej národnej jednoty.“
A napokon jeden dobový, dodnes aktuálny verš Janka Jesenského: „Ja ku citu a svedomiu mám poznámočku krátku / Otázka česko-slovenská je len otázkou taktu.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
