Denník N

Po župných voľbách môžeme ísť ďalej bez slučky na krku, hovorí šéfka banskobystrického divadla

Aktuálny súbor Divadla Štúdio tanca: zľava Luca Tomao, Isabel Paladin, Tibor Trulik, Michaela Mirtová a Lenka Rajchmanová v inscenácii Prevaha dobrého. Foto – Dušan Beňo
Aktuálny súbor Divadla Štúdio tanca: zľava Luca Tomao, Isabel Paladin, Tibor Trulik, Michaela Mirtová a Lenka Rajchmanová v inscenácii Prevaha dobrého. Foto – Dušan Beňo

Hlavnou témou novej premiéry súboru Divadlo Štúdio Tanca, ktorému hrozil Marián Kotleba zrušením, je opätovne nadobudnutá sloboda.

Naše jediné kamenné profesio­nálne tanečné divadlo vstúpilo do jubilejnej 20. sezóny. Nebude to sezóna posledná – zrušenie divadla, ktoré ešte minulý týždeň sľuboval v predvolebnom programe jeho zriaďovateľ, banskobystrický samosprávny kraj, už vďaka výsledku župných volieb nezrealizuje. Riaditeľka súboru ZUZANA ĎURICOVÁ-HÁJKOVÁ hovorí, že záver najbližšej pripravovanej inscenácie si nechávali otvorený až do uplynulého víkendu. Aký nakoniec je, ukážu v premiére v piatok 10. novembra.

 

Oslavujete?

Áno, oslavujeme, od nedele. V mojom prípade je to také opatrné rozprestieranie krídiel, ale veľkú úľavu cítiť u všetkých zamestnancov divadla a vnímam tiež radosť ľudí, ktorí sú nám blízki. Dvadsiate výročie začína januárom 2018 a aj keď sme nevedeli, ako to s nami dopadne, mali sme už niečo prichystané. Ešte pred voľbami som prijala vnútorne obe možnosti: že už nebudeme pokračovať a dôstojne skončíme najbližšou premiérou, aj tú, že budeme môcť začať nanovo bez slučky na krku.

Vaša prvá reakcia na výsledok volieb?

Obrovská hrdosť a vďaka obyvateľom nášho kraja, že sme to zvrátili. No a potom mi okamžite naskočilo, čo všetko bude treba urobiť a že nesmieme zaspať na vavrínoch, ale naďalej ostať aktívni aj v spoločenskom dianí.

Menilo sa niečo počas posledných dvoch rokov na postoji župy k vám?

Zo strany župy to boli také sofistikované manévre, aby sa nám robilo ťažšie, a už sme to neriešili, že by sme s tým každú chvíľu bežali do médií. Platila dohoda, že od januára 2017 zamestnancov nechám, aby sa sústredili na prácu, a angažovala som sa ja.

Nehralo vo váš prospech, že ste úspešní? Vlani ste mali päť a pol tisíca divákov.

Oni všetky úspechy bagatelizovali a klamali o nich. Je jedno, či tu bolo päťtisíc ľudí, tvrdili, že ich chodí sedem. Priepasť sa zväčšovala, lebo sme sa nepoddali, tým sa to ešte zhoršilo.

Nepomohlo, že ste reprezentovali Slovensko počas predsedníctva v Bruseli?

Chcete, aby bol pre niekoho, kto chce vystúpiť z EÚ, úspech, že my ideme reprezentovať do Bruselu? To sa vylučuje. S tým nepohnete. Naivne som si myslela, že hej, ten prvý rok.

Spolupracujete so školami, do vzdelávacieho projektu Tanec v laviciach sa zapojilo sedem základiek z Banskej Bystrice. Nebáli sa?

Základné školy sú zriaďované mestom, ale za normálnych okolností by ich bolo istotne ešte viac. Toto boli školy, ktoré si držia svoje uvedomenie, snažia sa o prehľad. Keby sme robili projekt pre stredné školy (zriaďované župou), žiadna nepríde.

Pocítili ste niekedy priamu fyzickú hrozbu?

Počas diskusie na Univerzite Mateja Bela v rámci združenia Nie v našom meste, bolo na mňa najprv slovne zaútočené a potom som sa stretla s dvoma mladými ľuďmi. Vybehli na mňa organizovane a veľmi útočne, ale spacifikovalo sa to.

Je nádej, že nový župan Ján Lunter vráti veci do rovnováhy?

Existujú fakty, čísla a tie hovoria v náš prospech. Ide o to, či je niekto ochotný pozrieť sa na to. Vypočuť argumenty, ktoré sa týkajú špecifika alebo histórie tanca, o ktoré sa môžeme oprieť. Ak sa niekto chce zachovať takto profesionálne, my nemôžeme dopadnúť zle.

Už vás kontaktoval?

Zatiaľ som sa s ním stretla len náhodne v Sliači, kde som bola s rodinou osláviť meniny a on tam mal predvolebný míting. Tam sme sa v krátkosti porozprávali, nie o divadle, ale o vtedy pálčivej otázke memoranda kandidátov na post županov v Banskobystrickom kraji. Máme byť obaja hosťami jednej povolebnej diskusie, takže príležitosť na rozhovor isto príde.

Od roku 2012 ste mali pauzu v tvorbe, priestor dostávali hosťujúci choreografi. Od kauzy stopnutých dotácií v jeseni 2015 ste vrátane najnovšej premiéry Prevaha dobrého vytvorili krátko za sebou päť nových kusov. Čím si vysvetľujete ten pretlak?

Tým pretlakom. (smiech…) Všetko bolo pretrhané, peniaze fuč. Keď nezrealizujete festival, nejde len o to, že nedostanete granty, ale de facto stratíte široké potenciálne publikum, ktoré by sa vracalo, tržby z predstavení, väzby so školami, ktoré na festival prichádzajú, s choreografmi, s ktorými zvyčajne cez festival predebatujem spoluprácu, zdroje… Ale okamžite bola aj potreba vypovedať. To ma úplne strhlo. Témy vychádzajúce z tej situácie – Jadro, Očista. Už som to chcela aj nechať, ale ešte som potrebovala trochu šprtnúť do toho, že sme údajne dekadentní. Dobre, dám vám niečo, čo myslím, že je dekadentné. A trochu sme sa na tom v Márnosti nad márnosti pobavili. V rozprávke pre deti Pastierka vlkov sme už išli po línii slobody, krásy, čistoty. Radosti. Tam som úzko pracovala s Tiborom Trulikom a Lenkou Rajchmanovou, s ktorými sme to ťahali v súbore, keď sa to celé začínalo.

Vaša stopa v slovenskom súčasnom tanci je nezmazateľná, každý, kto v ňom u nás pracuje, sa nejakým spôsobom obtrel o Štúdio tanca alebo Konzervatórium J. L. Bellu, kde ste založili tanečný odbor. Oslovujete aj umelcov, ktorí pôsobia v zahraničí. Pomáha vám ten vplyv a vracia sa od ľudí, podporia vás spätne?

Ak mám byť úprimná, tak málo. Ale nevinila by som z toho ľudí, skôr je to následok doby, ktorá nás tak vyciciava a ženie dopredu, že to dobré, ľudské sa vytráca. Čakala som, že s tanečnou komunitou viac zamáva, čo sa tu dialo. Ale nedokázali sa do nás vcítiť, pochopiť, aké je to vážne, a zmobilizovať sa, aby niečo spravili. Reagovala skôr divadelná obec, ktorej takéto situácie nie sú neznáme. Nominantov ĽSNS bolo po celom Slovensku asi tristo, vrátane županov a poslancov do všetkých, okrem, myslím, dvoch krajov. U nás sa to prevrátilo, ale čo keby to inde pokračovalo? Budem sa stadiaľto pozerať – my už máme za tým a vy si to teraz užívajte? Neviem, aká som bola predtým, ale teraz už by ma to nenechalo ľahostajnou.

Už niekoľko sezón máte v súbore zahraničných tanečníkov, vysvetľovali ste im situáciu?

Otvorene tieto informácie prijali a teraz v premiére Prevaha dobrého pôsobí tím kompaktne, akoby tu s nami žili a tvorili odjakživa.

Čo považujete za najväčší úspech tých dvadsiatich rokov Divadla Štúdio tanca?

Všetko. Že vieme, ako má takáto inštitúcia fungovať, aby niečo prinášala. Že vo všetkých častiach divadelného organizmu dokážeme byť profesionálni. Určite aj naše priestory sú úspech, ale nechcem to nadrádzať napríklad nad umeleckú tvorbu. V začiatkoch to bolo každému vzácnejšie a súčasný tanec, tento druh umenia bol niečo, čo ľuďom akurát zapadlo, čo chýbalo. Máme veľmi dobrú bystrickú divácku komunitu, ktorá je prepojením našej práce s verejnosťou cez tanečné kurzy. Hrávame na svojom javisku a opakujeme inscenácie, tam sa ukáže, keď niečo má širší dosah na diváka, ľudia si to podávajú ďalej a prídu na základe echa. Niektorí prišli prvýkrát v živote nie že na tanec, ale do divadla.

Má umelec zasiahnuť do politiky?

Má priam povinnosť zasahovať do politiky a meniť veci.

Na propagačných materiá­loch k piatkovej premiére ostáva namiesto pôvodného názvu Prevaha dobrého alebo zlého už len prvý variant. Mení sa vďaka výsledku volieb aj samotná choreografia?

Inscenácia ostávala do volebného víkendu otvorená v jej vyústení. O záverečnej časti sme sa porozprávali potom. A keďže ide o Prevahu dobrého, je vrúcnym poďakovaním za opätovne nadobudnutú slobodu.

Teraz najčítanejšie