Denník N

Zo Severnej Kórey ušla dvakrát, prežila pracovný tábor: Ľudia už neveria režimu tak ako ja kedysi

Zdroj – Amnesty International/The Other Interview
Zdroj – Amnesty International/The Other Interview

Utečenka zo Severnej Kórey nám porozprávala svoj príbeh.

Jej útek zo Severnej Kórey trval desať rokov. Najskôr žila v Číne v nútenom manželstve. Po šiestich rokoch ju policajti objavili a vyhostili späť do vlasti. Skončila v pracovnom tábore, kde takmer zahynula. Napokon sa jej však znova podarilo utiecť za synom do Číny, odkiaľ po pár rokoch odišla do Británie. Ji-hyun Park (50) teraz pracuje pre neziskovku a pomáha utečencom zo Severnej Kórey. Vraví, že ľudia už neveria režimu ako kedysi. Mnohí si privyrábajú na čiernom trhu. No v otázke ľudských práv sa nič v krajine nezmenilo. „Je to peklo,“ hovorí. 

Keď ste žili v Severnej Kórei, čo ste vedeli o svete mimo?

V Severnej Kórei je iba provládna televízia a noviny, všetko sa točí okolo dynastie Kimovcov. Tak to bolo aj v škole. Nevedeli sme takmer nič o zvyšku sveta. Režim tvrdí, že Severná Kórea je silnejšia ako iné štáty a Južnej Kórei niet čo závidieť. Aj detské knihy a rozprávky zobrazujú Kim Ir-sena alebo vojnu. Nič sme nevedeli o cudzích štátoch, informácie z cudziny blokovali.

Verili ste propagande?

Áno. Keď som sa narodila, vždy som v škole počúvala iba o Kim Ir-senovi. Na verejnosti boli jeho obrazy. Ukazovali tiež, že treba nenávidieť Ameriku a Južnú Kóreu. Napríklad v školách na matematike sme riešili takéto príklady: „Je desať amerických vojakov, naši vojaci zabijú osem z nich. Koľko amerických vojakov zostane?“ Neustále sme bojovali proti americkým vojakom. (úsmev)

Aký bol váš život v Severnej Kórei? V akom postavení bola vaša rodina?

Môj otec bol šofér. Moja matka pracovala v domácnosti. Otec bol členom Strany práce Severnej Kórey, mal relatívne vysoké postavenie v rámci systému. Hovorieval nám, že keď vyrastieme, tiež vstúpime do strany a budeme si vážiť Kimovu rodinu. Verila som tomu. Bola som usilovná, vyštudovala som univerzitu a stala som sa učiteľkou na strednej škole.

Zdroj – Amnesty International/The Other Interview

Kedy sa to zlomilo?

Sen sa mi rozpadol v polovici 90. rokov. Žiaci mi prestali chodiť do triedy, väčšinou chýbali. Pýtala som sa jedného žiaka, prečo nechodí do školy. A on mi povedal: „Som hladný. Už sa nevládzem učiť. Musím ísť zháňať peniaze na trh.“ Keď som počula tieto hlasy, veľmi ma to nahnevalo. V roku 1996 zomrel od hladu aj môj strýko. Keď som videla jeho telo, nevyzeralo ako ľudské, vyzeralo ako zvieracie, bol len kosť a koža. V tom čase môj otec ochorel a takmer prestal hovoriť. V hlave sa mi začalo vynárať veľa otázok. Vždy sme režim rešpektovali, no prečo dopustil hladomor v krajine? Nehovorila som o tom nahlas, bála som sa. Zločin jednej osoby v Severnej Kórei nie je len jej zločin, je to zločin celej rodiny na tri generácie. Všetci sme mohli ísť do väzenia alebo tábora.

Bol hladomor hlavný dôvod, prečo ste ušli zo Severnej Kórey?

