Denník N

65 miliónov ľudí je na úteku. Pozrite sa s Lekármi bez hraníc, v akých podmienkach žijú

Stany v utečeneckom tábore Dadaab na severe Kene. Foto – AP
Stany v utečeneckom tábore Dadaab na severe Kene. Foto – AP

Byť utečencom zvyčajne nie je dobrovoľné rozhodnutie. Za útekmi z domova sú najčastejšie vojny, nepokoje a prírodné katastrofy. Virtuálne sa môžete do sveta táborov preniesť cez stránku Svet táborov.

Chystáte sa sťahovať? Zvyčajne na to máte niekoľko týždňov – pretriediť, čo si vezmete, čo vyhodíte a čo necháte novým majiteľom.

Chystáte sa na dovolenku? Zvyčajne máte niekoľko dní na to, aby ste sa zbalili na pár dní oddychu, limituje vás len veľkosť batožiny, ktorú si môžete vziať do lietadla či auta.

Utekáte pred vojnou, násilím alebo prírodnou katastrofou? Zvyčajne máte len pár hodín na to, aby ste si zbalili len to najnutnejšie, čo budete potrebovať na ceste niekam. Musíte to uniesť a, samozrejme, rátate s tým, že ponesiete aj svoje unavené deti, prípadne podopriete starých rodičov. V tom lepšom prípade máte čas predať svoj dom a za peniaze máte možnosť si „zaplatiť“ prevádzača, miesto na lodi do relatívneho bezpečia, napríklad aj v utečeneckom tábore.

Utečenci pri srbsko-maďarskej hranici. Foto N – Vladimír Šimíček

A ako sa žije v takých táboroch? Zdravotnícka organizácia Lekári bez hraníc spustila stránku Svet táborov, ktorá približuje život ľudí v piatich utečeneckých táboroch na viacerých miestach sveta. Jej súčasťou sú aj príbehy samotných utečencov, ktorí hovoria nielen o tom, prečo museli utiecť z domovov, ale aj o tom, ako sa im v táboroch žije.

Tábory na stránke

Zdroj – svettaboru.cz

Stránka schválne vyzerá ako web cestovnej kancelárie. Tu si však vyberiete len tábor, do ktorého sa chcete pozrieť. O počte dní, čase príchodu či odchodu však rozhoduje niekto iný než vy.

„Prístup k pitnej vode, nedostatok jedla – to sú asi najväčšie problémy, s ktorými sa utečenci v táboroch stretávajú,“ hovorí Iveta Polochová, bývalá novinárka a teraz hovorkyňa českej pobočky Lekárov bez hraníc.

Napríklad v tanzánijskej Ndute majú ľudia 20 litrov vody na deň na všetko – na pitie, varenie, pranie aj hygienu. „Po pitnú vodu musia niekedy chodiť stovky metrov ďaleko – pešo, v horúčavách a s kanistrami v rukách. Na porovnanie: priemerný Slovák spotrebuje viac než sto litrov vody denne. O jednu latrínu sa v tábore delí niekoľko rodín.“

Video: Utečenecký tábor Domíz volajú aj malá Sýria
Autor – Lekári bez hraníc

Najstarší tábor

Polochová istý čas strávila v tábore v libanonskej Šatíle, ktorý postavil ešte v roku 1949 Červený kríž ako dočasné útočisko pre stovky palestínskych utečencov. Dočasnosť trvá takmer 70 rokov. Z detí, ktoré sa v ňom narodili v prvých rokoch, sú dnes už starí ľudia.

„Šatíla je de facto mesto, extrémne chudobné mesto. Pôvodné stany už dávno nahradili murované viacposchodové domy,“ hovorí Polochová.

„Dnes tam žije asi 30-tisíc ľudí, tiesnia sa na pol kilometri štvorcovom. Na predstavu: je to zhruba rozloha väčšieho futbalového štadióna. Sú tam obchodíky, bufety a dokonca aj malé múzeum palestínskeho dedičstva.“

V posledných rokoch sa počet obyvateľov rozrástol najmä o palestínskych utečencov zo Sýrie a Sýrčanov. Infraštruktúra je však úbohá: z kohútikov tečie v mnohých prípadoch slaná voda, niektoré uličky sú také tesné, že pripomínajú skôr tunely, a navyše v nich visí rôzne upevnené elektrické vedenie, ktoré sa občas odtrhne, spadne na zem a zabije niekoľko ľudí ročne.

Palestínsky utečenecký tábor Šatíla v Bejrúte. Mesto v meste, kde platia vlastné pravidlá. Foto N – Mirek Tóda

„Ľudia v Šatíle stále dúfajú v lepšiu budúcnosť. Preto sa komunitní lídri snažia zabezpečiť deťom vzdelanie, učia ich remeslá, organizujú výlety, športové zápasy. Je tam snaha zlepšiť život, nakoľko to dané podmienky umožňujú. A to platí aj pre ďalšie tábory, ktoré opisujeme na našom webe. Ich obyvatelia sú často podnikaví a zakladajú rôzne služby a obchody. V Ndute napríklad niekoľko utečencov vybudovalo malé ‚kino‘ v jednom zo stanov.“

V Libanone utečenci nemajú prístup k verejným službám, nemôžu vlastniť nehnuteľnosti. „To všetko spolu prináša nielen ekonomické problémy; život v tábore totiž sám osebe, bez možnosti pracovať, prináša množstvo psychických problémov. Tie však majú aj Sýrčania, ktorí prišli relatívne nedávno; mnohí z nich stratili v bojoch príbuzných, ich domy zničili,“ hovorí Polochová.

Do Šatíly utiekla pred dvoma rokmi zo sýrskej Hamy Noha. Dlho sa snažili udržať pokope rodinu aj svoj obchod. Vydržali jeho drancovanie sýrskymi vojakmi, neskôr sa však pridružilo sexuálne násilie a nekonečné boje. Ani v tábore však nie je úplne bezpečne, bojí sa púšťať svoje deti samotné von.

V utečeneckom tábore v Grécku. Foto – Kawa/Lekári bez hraníc

Najviac pomáhajú chudobné krajiny

Na svete je viac než 65 miliónov ľudí na úteku. Väčšina z nich sa snaží zostať čo najbližšie svojho bydliska, aby sa mohli po konflikte čo najskôr vrátiť domov. Najväčší nápor tak zažívajú susedné krajiny, ktoré sú často samy chudobné.

„Krajiny, ktoré majú oveľa menej zdrojov než Európa, USA alebo Austrália, v nedávnej dobe prijali státisíce utečencov,“ hovorí riaditeľ českej pobočky Lekárov bez hraníc Pavel Gruber.

„Napríklad Uganda poskytla tento rok bezpečie 900-tisíc ľuďom, Bangladéš prijal v posledných týždňoch zhruba 600-tisíc. Rozhodnutie opustiť vlastný domov nie je jednoduché. A jednoduchý nie je ani život v utečeneckých táboroch. Aj to sa snažíme na webe Svet táborov priblížiť. Chceme prispieť k tomu, aby tí, ktorí nemuseli nikam utekať, lepšie porozumeli ľuďom na úteku,“ dodáva Gruber.

Bolo nám ľúto utečencov. Nemyslela som si, že raz bude niekto ľutovať nás

Volám sa Mašala. Som sýrska Kurdka, vydatá matka štyroch detí. Pochádzam z Dereku, ale vyrastala som v Damasku, ktorý je mojím domovom.

Môj manžel bol učiteľom hudby. Okrem toho tiež pracoval ako obchodník. V Sýrii sme viedli veľmi dobrý život, boli sme šťastní. Mali sme vlastný dom, deti chodili do školy, s mužom sme obaja mali prácu. Žili sme si svoj život, až kým sa nezačala táto vojna.

