Denník N

Zo Severnej Kórey ušla dvakrát, prežila pracovný tábor: Ľudia už neveria režimu tak ako ja kedysi

Utečenka zo Severnej Kórey nám porozprávala svoj príbeh.

Jej útek zo Severnej Kórey trval desať rokov. Najskôr žila v Číne v nútenom manželstve. Po šiestich rokoch ju policajti objavili a vyhostili späť do vlasti. Skončila v pracovnom tábore, kde takmer zahynula. Napokon sa jej však znova podarilo utiecť za synom do Číny, odkiaľ po pár rokoch odišla do Británie. Ji-hyun Park (50) teraz pracuje pre neziskovku a pomáha utečencom zo Severnej Kórey. Vraví, že ľudia už neveria režimu ako kedysi. Mnohí si privyrábajú na čiernom trhu. No v otázke ľudských práv sa nič v krajine nezmenilo. „Je to peklo,“ hovorí. 

Keď ste žili v Severnej Kórei, čo ste vedeli o svete mimo?

V Severnej Kórei je iba provládna televízia a noviny, všetko sa točí okolo dynastie Kimovcov. Tak to bolo aj v škole. Nevedeli sme takmer nič o zvyšku sveta. Režim tvrdí, že Severná Kórea je silnejšia ako iné štáty a Južnej Kórei niet čo závidieť. Aj detské knihy a rozprávky zobrazujú Kim Ir-sena alebo vojnu. Nič sme nevedeli o cudzích štátoch, informácie z cudziny blokovali.

Verili ste propagande?

Áno. Keď som sa narodila, vždy som v škole počúvala iba o Kim Ir-senovi. Na verejnosti boli jeho obrazy. Ukazovali tiež, že treba nenávidieť Ameriku a Južnú Kóreu. Napríklad v školách na matematike sme riešili takéto príklady: „Je desať amerických vojakov, naši vojaci zabijú osem z nich. Koľko amerických vojakov zostane?“ Neustále sme bojovali proti americkým vojakom. (úsmev)

Aký bol váš život v Severnej Kórei? V akom postavení bola vaša rodina?

Môj otec bol šofér. Moja matka pracovala v domácnosti. Otec bol členom Strany práce Severnej Kórey, mal relatívne vysoké postavenie v rámci systému. Hovorieval nám, že keď vyrastieme, tiež vstúpime do strany a budeme si vážiť Kimovu rodinu. Verila som tomu. Bola som usilovná, vyštudovala som univerzitu a stala som sa učiteľkou na strednej škole.

Zdroj – Amnesty International/The Other Interview

Kedy sa to zlomilo?

Sen sa mi rozpadol v polovici 90. rokov. Žiaci mi prestali chodiť do triedy, väčšinou chýbali. Pýtala som sa jedného žiaka, prečo nechodí do školy. A on mi povedal: „Som hladný. Už sa nevládzem učiť. Musím ísť zháňať peniaze na trh.“ Keď som počula tieto hlasy, veľmi ma to nahnevalo. V roku 1996 zomrel od hladu aj môj strýko. Keď som videla jeho telo, nevyzeralo ako ľudské, vyzeralo ako zvieracie, bol len kosť a koža. V tom čase môj otec ochorel a takmer prestal hovoriť. V hlave sa mi začalo vynárať veľa otázok. Vždy sme režim rešpektovali, no prečo dopustil hladomor v krajine? Nehovorila som o tom nahlas, bála som sa. Zločin jednej osoby v Severnej Kórei nie je len jej zločin, je to zločin celej rodiny na tri generácie. Všetci sme mohli ísť do väzenia alebo tábora.

Bol hladomor hlavný dôvod, prečo ste ušli zo Severnej Kórey?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Severná Kórea

Teraz najčítanejšie