Denník N

Skutočný fašista nie je nikdy nahý

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Intoleranciu k inakosti stretnete aj v saune. Môže byť čierna aj biela.

Priznávam bez mučenia, do sauny chodím rád. A keď už tak sedím v tom teple, kadečo mi zíde na um. Naposledy som sa napríklad chtiac-nechtiac musel zamýšľať nad tým, prečo je pri vstupe do toho dreveného domčeka nápis upozorňujúci návštevníkov na to, že pred vstupom do sauny je potrebné osprchovať sa. Dodržiavať ticho. Zatvárať dvere. V troch jazykoch. Veď to predsa dá zdravý rozum…

Vôbec som v tej chvíli netušil, že už o malú chvíľu sa budem musieť týmito problémami, až na to sprchovanie sa, zaoberať nielen vo filozoficko-pohmkávacej rovine, ale aj úplne konkrétne, zoči-voči neúprosnej realite. Okrem dvoch ďalších takých ako ja, potiacich sa, podsaditých a malátnych, sa totižto v saune zjavil dobre stavaný a výdatne tetovaný… krišpín dolina, ako to napísať, aby to nevyznelo rasisticky hneď od začiatku? No černoch to bol.

Čo vám budem hovoriť, bolo mu čo závidieť. Teda pokiaľ ide o postavu. Lebo ak niekto so šteklivou predstavivosťou pomýšľa na iné, hneď avizujem, že mal, aj v saune, na sebe trenírky. Pestrofarebné, pasentné. Neskôr sa ukázalo, že je na ne aj dosť hrdý. Na hrudi a ramene pravej ruky mal rozsiahle tetovanie, z ktorého sa na prvý pohľad dal vydedukovať len kostrbatý krucifix vytetovaný roztrasenou ihlou niekde v tmavom kúte slumu na predmestí Nairobi. V dlani potetovanej paže držal mobil.

Vošiel do sauny, myslím tým do toho drevom obloženého domčeka, v ktorom býva zvyčajne okolo 95°C, a prvé, čo urobil, bolo to, že zanadával. Veď vieme, ako nadávajú Afroameričania v béčkových filmoch. Stál vo dverách, držal ich dokorán rozciabrené a šušlavo-huhlavou angličtinou predmestí a prístavných štvrtí zúrivo nadával.

Najskôr som myslel, že nadáva na to teplo, a trocha som sa usmial, lebo mi to pripomenulo jednu dávnejšiu príhodu priamo z Fínska; boli sme tam na divadelnej dielni a kolega Moshe, pôvodom z Gazy, milým domácim, ktorí nás s pýchou pozvali do najstaršej stále fungujúcej sauny, rozkurovali ju tri dni, poldruhametrovými brezovými polenami, nuž a milý Moshe im ju – vyvetral. Keď sme sa ho opýtali, prečo to urobil, pokrčil plecami a odvetil: „Ok, sauna, only – why so hot!?“

Lenže ukázalo sa, že náš dobre stavaný a potetovaný zúrivec, luftujúci saunu proti všetkým pravidlám saunovania aj slušnosti, má hlavný problém s niečím iným. Sedeli sme tam traja, všetko približne päťdesiatnici, vyznávači tohto pohodlného skorošportu so všetkým, čo k tomu patrí. Teda bez všetkého nadbytočného, bez čohokoľvek, až na plachty, sčasti prestreté pod nami, sčasti ledabolo prehodené cez intímne partie. Podľa novopríchodzieho bolo v tej našej naturistickej ležérnosti zrejme čosi neprístojného, lebo rozhorčene a opakovane ukazoval na nás a na svoje trenírky a rozhorčene hulákal.

Kým sme sa stihli spamätať, zazvonil mu mobil, on sa zvrtol a vyšiel do priestoru pred saunou telefonovať. Tou svojou mľaskavou angličtinou komusi vykladal o tom, že v strede Európy narazil na troch vypĺznutých orangutanov, ktorých by najradšej skopal doguľata, lebo urážame jeho náboženské cítenie. Viem to, lebo dvere do sauny nechal dokorán.

Jeden z nás, ten, čo bol najbližšie k nim, sa so začudovaným výrazom v tvári postavil a dvere zatvoril. Na plachtu v tej chvíli úplne zabudol, no a keď sa od presklených zatvorených dvier vracal na svoje miesto, jeho holý biely zadok náhle dotelefonujúcejšieho majiteľa pestrofarebných trenírok tak rozzúril, že z angličtiny zloducha béčkových filmov prešiel k animálnemu vrčaniu a prskaniu. Vošiel, sadol si a nadával nám. Dvere za ním ostali opäť demonštratívne otvorené. Tentoraz sa postavil druhý z prítomných nahých mužov a s poznámkou, že sme v saune a pri dverách visia pravidlá saunovania aj v anglickom jazyku, sa podujal dvere zatvoriť. Plachta mu pritom skĺzla a na chvíľu poodhalila jeho intímne partie. Vzápätí sa medzi nami a textilákom rozprúdila vzrušená a vonkoncom neúčinná debata o pravidlách saunovania, o tom, že tu platia naše kultúrne normy, o tom, že ak je tu na návšteve, mal by sa správať ako hosť, o tom, že keby sme my prišli do jeho krajiny a tam by pravidlá zakazovali nahotu, tak by sme to určite rešpektovali…

Bol to od nás slušný výkon, keď vezmeme do úvahy skutočnosť, že človek, ktorý sa vie naplno oddať saunovaniu, v saune zmalátnie a nadšene osprostie, lebo veď tam prišiel vypnúť, oddychovať, ničnerobiť, tešiť sa zo života len pomaly a po troške sa navracajúceho do žíl, ciev a vlásočníc.