Vojna bola všadeprítomná. Bojovalo sa len štvrť hodiny cesty od nás a počuli sme výbuchy a streľbu. Občas nás v noci explózie budili a desili naše deti. Museli sme ich odviesť na prízemie a upokojiť. Na nič sme sa nepripravovali. Myslela som si, že zo Sýrie nemôžeme odísť.

Nečakali sme, že Sýria bude niekedy takto zdevastovaná. Keď sme sledovali vojnové spravodajstvo z ostatných regiónov, bolo nám tých ľudí ľúto. Nemysleli sme si, že raz budú ostatní ľutovať nás. Nikdy by nám nenapadlo, že raz skončíme uväznení v pasci vojny.

Pamätám si, že som nám mesiac balila tašky. Jedného dňa sa boje trochu utíšili a ja som si povedala, že nikam nepôjdeme. Ďalší deň boli zase prudšie, a tak som vravela, že predsa len musíme odísť. Musíme vyraziť zajtra.

Nakoniec sme sa rozhodli odísť. Nevedeli sme, že sa vojna v Sýrii takto pretiahne. Čakali sme, že sa veci vrátia do normálu za dva alebo tri mesiace. Že sa vrátime. Vzali sme si len malú batožinu. Nikdy na to nezabudnem. Moja najmladšia dcérka si chcela dať do tašky svoju hračku, chcela si ju vziať so sebou, ale ja som ju vytiahla. Vycítila, že sa hneď tak nevrátime. Doteraz o tom hovorí. Stále sa pýta: „Mami, prečo si mi nevzala tú hračku?“

Keď sme odchádzali, nemali sme tušenie, že skončíme v utečeneckom tábore. Keď sme sem dorazili, naša úľava a šťastie sa zmenili v smútok. Nikdy by som si nepomyslela, že zostaneme v tábore bez potravín a vody a pri takých vysokých teplotách. Nemohla som tomu uveriť. Tieto okolnosti spôsobili, že ja i deti sme počas prvého mesiaca pobytu ochoreli. Deti dostali hnačku. Doslova sa kúpali v pote. Nebola tu žiadna voda na umývanie, niekedy sme museli stáť dlhé rady na slnku, aby sa na nás dostali veci na prídel.

Tu v Domíze teploty občas dosahujú aj 50 °C. V auguste je tu príšerné teplo.

Spomínam si, ako som raz stála so synom v rade. Líca mal spálené od slnka, museli sme tam stáť hodinu. Vo fronte boli aj starí ľudia a niektorí omdleli. Polievali sme im tváre vodou. Boli sme vyčerpaní.

Teraz pracujem pre Lekárov bez hraníc ako osvetová pracovníčka v tábore. Hovoríme ľuďom o našej bezplatnej zdravotnej starostlivosti, informujeme ich o najrôznejších zdravotníckych témach a pomáhame im riešiť ich problémy. Som naozaj šťastná, že mám túto prácu. Pomohlo mi to zabudnúť na veľa zlých spomienok a bolesti, pretože nemám čas zaoberať sa minulosťou. Okrem toho zarábam peniaze pre svoju rodinu, aby sme pokryli životné náklady. Mala som šťastie, že som túto prácu získala. Zúfalo sme to potrebovali. Všetky peniaze, čo sme mali, sme minuli na ceste zo Sýrie do Iraku.

Aby som pravdu povedala, pomaly si zvykáme na život tu. Nemáme inú možnosť. Buď sa musíme prispôsobiť, alebo sa vrátiť do Sýrie. Stále však nemôžeme kvôli deťom. Všetok náš majetok v Damasku ľudia rozkradli. Nie je tam práca a vojna stále trvá.

Priala by som si aspoň trochu pekný dom, kde by mohli žiť moje deti, a priala by som im lepšiu budúcnosť. Chcela by som, aby všetky štyri pokračovali v štúdiách, išli na vysokú školu a získali určitú úroveň vzdelania. To je môj sen. Aj sen môjho manžela.

Z príbehu Mašaly, utečenky zo Sýrie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Migrácia

Svet

Teraz najčítanejšie