Nie, boli to iné dôvody. Môj otec ochorel, trpel krvácaním. Režim stále hovorí, že v Severnej Kórei sú lieky zadarmo. Keď sme však prišli do nemocnice, povedali nám, že žiadne lieky nemajú. Môj otec tak nič nebral. Druhá vec bola, že môj mladší brat ušiel z armády. V Severnej Kórei máte povinnú vojenčinu desať rokov, teraz to zdvihli na dvanásť. Hladomor sa netýkal len bežných ľudí, ale celej krajiny, aj armády. Keď človek dezertuje, je to vážny politický problém. Posledné želanie môjho otca bolo, aby sme zachránili brata. Preto som aj s ním opustila Severnú Kóreu.

Kedy to bolo?

Bolo to v roku 1998. Otec mal vtedy vážnu chorobu, a keď som odchádzala, ani sa nezobudil. Otca som nechala samého v chladnej jedálni. Stále neviem, kedy zomrel a kde je pochovaný.

Ji-hyun Park (50)

Narodila sa v provincii Hamgjong v Severnej Kórei. Vyštudovala tu matematiku a vedu, učila na strednej škole. V roku 1998 ušla do Číny, po 6 rokoch ju vrátili domov, odkiaľ po pol roku v pracovnom tábore znova ušla. Po niekoľkých rokoch v Číne sa jej v roku 2008 podarilo odísť do Británie. Žije v severnom Anglicku, má tri deti. Najstarší syn narodený v Číne začal študovať na univerzite.

Pracuje v neziskovej organizácii Európska aliancia pre ľudské práva v Severnej Kórei, ktorá v Británii vznikla v roku 2013. Upozorňuje na porušovanie ľudských práv v krajine a pomáha utečencom.

Ji-hyun Park svoj príbeh vyrozprávala pre komisiu OSN, Amnesty International a viaceré médiá. Nakrútili o nej dva krátke dokumenty.

Momentálne žije v Anglicku. Zdroj – Ji-hyun Park

Odišli ste do Číny. Nebol to problém?

V roku 1998 bola hranica medzi Čínou a Severnou Kóreou bez bariéry, teraz je tam už veľa elektrických plotov. Je to v horách, no nie veľmi vysoko. Bol vtedy studený február, ešte stále tam bol ľad. V noci o druhej sme s bratom prebehli hranicu.

Čo vás tam čakalo?

Predali ma do manželstva za 5-tisíc čínskych jüanov, asi 500 libier. Priekupník mi povedal, že ak chcem zachrániť svojho brata, potrebujem peniaze. Povedala som mu, že mi nevadí pracovať v reštaurácii alebo tak. Potom mi povedal, že pozná spôsob, ako rýchlo získať peniaze. Stačí, keď si vezmem Číňana. Povedala som mu, že nikdy som si nemyslela, že si vezmem cudzinca. On sa potom nahneval a kričal, že ak si rýchlo nevezmem čínskeho muža, spojí sa s čínskou políciou, ktorá nás vyhostí späť do Severnej Kórey. Vedeli sme, čo by to znamenalo. Povedala som teda, že si toho Číňana vezmem. Táto čínska rodina však nikdy neprijala môjho brata. Chceli iba mňa. Brata teda napokon vrátili naspäť. Už je to sedemnásť rokov, čo zmizol.

Stále neviete, kde je?

Nie, stále neviem, či to prežil alebo nie.

Zdroj – Amnesty International/The Other Interview

Ako dlho ste zostali v Číne?

Šesť rokov, potom ma vyhostili. Narodil sa mi tam syn. Čínska polícia sa ma pýtala, či skutočne chcem, aby do Severnej Kórey išiel aj môj syn. Videla som severokórejské deti hladovať. Myslela som si, že v Číne mu bude lepšie.

Vy osobne ste skončili v pracovnom tábore. Aký tam bol život?

Bola som mesiac aj v tábore v Číne, no keď som prišla do Severnej Kórey, bola som ohromená. Bola tam chodba plná ľudí tak, že nebolo kam dať nohu. Bol tam iba jeden záchod pre mužov aj pre ženy, ktorý bol iba trochu zakrytý – kto sa postavil, videl vás. Keď ste boli unavený, nebolo dosť miesta na spanie. Ľudia si ľahli na iných ľudí a tak spali.

Aké práce ste museli robiť v tábore?

Vonku sme čistili zem holými rukami. V rámci tábora pracovali iba ženy – stráže sa báli, že muži utečú. Vstávali sme okolo štvrtej ráno a chodili sme spať o jedenástej alebo o polnoci. Chodili sme bosí. Bolo to čisté peklo, pretože severokórejská príroda je tvrdá, plná kameňov a ostrého skla. Keď niekto stúpil na sklo, krvácala mu noha. V inom tábore sme spali v jednej miestnosti, ktorú na noc zatvorili. Vchod strážili stráže, ktoré nám dali do izby dve vedrá, ktoré sme mali používať ako toaletu. Keď sme sa zobudili, smrdelo to. Vyzeralo to ako tábory pre zvieratá.

Ako dlho ste boli v táboroch?

Tri mesiace. Celkovo v Severnej Kórei som vtedy bola šesť mesiacov. V tom čase som mala 36 rokov.

Zdroj – Amnesty International/The Other Interview

Ako ste sa dostali von?

Mala som problémy s nohou, dostala som infekciu, napuchla mi, mala som teplotu 39 stupňov. Niekedy som preto nerobila, nedokázala som ani vstať. Nedali mi žiadne lieky. O dva dni neskôr mi z nohy vychádzala nechutná tekutina. Povedali mi, že možno neprežijem, pretože sa mi baktéria rozšíri do celého tela. Vraveli, že nesmiem zomrieť v rámci tábora, ale mimo neho. Tak som sa dostala von. Bola som už vtedy bez domova, môj otec už bol mŕtvy a matka ušla s inou osobou. Zostala som dva mesiace v sirotinci. Na nohu mi dali taký biely prášok a napokon sa mi zahojila. Polícia stále kontrolovala môj stav v sirotinci. Bála som sa, že keď mi bude lepšie, tak ma vrátia do tábora. Mohla by som tam zomrieť, pretože som bola podvyživená. Chcela som ísť do Číny za synom. Nie som nábožná, no každú noc som sa modlila a plakala za ním. Našla som si znova priekupníka.

Mali ste peniaze znova utiecť zo Severnej Kórey?

Nie, neplatila som peniaze. Mnoho pašerákov cieli na ženy a dievčatá a chcú ich predať do Číny. (Podľa Amnesty International 80 percent severokórejských utečencov sú preto ženy. – pozn. red.) Nepotrebujú peniaze od Severokórejčanov, pretože zarobia na nás v Číne.

V Číne ste sa znova stretli so svojím synom?

Povedala som priekupníkovi, že tam mám syna a chcem sa s ním stretnúť. Zavolala som mu a prvýkrát mi zavesil. Až na tretíkrát mi povedal mami a začal plakať. Všetci počuli náš rozhovor a to, ako plače. Potom mi priekupník povedal, že je tiež rodič, a preto, keď tu mám syna, tak ma nepredá. Čiže druhýkrát ma nepredal. V roku 2005 sme so synom odišli do Pekingu. Chceli sme odísť do Južnej Kórey. Motali sme sa okolo juhokórejského veľvyslanectva, no videli sme, že sa tam potulovalo veľa čínskych policajtov. Bolo to nebezpečné. Napokon sme nešli na veľvyslanectvo. Stretli sme však iných Severokórejčanov, ktorí tiež chceli ísť do Južnej Kórey, ale nešli na ambasádu. Išli sme s nimi do Mongolska. Cesta však vedie cez púšť, tri dni sme strávili na púšti, nevideli sme nikoho. Bála som sa, že zomrieme na púšti. Prišli sme preto späť do Pekingu, kde som strávila dva roky. Stretli sme tam americko-kórejského pastora, ktorý pomáhal severokórejským utečencom v Číne. Priviedol nás do kancelárie OSN. Nikdy predtým som nepočula o OSN – ani v Severnej Kórei, ani v Číne. Pýtali sa nás, do ktorej krajiny by sme chceli odísť.

Prečo ste si vybrali Britániu?

Amerika bola pre mňa naďalej nepriateľská krajina. Ani v Číne som nemala žiadnu informáciu o Amerike. Zo života v Severnej Kórei som vedela, že Amerika je veľmi chudobná krajina, kde žije veľa bezdomovcov. Aj do Južnej Kórey by to bolo nebezpečné. Ak by nás vyhostili naspäť, dostali by sme sa do tábora pre politických väzňov, pretože Južná Kórea je pre Pchjongjang nepriateľská krajina. Tak som sa rozhodla ísť do Anglicka. V škole sme sa učili o dávnej anglickej histórii, ako sa obliekali dámy. Do Británie som prišla v roku 2008.

Z vlasti ste ušli už pred rokmi, ale ste v kontakte s utečencami, čo prišli nedávno. Čo hovoria? Mení sa nejako režim?

Moja generácia je z éry Kim Ir-sena a Kim Čong-ila. Verili sme propagande režimu. V 90. rokoch však prišiel hladomor. Teraz veľa ľudí vidí aj veci mimo krajiny. Režim nám stále hovoril, že KĽDR je najsilnejšia krajina a vláda nám zabezpečí jedlo. Teraz veľa ľudí mení názor. Mnohí pracujú na trhu a zarábajú peniaze a tým sami kŕmia svoje rodiny. Mnoho ľudí už neverí Kimovej vláde. Systém je však stále veľmi nebezpečný, ľudia nesmú nahlas hovoriť, čo si myslia.

Zdroj – Amnesty International/The Other Interview

Jedna odborníčka mi povedala, že v krajine rastie stredná trieda, ktorá zarába na čiernom trhu. Súhlasíte s tým?

Áno. Kim Ir-sen vždy hovoril, že sme si rovní. Teraz je to iné. Niektorí ľudia majú veľa peňazí. Aj stredná trieda má relatívne mnoho peňazí. Teraz ľudia neutekajú z ekonomických príčin. Je to úplne iné ako v 90. rokoch.

Dochádza naďalej k takým porušeniam ľudských práv ako za vašich čias? Stále existujú pracovné tábory?

Áno, v Severnej Kórei je stále peklo. Nezlepšilo sa nič z otázok týkajúcich sa ľudských práv. Stále je v prevádzke mnoho väzenských a pracovných táborov.

Čo sú najväčšie mýty, ktoré počujete o Severnej Kórei v Británii, v médiách alebo od ľudí?

Britské médiá hovoria iba o jadrových zbraniach, raketách a politike. Nikdy nehovoria o ľuďoch žijúcich v Severnej Kórei. Väčšinou stretávam Britov, ktorí o nich nič nevedia. V Británii žije vyše 700 severokórejských utečencov. Ale veľa ľudí nevie, že tu žijú. Briti nevedia, ako veľmi sa porušujú ľudské práva v Severnej Kórei. Ja zväčša hovorím o svojich skúsenostiach. A aj keď je to len moja osobná skúsenosť, je to skúsenosť, ktorú prežívajú mnohí Severokórejčania. Preto hovorím utečencom, aby o svojej rodine a živote rozprávali iným. Keď pochopíme, aký je život v Severnej Kórei naozaj, potom sa dokážeme spoločne postaviť proti severokórejskej vláde.

Máte stále v Severnej Kórei rodinu a ste s ňou v kontakte?

Môj brat zmizol a otec zomrel. Ale rodina môjho manžela je stále v Severnej Kórei. No spojiť sa s nimi nijako nemôžeme.

Video: The Other Interview/Amnesty International UK

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Severná Kórea

Svet

Teraz najčítanejšie