Fešák v trenírkach mal však na všetko len jednu odpoveď – oduševnené fakovanie a vrčanie, doplnené hanlivo vyznievajúcimi gestami adresovanými našim intímnym partiám. Po piatich minútach a demonštratívnom odchode textiláka do šatne vo vzduchu zavislo rozpačité ticho a prítomným bolo jasné, že to, čo sme zamýšľali ako osvetovo-výchovnú činnosť, vypálilo ako bleskový festival krajnej intolerancie. Vzájomnej.

Najpozoruhodnejšie na tej situácii bolo to, že počas celej tej nezmyselnej polemiky narastal vo mne pocit neurčitého previnenia a ťaživej bezmocnosti. Moja naskrze nereprezentatívna a nevyzývavá nahota sa mi zrazu stala biľagom, pristihol som sa pri tom, že opakovane kontrolujem, či mi spod plachty nevykúka niečo, čo by mohlo dať za pravdu rozhorčeniu úzkoprsého návštevníka z exotickej cudziny. Keď som sa po očku poobzeral okolo seba, moji spoločníci, obaja skúsení saunoví matadori, naučení zaujímať polohy umožňujúce telu čo najlepší kontakt so slastne mučivou horúčavou, sedeli ako ledva dospelé slečny na prvom bále – na krajíčku, kolená pri sebe, hlava medzi ramenami.

Na túto tragikomickú príhodu plnú vzájomného nepochopenia a frustrujúceho pocitu bezmocnosti som si spomenul v nedeľu po voľbách do župných zastupiteľstiev. Ida do sauny som míňal bilbordy s tvárami, ktoré sľubovali kadečo. Jedna z tých tvárí, mne osobne krajne nesympatická, sebavedomo tvrdila, že nastal čas veľkých zmien. Tá tvár patrila Marianovi Kotlebovi. Klasický prípad, keď sa veľkohubé proroctvo obráti proti svojmu prorokovi, uškrnul som sa. Keď som vošiel do sauny, ten blahosklonný a zle potešený úsmev som na tvári pravdepodobne ešte mal. Vo chvíli, keď som na dolnej lavici zbadal sedieť výdatne potetovaného muža, mi pobavený úsmev z tváre zmizol. Nie, nebol to ten textilák z predošlej príhody.

Tento bol síce tiež výdatne nabobuľovaný, no pleť mal alabastrovo bielu. Spoločné, okrem vo fitku namáhavo nadupanej muskulatúry a pasentných trenírok (tieto boli farby kaki), mali hojné tetovanie. Aj tento ho mal na hrudi, pravom ramene a neskôr sa ukázalo, že aj na celom chrbte. A ešte čosi mali spoločné. Hustému pletencu ornamentov a symbolických motívov kolotočiarskeho charakteru (srdce, dýka, kotva, lebka, hnáty…) dominoval – kríž.

Tento bol však, na rozdiel od tetovania Afričana, tak ako celé tetovanie, urobený istou a umnou rukou. A bol hákový. Ľavotočivá svastika, ramená v polovici zahnuté do pravého uhla, prosto nacistický emblém, ako sa patrí. To je moja súkromná vec, obrýkol ma ten mladý muž, keď som ho upozornil na to, že tým, čo má vytetované na ramene, porušuje zákon, hlavne ak to verejne prezentuje. To už ani do sauny normálny človek nemôže ísť, dodal, keď sa na moju stranu pridala mladá dvojica.

Boli to posledné publikovateľné slová z jeho úst. Nasledoval neprerušovaný prúd nadávok a posmeškov, až kým sa nám nestratil z dosluchu za dverami šatne. Došlo, samozrejme, aj na konštatovanie o tom, že sme nedostatočne vybavení (ja aj mladý muž) a v podstate impotentní. A tak ďalej. Zarazilo ma staronové zistenie – len čo tento dekoratívny fašista odišiel, nastala situácia navlas podobná tej, ktorú som zažil pri stretnutí so zúrivým návštevníkom z Afriky. Opäť sa dostavil pocit neurčitého previnenia a ťaživej bezmocnosti, kolená pri sebe, hlava medzi ramenami.

Cestou domov som si predstavil, ako by asi vyzerala modelová situácia, v ktorej by sa v jednej saune ocitli takíto dvaja nositelia svojich krížov zoči-voči. Čo všetko zo svojich vrcholne intolerantných postojov k inakosti a neschopnosti prijať pluralitu v medziach zákona demokratickej spoločnosti by boli ochotní opustiť a zradiť, len aby mohli spojenými silami urobiť to, čo svojho času propagoval Ďoďo Stankai, plavčík na prešovskej plavárni, keď sme sa mu tam ako študenti motali po čerstvo umytých dlaždiciach: „Intelektualoch treba bic!“, bol jeho obľúbený slogan. A takých, čo kladú znepokojujúce otázky, radšej viac ako menej.

Neviem, či by sa Ďoďo, inak dobrák od kosti, dal nahovoriť na to, aby prešiel od slov k činom. Jediné, čím som si v súvislosti s onými dvoma odporcami prostej nahoty úplne istý, je to, že keby prišlo na lámanie chleba, temné prúdy v ich mútnych mysliach by si navzájom porozumeli oveľa skôr a účinnejšie, než by si porozumeli s mľandravými a útlocitnými intelektuálmi, ktorí ani len netušia, ako sa správny chlap správa tam, kde mu siahajú na jeho posvätné právo hlučnejšieho. Saunu nevynímajúc.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie