štvrtok

Po sto rokoch sa boľševizmus vrátil a to by nás malo znepokojovať

To, čo stalo pred sto rokmi v cárskom Rusku, sa už nebude opakovať v rovnakej podobe, ale na Západe je v poslednom čase dosť demagógov, ktorí rozprávajú podobne ako Lenin, Trockij a Stalin.

Autorka je americká novinárka a historička
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Ešte začiatkom roka 1917, teda v predvečer boľševickej revolúcie, sa nemala väčšina ľudí, ktorých svet spoznal pod menom boľševici, čím pochváliť. Stále ich zatvárali a prepúšťali z väzenia, neustále boli pod policajným dozorom, len málokedy boli zamestnaní. Vladimír Iľjič Lenin strávil väčšinu dekády predchádzajúcej ruskej revolúcii presúvaním sa medzi Krakovom, Zürichom a Londýnom. Josif Stalin tento čas trávil na Kaukaze, kde robil výpalníka a vykrádal banky. Lev Trockij utiekol zo sibírskeho exilu a potom sa pohyboval po viedenských kaviarňach. V čase, keď prepukla revolúcia, predvádzal svoj oslnivý talent na stretnutiach socialistov v New Yorku.

Dokonca aj v rámci ruského revolučného podzemia šlo o periférne postavy. Trockij zohral malú úlohu počas neúspešnej revolúcie v roku 1905 – krvavého neúspešného povstania, ktoré historik Richard Pipes nazval „predčasným šokom“, lenže Lenin bol v zahraničí. Ani jeden z nich nehral zásadnú úlohu vo Februárovej revolúcii, prvej z dvoch revolúcií roku 1917, keď hladní robotníci a odbojní vojaci okupovali petrohradské ulice a prinútili cára, aby rezignoval. Alexander Šľapnikov, jeden z mála boľševikov, ktorí sa vtedy dostali do ruského hlavného mesta, dokonca najprv pouličné protesty odmietol ako bezvýznamné: „Aká revolúcia? Dajte robotníkom pol kila chleba a toto hnutie sa vyparí.“ V chaotických voľbách do prvého robotníckeho sovietu, ktoré sa konali len niekoľko dní pred cárovou rezignáciou, získali boľševici len zlomok hlasov. V tom čase požíval Alexander Kerenskij, ktorý sa neskôr stal liberálnym predsedom dočasnej vlády, širokú podporu.

Lenže o sedem mesiacov neskôr sa k moci dostali boľševici. Jeden môj ruský priateľ v duchu Voltairovho známeho vtipu o Svätej ríši rímskej rád hovorí, že Veľká októbrová socialistická revolúcia (ako bola známa v sovietskych časoch) nebola ani veľká (bola to ekonomická a politická katastrofa), ani októbrová (podľa gregoriánskeho kalendára bolo 7. novembra) a hlavne to ani nebola revolúcia. Bol to boľševický štátny prevrat. Lenže nebola to ani náhoda. Lenin začal plánovať násilné uchopenie moci ešte predtým, ako sa dozvedel o cárovej abdikácii. Podľa úžasného nového životopisu Lenin – človek, diktátor a majster teroru od Victora Sebestyena poslal Lenin „v priebehu niekoľkých hodín“ svojim kolegom v Petrohrade zoznam príkazov. Patrili medzi ne napríklad inštrukcie „neveriť novej vláde a nepodporovať ju“, „vyzbrojovať proletariát“ či „nijako sa nezbližovať so žiadnou inou stranou“. Vo Švajčiarsku, ktoré bolo viac ako tisíc kilometrov ďaleko, nemohol tušiť, na akých pozíciách stála nová vláda. Ale ako človek, ktorý strávil väčšinu predchádzajúcich dvoch desaťročí bojom proti „buržoáznej demokracii“ a jedovatými útokmi na voľby a politické strany, už vedel, že ju chce zničiť.

Jeho extrémizmus bol presne tým, čo nemeckú vládu v čase vojny s Ruskom presvedčilo, aby pomohla Leninovi dosiahnuť jeho plány. „Teraz sa musíme definitívne pokúsiť vytvoriť v Rusku čo najväčší chaos,“ radil jeden nemecký predstaviteľ. „Musíme tajne robiť všetko, čo môžeme, aby sme zväčšili rozdiely medzi umiernenými a extrémnymi stranami… Pretože nás zaujíma víťazstvo tých druhých.“ Túto myšlienku osobne podporil aj nemecký cisár. Jeho generáli dúfali, že to privedie ruský štát ku kolapsu a Rusko sa potom stiahne z vojny. A tak nemecká vláda sľúbila Leninovi financovanie a naložila ho spolu s tridsiatimi ďalšími boľševikmi – okrem iných aj s jeho manželkou Nadeždou Krupskou i jeho milenkou Inessou Armandovou – do vlaku, ktorý vypravili do revolučného Petrohradu. Na Fínsku stanicu vlak dorazil 16. apríla. Privítal ho tam jasajúci dav.

Lenin hovorí k masám. Foto – TASR/AP

O niekoľko dní neskôr Lenin vydal svoje slávne Aprílové tézy, v ktorých opakoval rozkazy, čo poslal z exilu. Boľševický menšinový status považoval za dočasný výsledok nedorozumenia: „Masám treba vysvetliť, že soviety zástupcov robotníkov sú jedinou možnou formou revolučnej vlády.“ Lenin ukázal, ako opovrhuje demokraciou, a odmietol myšlienku parlamentnej republiky ako „spiatočnícky krok“. Volal po zrušení polície, armády a byrokracie, ako aj po znárodňovaní pôdy a všetkých bánk.

Množstvo ľudí si myslelo, že je blázon. Ale v nasledujúcich týždňoch sa Lenin držal tejto extrémistickej vízie aj napriek výhradám svojich umiernenejších kolegov a agitoval za ňu po celom meste. Používal triky, ktoré potom imitovali a opakovali demagógovia po celom svete aj v nasledujúcich desaťročiach, alebo to dokonca robia dodnes. Spolu s inými boľševikmi ponúkal chudobným ľuďom jednoduché odpovede na zložité otázky. Volal po „mieri, pôde a chlebe“. Kreslil nádherné obrázky utopickej budúcnosti. Nesľuboval len bohatstvo, ale tiež šťastie, lepší život v lepšom štáte.

Trockij neskôr s takmer mystickým lyrizmom písal o období, „keď sa porady konali v továrňach, v školách a na univerzitách, v divadlách, cirkusoch, na uliciach a na námestiach“. Jeho najobľúbenejšie vystúpenia sa konali v petrohradskom cirkuse: „Zvyčajne som prednášal v cirkuse večer, niekedy aj neskoro v noci. Moje publikum sa skladalo z robotníkov, vojakov, ťažko pracujúcich matiek, z pouličných darebákov, týchto utláčaných psov kapitalizmu. Každé miesto bolo plné, každé ľudské telo bolo stlačené až na doraz. Mladí chlapci sedeli na pleciach svojich otcov, kojencov si mamy pritískali k prsiam. Nikto nefajčil. Hrozilo, že balkóny sa pod nadmernou váhou ľudských tiel zrútia. Na pódium som sa dostal cez úzku uličku a niekedy ma niesli ponad hlavy. Vzduch nabitý dychom a očakávaním nakoniec explodoval do výkrikov...

Žiadny rečník, nech už bol akokoľvek vyčerpaný, nemohol odolať elektrizujúcemu napätiu rozvášneného ľudského davu. Chceli vedieť, porozumieť, nájsť svoju cestu. Občas sa zdalo, že prostredníctvom svojich pier cítim dav, s ktorým som sa zlial do jedného celku. V tej chvíli všetky vopred premyslené argumenty a slová ustúpili pod tlakom porozumenia a z úst mi začali neočakávane vychádzať iné argumenty a slová, ktoré títo ľudia potrebovali počuť a ktoré vyšli v plnej sile z môjho podvedomia.“

Tento pocit jednoty s masami – bizarný narcistický pocit, že je hlasom ľudu, žijúcim stelesnením diktatúry proletariátu – Trockého povzbudzoval a posúval ho vpred. Tento revolucionár ním tiež maskoval fakt, že podobne ako Lenin klamal.

Sila v chaose

A takí boli všetci jeho súdruhovia. Boľševici klamali o minulosti, o tom, aký mali niektorí z nich vzťah k cárskej polícii, o tom, aký bol Leninov tajný pakt s Nemeckom a podobne. A klamali tiež o budúcnosti. Počas jari a leta 1917 Trockij i Lenin opakovane sľubovali niečo, čo sa nikdy nechystali dodržať. „Mier, pôda a chlieb“? Ich ponuka mieru pozostávala z ich viery v prichádzajúcu svetovú revolúciu a ich predurčenie použiť silu, aby ju dosiahli. Ich ponuka pôdy bola v skutočnosti plánom, ako dostať všetok súkromný majetok do štátnych rúk. Ich ponuka chleba znamenala ideologickú obsesívnu predstavu o centralizovanej výrobe potravín, ktorá Rusov udržiavala celé desaťročia hladných.

Ale v roku 1917 rozprávky, ktoré šírili Lenin s Trockým a inými, vyhrali nad všetkým ostatným. Samozrejme, nepresvedčili všetkých Rusov, dokonca ani väčšinu národa, aby ich podporovali. Nepresvedčili ani petrohradský soviet, ani iné socialistické strany. Ale presvedčili fanatickú a oddanú menšinu, ktorá by pre svoj cieľ dokázala zabíjať. A v politickom chaose, ktorý nasledoval po cárovej abdikácii, v meste, ktoré bolo paralyzované nedostatkom jedla, plné fám a unavené z nepopulárnej vojny, sa fanatická a oddaná menšina ukázala ako dostatočne silná.

Získať moc nebolo náročné. Použitím taktiky psychologickej vojny, ktorá sa neskôr stala ich značkou, presvedčili boľševici svojich priaznivcov, že sú cieľom útoku, a nariadili im obsadiť Zimný palác, kde sa stretávali ministri dočasnej vlády. Ako neskôr spomínal Stalin, stranícke vedenie „maskovalo svoje útočné akcie dymovou clonou obrany“. A opäť klamali, keď inšpirovali svojich fanatických stúpencov, aby šli do boja. Po krátkej potýčke (ministri sa v skutočnosti veľmi nebránili) sa Lenin aj bez podpory akejkoľvek inštitúcie s výnimkou svojej vlastnej strany vyhlásil za vodcu krajiny, ktorú premenoval na Sovietske Rusko. Udržať moc však bolo oveľa ťažšie. Lenin reprezentoval faktickú menšinu, nepodporoval ho nikto iný, a tak bolo jeho vyhlásenie len začiatkom dlhého a krvavého boja. Socialisti v iných krajinách používali marxistický výraz „triedna vojna“ ako metaforu – mali na mysli len rivalitu medzi ekonomickými triedami, ktorá sa má prejaviť pri voľbách, maximálne v občasných pouličných potýčkach. Ale boľševici túto vojnu už od samotného začiatku považovali za skutočnú vojnu, ktorú sprevádza skutočné masové násilie a ktorá má fyzicky zničiť aristokraciu a buržoáziu, fyzicky zničiť ich obchody a továrne, fyzicky zničiť školy, súdy, tlač.

V októbri 1917 začali používať masové násilie. Následná si ruská a ukrajinská občianska vojna, ktorá v rokoch 1918 až 1921 zasiahla takmer celé bývalé impérium, vyžiadala státisíce obetí. A milióny ďalších zomreli vo vlnách teroru, ktoré prišli v ďalších rokoch. Chaos bol obrovský. Ale mnohí Rusi túto deštrukciu podporovali. Tvrdili, že „systém“ je taký skorumpovaný, taký imúnny voči reforme či oprave, že ho treba úplne zničiť. Niektorí tento skutok – hranicu, na ktorej horela civilizácia – vítali s pocitmi hraničiacimi s extázou. Krása násilia, očistná moc násilia – to boli témy, ktoré inšpirovali ruskú poéziu a prózu v roku 1918.

Krasnaja gazeta, noviny Červenej armády, povzbudzovala vojakov, aby boli pri presadzovaní boľševického cieľa nemilosrdní k nepriateľom: „Nech sú ich tisíce, nech sa utopia vo vlastnej krvi... Nech nastane krvavá záplava buržoázie, nech je toľko krvi, koľko je len možné.“ Mladý Ukrajinec menom Vsevolod Balyckij, jeden z prvých členov tajnej boľševickej polície Čeka, zverejnil v ukrajinskom vydaní novín Izvestija túto báseň: Tam, kde bol včerajší život taký úžasný / tečie krvavá rieka. / A tak tam, kde tečie / nie je zľutovania /a nič ťa nezachráni.

O štrnásť rokov neskôr Balyckij (už ako šéf tajnej polície na Ukrajine) začal s masovým zatýkaním a pátraním, ktoré vyvrcholilo ukrajinským hladomorom – umelo vytvorenou katastrofou, ktorá pripravila o život takmer štyri milióny ľudí. O štyri roky neskôr, v roku 1937, popravili zastrelením samotného Balyckého.

Vojaci Červenej armády boli pre revolúciu ochotní urobiť všetko. Foto – TASR/AP

V tom istom roku vyvrcholil veľký teror, v rámci ktorého Stalin eliminoval všetkých, koho podozrieval z toho, že má opačné názory na čokoľvek. Lenin už pred ním zrušil všetky iné socialistické strany, Stalin sa sústredil na „nepriateľov“ vo vlastnej strane. Či už boli reálni, alebo imaginárni, všetci skončili v masovej krvavej čistke. Podobne ako Lenin, ani Stalin nikdy nedovolil existenciu akejkoľvek legálnej opozície. On vlastne ani nikdy neveril, že by vôbec mohlo existovať niečo ako konštruktívna opozícia. Pravdu určoval vodca. A vodca určoval aj smer štátnej politiky. Ktokoľvek a čokoľvek, čo stálo proti vodcovi (strany, súdy, médiá), predstavovalo „nepriateľov ľudu“ – čo bola fráza, ktorú Lenin ukradol francúzskej revolúcii.

Za dve desaťročia od októbra 1917 revolúcia požrala nielen svoje deti, ale aj svojich otcov a matky – mužov a ženy, ktorých tak fascinovala predstava deštrukcie. Nevytvorili nádhernú novú civilizáciu, ale nahnevanú, nešťastnú a zatrpknutú spoločnosť, ktorá premrhala svoje zdroje, stavala škaredé, neľudské mestá a prehĺbila dno masového vraždenia a iných javov. Dokonca aj keď sa po Stalinovej smrti v roku 1953 stal Sovietsky zväz menej násilným, zostal za fasádou a pod zámienkou jednoty nečestný a netolerantný. Ako si všimol filozof Roger Scruton, boľševizmus sa nakoniec zakuklil do toľkých vrstiev pokrytectva, že stratil kontakt s realitou: „Fakty už nemali žiadny vzťah k teórii, ktorá bola vyzdvihovaná nad fakty, i keď nedávala žiadny zmysel. Bola skôr teologickým systémom. Ale v tomto prípade nebolo dôležité teórii veriť, lež rituálne ju opakovať tak, že sa nakoniec tak viera, ako aj pochybnosť stali irelevantnými... Takto sa koncepcia pravdy z intelektuálneho sveta vytratila a nahradila ju moc.“ Keď už raz ľudia neboli schopní rozlišovať medzi pravdou a ideologickou fikciou, takisto už neboli schopní vyriešiť alebo čo len opísať zhoršujúce sa spoločenské a hospodárske problémy svojej spoločnosti. Strach, nenávisť, cynizmus a kriminalita boli všade a nikto nevedel, ako ich riešiť.

Boľševizmus bol štvrť storočia po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 taký zdiskreditovaný, že sa zdalo, že boľševické myslenie už raz a navždy skončilo. Ale pri storočnici revolúcie zrazu zisťujeme, že sa boľševizmus vrátil.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |