Denník N

Miláčik, je mi ľúto, že ťa obťažujú

Aj herec Kevin Spacey čelí obvineniam z obťažovania. Foto - Netflix
Aj herec Kevin Spacey čelí obvineniam z obťažovania. Foto – Netflix

Kampaň #metoo musela byť masová, lebo taká je podstata javu.

Pred rokmi mi ukradli auto. Takú korzičku, s akou blahej pamäti odišiel z úradu takzvaný otec národa, len trojdverovú.

Prvý uniformovaný policajt na mieste činu ma oboznámil s realitou: „Ople sa nekradnú.“

„Ako vidíte, kradnú.“

Musela som ísť vypovedať na políciu a vyšetrovateľ mi povedal: „Ople sa nekradnú.“

„Nabudúce si dám ukradnúť nejakú japonskú značku.“

Z polície som šla taxíkom, taxikár mi povedal novinku: ople sa viete čo. V poisťovni sa ma spýtali, či som sedela za volantom vozidla, keď ho kradli – lebo mi omylom dali formulár pre nehodu.

Začínalo to byť naozaj únavné, pričom šlo len o auto. Ide len o auto a utŕžite debilných reakcií až hanba. Šlo len o auto a mne nespôsobuje nijaký problém o tom rozprávať.

No keď som sa raz chystala opísať, ako som sa kedysi stala obeťou činu z pohľadu zákona oveľa banálnejšieho – takého obťažovania na verejnom priestranstve, že som sa niekoľko dlhých chvíľ vôbec nedokázala vymaniť z cudzieho zovretia a kričala som ako divá zver – veľmi som váhala, či a ako to spraviť. Pretože taký zážitok človeka nesmierne poníži, pošpiní, pripraví o pocit, že vaše telo patrí len vám, jednoducho šlo nejaké prasa okolo vás a ponúklo sa vami. Nie je vôbec príjemné ani ľahké o tom rozprávať, aj keď ide „len“ o obťažovanie. Do detailov nejdem ani dnes a svojej mame som to nepovedala vôbec nikdy, lebo ani najodvážnejšieho rodiča na svete sa vám nechce traumatizovať niečím, čo nezmení.

A čo hovoria obete znásilnenia? Že im zničili život, ukradli dušu, rozkrájali ich na kúsky. Že im ničí život, kradne dušu a krája ich na kúsky každá spomienka na to. A ako o tom hovoria psychoterapeutom a policajtom, som videla na vlastné oči: hlas zmenený na fistulu, mokré, ľadové, trasúce sa ruky, len ostaň so mnou, ty neznámy človek.

Aké reakcie rôznych dobrých ľudí schytávajú obete sexuálneho násilia, tiež vieme, nie som jediná, kto na to roky upozorňuje. Je to ťažké verbálne ubližovanie.

Bolo jasné, že kampaň #metoo narazí na hŕbu spochybnení, bagatelizovania, rečí, ako Američankám šibe, otázok „Nevymkl se hon na sexuální predátory kontrole?“ a vyjadrení, že to robí zrazu polovica severnej pologule. Prečo? Lebo je masová.

Lenže takou musela byť. Vyplýva to z podstaty veci. Informácia totiž nie je, že sa to môže stať, ale že sa to deje vo veľkom a je celkom jedno, ktorému pohlaviu.

Zážitok Daniely Kapitáňovej s básnikom Vojtechom Mihálikom obieha Facebookom teraz, a nie v čase, keď rozhovor s ňou vyšiel. Koho to vtedy zaujalo, hoci ide o známu osobnosť, čiže rozprávanie má aj potenciál akéhosi kultúrneho bulváru? Málokoho, lebo až v kontexte masovosti sa bulvárny atribút stratí a zjavia sa skutočné rozmery. Reči, že zmizne sex, lebo nebude existovať bezpečný spôsob, ako ho navrhnúť, sú mimo. Každý okrem psychopatických osobností vie, kedy sa k druhému človeku správa tak, že pôsobí nepríjemne a robí čosi, na čom sa dohodol iba sám so sebou. Fenomén sa totiž oveľa viac týka moci než sexu.

Preto sa mi videlo, že v diskusii s pochybovačom ani nemôžem brilantnejšie argumentovať, ako keď navrhnem: „Hádam sa zhodneme, že na telo druhej osoby sa nemá siahať bez jej súhlasu.“

Na to prekvapivo zaznelo: „Miláčik, ženy obyčajne obťažujú mňa.“

A bolo po argumentoch ako po príslovečnom psovi. Zmohla som sa len na: „Miláčik, to je mi úprimne ľúto. Celé.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie