Po sto rokoch sa boľševizmus vrátil a to by nás malo znepokojovať

Autorka je americká novinárka a historička
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Ešte začiatkom roka 1917, teda v predvečer boľševickej revolúcie, sa nemala väčšina ľudí, ktorých svet spoznal pod menom boľševici, čím pochváliť. Stále ich zatvárali a prepúšťali z väzenia, neustále boli pod policajným dozorom, len málokedy boli zamestnaní. Vladimír Iľjič Lenin strávil väčšinu dekády predchádzajúcej ruskej revolúcii presúvaním sa medzi Krakovom, Zürichom a Londýnom. Josif Stalin tento čas trávil na Kaukaze, kde robil výpalníka a vykrádal banky. Lev Trockij utiekol zo sibírskeho exilu a potom sa pohyboval po viedenských kaviarňach. V čase, keď prepukla revolúcia, predvádzal svoj oslnivý talent na stretnutiach socialistov v New Yorku.

Dokonca aj v rámci ruského revolučného podzemia šlo o periférne postavy. Trockij zohral malú úlohu počas neúspešnej revolúcie v roku 1905 – krvavého neúspešného povstania, ktoré historik Richard Pipes nazval „predčasným šokom“, lenže Lenin bol v zahraničí. Ani jeden z nich nehral zásadnú úlohu vo Februárovej revolúcii, prvej z dvoch revolúcií roku 1917, keď hladní robotníci a odbojní vojaci okupovali petrohradské ulice a prinútili cára, aby rezignoval. Alexander Šľapnikov, jeden z mála boľševikov, ktorí sa vtedy dostali do ruského hlavného mesta, dokonca najprv pouličné protesty odmietol ako bezvýznamné: „Aká revolúcia? Dajte robotníkom pol kila chleba a toto hnutie sa vyparí.“ V chaotických voľbách do prvého robotníckeho sovietu, ktoré sa konali len niekoľko dní pred cárovou rezignáciou, získali boľševici len zlomok hlasov. V tom čase požíval Alexander Kerenskij, ktorý sa neskôr stal liberálnym predsedom dočasnej vlády, širokú podporu.

Lenže o sedem mesiacov neskôr sa k moci dostali boľševici. Jeden môj ruský priateľ v duchu Voltairovho známeho vtipu o Svätej ríši rímskej rád hovorí, že Veľká októbrová socialistická revolúcia (ako bola známa v sovietskych časoch) nebola ani veľká (bola to ekonomická a politická katastrofa), ani októbrová (podľa gregoriánskeho kalendára bolo 7. novembra) a hlavne to ani nebola revolúcia. Bol to boľševický štátny prevrat. Lenže nebola to ani náhoda. Lenin začal plánovať násilné uchopenie moci ešte predtým, ako sa dozvedel o cárovej abdikácii. Podľa úžasného nového životopisu Lenin – človek, diktátor a majster teroru od Victora Sebestyena poslal Lenin „v priebehu niekoľkých hodín“ svojim kolegom v Petrohrade zoznam príkazov. Patrili medzi ne napríklad inštrukcie „neveriť novej vláde a nepodporovať ju“, „vyzbrojovať proletariát“ či „nijako sa nezbližovať so žiadnou inou stranou“. Vo Švajčiarsku, ktoré bolo viac ako tisíc kilometrov ďaleko, nemohol tušiť, na akých pozíciách stála nová vláda. Ale ako človek, ktorý strávil väčšinu predchádzajúcich dvoch desaťročí bojom proti „buržoáznej demokracii“ a jedovatými útokmi na voľby a politické strany, už vedel, že ju chce zničiť.

Jeho extrémizmus bol presne tým, čo nemeckú vládu v čase vojny s Ruskom presvedčilo, aby pomohla Leninovi dosiahnuť jeho plány. „Teraz sa musíme definitívne pokúsiť vytvoriť v Rusku čo najväčší chaos,“ radil jeden nemecký predstaviteľ. „Musíme tajne robiť všetko, čo môžeme, aby sme zväčšili rozdiely medzi umiernenými a extrémnymi stranami… Pretože nás zaujíma víťazstvo tých druhých.“ Túto myšlienku osobne podporil aj nemecký cisár. Jeho generáli dúfali, že to privedie ruský štát ku kolapsu a Rusko sa potom stiahne z vojny. A tak nemecká vláda sľúbila Leninovi financovanie a naložila ho spolu s tridsiatimi ďalšími boľševikmi – okrem iných aj s jeho manželkou Nadeždou Krupskou i jeho milenkou Inessou Armandovou – do vlaku, ktorý vypravili do revolučného Petrohradu. Na Fínsku stanicu vlak dorazil 16. apríla. Privítal ho tam jasajúci dav.

O niekoľko dní neskôr Lenin vydal svoje slávne Aprílové tézy, v ktorých opakoval rozkazy, čo poslal z exilu. Boľševický menšinový status považoval za dočasný výsledok nedorozumenia: „Masám treba vysvetliť, že soviety zástupcov robotníkov sú jedinou možnou formou revolučnej vlády.“ Lenin ukázal, ako opovrhuje demokraciou, a odmietol myšlienku parlamentnej republiky ako „spiatočnícky krok“. Volal po zrušení polície, armády a byrokracie, ako aj po znárodňovaní pôdy a všetkých bánk.

Množstvo ľudí si myslelo, že je blázon. Ale v nasledujúcich týždňoch sa Lenin držal tejto extrémistickej vízie aj napriek výhradám svojich umiernenejších kolegov a agitoval za ňu po celom meste. Používal triky, ktoré potom imitovali a opakovali demagógovia po celom svete aj v nasledujúcich desaťročiach, alebo to dokonca robia dodnes. Spolu s inými boľševikmi ponúkal chudobným ľuďom jednoduché odpovede na zložité otázky. Volal po „mieri, pôde a chlebe“. Kreslil nádherné obrázky utopickej budúcnosti. Nesľuboval len bohatstvo, ale tiež šťastie, lepší život v lepšom štáte.

Trockij neskôr s takmer mystickým lyrizmom písal o období, „keď sa porady konali v továrňach, v školách a na univerzitách, v divadlách, cirkusoch, na uliciach a na námestiach“. Jeho najobľúbenejšie vystúpenia sa konali v petrohradskom cirkuse: „Zvyčajne som prednášal v cirkuse večer, niekedy aj neskoro v noci. Moje publikum sa skladalo z robotníkov, vojakov, ťažko pracujúcich matiek, z pouličných darebákov, týchto utláčaných psov kapitalizmu. Každé miesto bolo plné, každé ľudské telo bolo stlačené až na doraz. Mladí chlapci sedeli na pleciach svojich otcov, kojencov si mamy pritískali k prsiam. Nikto nefajčil. Hrozilo, že balkóny sa pod nadmernou váhou ľudských tiel zrútia. Na pódium som sa dostal cez úzku uličku a niekedy ma niesli ponad hlavy. Vzduch nabitý dychom a očakávaním nakoniec explodoval do výkrikov…

Žiadny rečník, nech už bol akokoľvek vyčerpaný, nemohol odolať elektrizujúcemu napätiu rozvášneného ľudského davu. Chceli vedieť, porozumieť, nájsť svoju cestu. Občas sa zdalo, že prostredníctvom svojich pier cítim dav, s ktorým som sa zlial do jedného celku. V tej chvíli všetky vopred premyslené argumenty a slová ustúpili pod tlakom porozumenia a z úst mi začali neočakávane vychádzať iné argumenty a slová, ktoré títo ľudia potrebovali počuť a ktoré vyšli v plnej sile z môjho podvedomia.“

Tento pocit jednoty s masami – bizarný narcistický pocit, že je hlasom ľudu, žijúcim stelesnením diktatúry proletariátu – Trockého povzbudzoval a posúval ho vpred. Tento revolucionár ním tiež maskoval fakt, že podobne ako Lenin klamal.

Sila v chaose

A takí boli všetci jeho súdruhovia. Boľševici klamali o minulosti, o tom, aký mali niektorí z nich vzťah k cárskej polícii, o tom, aký bol Leninov tajný pakt s Nemeckom a podobne. A klamali tiež o budúcnosti. Počas jari a leta 1917 Trockij i Lenin opakovane sľubovali niečo, čo sa nikdy nechystali dodržať. „Mier, pôda a chlieb“? Ich ponuka mieru pozostávala z ich viery v prichádzajúcu svetovú revolúciu a ich predurčenie použiť silu, aby ju dosiahli. Ich ponuka pôdy bola v skutočnosti plánom, ako dostať všetok súkromný majetok do štátnych rúk. Ich ponuka chleba znamenala ideologickú obsesívnu predstavu o centralizovanej výrobe potravín, ktorá Rusov udržiavala celé desaťročia hladných.

Ale v roku 1917 rozprávky, ktoré šírili Lenin s Trockým a inými, vyhrali nad všetkým ostatným. Samozrejme, nepresvedčili všetkých Rusov, dokonca ani väčšinu národa, aby ich podporovali. Nepresvedčili ani petrohradský soviet, ani iné socialistické strany. Ale presvedčili fanatickú a oddanú menšinu, ktorá by pre svoj cieľ dokázala zabíjať. A v politickom chaose, ktorý nasledoval po cárovej abdikácii, v meste, ktoré bolo paralyzované nedostatkom jedla, plné fám a unavené z nepopulárnej vojny, sa fanatická a oddaná menšina ukázala ako dostatočne silná.

Získať moc nebolo náročné. Použitím taktiky psychologickej vojny, ktorá sa neskôr stala ich značkou, presvedčili boľševici svojich priaznivcov, že sú cieľom útoku, a nariadili im obsadiť Zimný palác, kde sa stretávali ministri dočasnej vlády. Ako neskôr spomínal Stalin, stranícke vedenie „maskovalo svoje útočné akcie dymovou clonou obrany“. A opäť klamali, keď inšpirovali svojich fanatických stúpencov, aby šli do boja. Po krátkej potýčke (ministri sa v skutočnosti veľmi nebránili) sa Lenin aj bez podpory akejkoľvek inštitúcie s výnimkou svojej vlastnej strany vyhlásil za vodcu krajiny, ktorú premenoval na Sovietske Rusko. Udržať moc však bolo oveľa ťažšie. Lenin reprezentoval faktickú menšinu, nepodporoval ho nikto iný, a tak bolo jeho vyhlásenie len začiatkom dlhého a krvavého boja. Socialisti v iných krajinách používali marxistický výraz „triedna vojna“ ako metaforu – mali na mysli len rivalitu medzi ekonomickými triedami, ktorá sa má prejaviť pri voľbách, maximálne v občasných pouličných potýčkach. Ale boľševici túto vojnu už od samotného začiatku považovali za skutočnú vojnu, ktorú sprevádza skutočné masové násilie a ktorá má fyzicky zničiť aristokraciu a buržoáziu, fyzicky zničiť ich obchody a továrne, fyzicky zničiť školy, súdy, tlač.

V októbri 1917 začali používať masové násilie. Následná si ruská a ukrajinská občianska vojna, ktorá v rokoch 1918 až 1921 zasiahla takmer celé bývalé impérium, vyžiadala státisíce obetí. A milióny ďalších zomreli vo vlnách teroru, ktoré prišli v ďalších rokoch. Chaos bol obrovský. Ale mnohí Rusi túto deštrukciu podporovali. Tvrdili, že „systém“ je taký skorumpovaný, taký imúnny voči reforme či oprave, že ho treba úplne zničiť. Niektorí tento skutok – hranicu, na ktorej horela civilizácia – vítali s pocitmi hraničiacimi s extázou. Krása násilia, očistná moc násilia – to boli témy, ktoré inšpirovali ruskú poéziu a prózu v roku 1918.

Krasnaja gazeta, noviny Červenej armády, povzbudzovala vojakov, aby boli pri presadzovaní boľševického cieľa nemilosrdní k nepriateľom: „Nech sú ich tisíce, nech sa utopia vo vlastnej krvi… Nech nastane krvavá záplava buržoázie, nech je toľko krvi, koľko je len možné.“ Mladý Ukrajinec menom Vsevolod Balyckij, jeden z prvých členov tajnej boľševickej polície Čeka, zverejnil v ukrajinskom vydaní novín Izvestija túto báseň: Tam, kde bol včerajší život taký úžasný / tečie krvavá rieka. / A tak tam, kde tečie / nie je zľutovania /a nič ťa nezachráni.

O štrnásť rokov neskôr Balyckij (už ako šéf tajnej polície na Ukrajine) začal s masovým zatýkaním a pátraním, ktoré vyvrcholilo ukrajinským hladomorom – umelo vytvorenou katastrofou, ktorá pripravila o život takmer štyri milióny ľudí. O štyri roky neskôr, v roku 1937, popravili zastrelením samotného Balyckého.

V tom istom roku vyvrcholil veľký teror, v rámci ktorého Stalin eliminoval všetkých, koho podozrieval z toho, že má opačné názory na čokoľvek. Lenin už pred ním zrušil všetky iné socialistické strany, Stalin sa sústredil na „nepriateľov“ vo vlastnej strane. Či už boli reálni, alebo imaginárni, všetci skončili v masovej krvavej čistke. Podobne ako Lenin, ani Stalin nikdy nedovolil existenciu akejkoľvek legálnej opozície. On vlastne ani nikdy neveril, že by vôbec mohlo existovať niečo ako konštruktívna opozícia. Pravdu určoval vodca. A vodca určoval aj smer štátnej politiky. Ktokoľvek a čokoľvek, čo stálo proti vodcovi (strany, súdy, médiá), predstavovalo „nepriateľov ľudu“ – čo bola fráza, ktorú Lenin ukradol francúzskej revolúcii.

Za dve desaťročia od októbra 1917 revolúcia požrala nielen svoje deti, ale aj svojich otcov a matky – mužov a ženy, ktorých tak fascinovala predstava deštrukcie. Nevytvorili nádhernú novú civilizáciu, ale nahnevanú, nešťastnú a zatrpknutú spoločnosť, ktorá premrhala svoje zdroje, stavala škaredé, neľudské mestá a prehĺbila dno masového vraždenia a iných javov. Dokonca aj keď sa po Stalinovej smrti v roku 1953 stal Sovietsky zväz menej násilným, zostal za fasádou a pod zámienkou jednoty nečestný a netolerantný. Ako si všimol filozof Roger Scruton, boľševizmus sa nakoniec zakuklil do toľkých vrstiev pokrytectva, že stratil kontakt s realitou: „Fakty už nemali žiadny vzťah k teórii, ktorá bola vyzdvihovaná nad fakty, i keď nedávala žiadny zmysel. Bola skôr teologickým systémom. Ale v tomto prípade nebolo dôležité teórii veriť, lež rituálne ju opakovať tak, že sa nakoniec tak viera, ako aj pochybnosť stali irelevantnými… Takto sa koncepcia pravdy z intelektuálneho sveta vytratila a nahradila ju moc.“ Keď už raz ľudia neboli schopní rozlišovať medzi pravdou a ideologickou fikciou, takisto už neboli schopní vyriešiť alebo čo len opísať zhoršujúce sa spoločenské a hospodárske problémy svojej spoločnosti. Strach, nenávisť, cynizmus a kriminalita boli všade a nikto nevedel, ako ich riešiť.

Boľševizmus bol štvrť storočia po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 taký zdiskreditovaný, že sa zdalo, že boľševické myslenie už raz a navždy skončilo. Ale pri storočnici revolúcie zrazu zisťujeme, že sa boľševizmus vrátil.

Neoboľševici

História sa opakuje a rovnako sa opakujú myšlienky, ale nikdy to nie je úplne rovnaké. Boľševické myslenie z roku 2017 nie je také ako boľševické myslenie z roku 1917. Je pravda, že na svete stále existujú nejakí marxisti. V Španielsku a v Grécku vytvorili mocné politické strany, hoci v Španielsku sa ešte len musia dostať k moci a v Grécku ich realita medzinárodného obchodu prinútila v tichosti zanechať svoju „revolučnú“ agendu. Súčasný líder britskej Labouristickej strany Jeremy Corbyn taktiež pochádza z radov starej prosovietskej krajnej ľavice. Celé desaťročia sa predvádzal ako autor protiamerických, protialiančných, protiizraelských a dokonca protibritských (zato v prospech IRA) vyjadrení, ktoré sú predvídateľné a ktoré už generácii, ktorá si nemôže pamätať, čo bol boľševizmus, neznejú tak šokujúco. V jeho strane existuje radikálne jadro, ktoré hovorí o zvrhnutí kapitalizmu a návrate znárodňovania.

Aj v Spojených štátoch sa marxistická ľavica konsolidovala na okrajoch Demokratickej strany (a občas nielen na okrajoch) rovnako ako v univerzitných areáloch, kde dohliada na prejavy svojich členov, bojuje, aby študentom zabránila počúvať nesúhlasné názory, učí temnú, negatívnu verziu americkej histórie, počíta s tým, že vytvorí pochybnosti o demokracii, a vrhá tiene na všetky politické debaty. Priaznivci tejto novej alternatívnej ľavice odhadzujú základné americké vlastenectvo a podporujú protivníkov Ameriky či v Rusku, alebo na Blízkom východe. Podobne ako v Británii si títo prívrženci boľševikov nepamätajú svojich predchodcov a ich myšlienky a jazyk si už nespájajú so slovami, ktoré používali fanatici v inej dobe.

Ale nech je aj nová ľavica v niektorých kruhoch veľmi módna, nie je pri moci, a tak nedokázala spustiť skutočnú revolúciu. V skutočnosti vychádzajú najvplyvnejší boľševici súčasnosti – ľudia, ktorí začali podobne ako Lenin a Trockij na extrémnom okraji politického života a ktorí dnes zastávajú mocenské pozície a majú skutočný vplyv v mnohých západných krajinách – z úplne inej politickej tradície.

Hoci sú Donald Trump, Viktor Orbán, Nigel Farage, Marine Le Penová a Jarosław Kaczyński často opisovaní ako príslušníci „krajnej“ alebo „alternatívnej pravice“, títo neoboľševici majú len málo spoločného s pravicou, ktorá bola súčasťou západnej politiky od konca druhej svetovej vojny, a nemajú ani žiadne spojenie s existujúcimi konzervatívnymi stranami. Na európskom kontinente pohŕdajú kresťanskými demokratmi, ktorých politická základňa leží v cirkvi a ktorí sa po katastrofe druhej svetovej vojny snažili opäť priniesť do politiky morálku. A takisto nemajú nič s anglosaským konzervativizmom, ktorý presadzuje voľný trh, slobodu prejavu, burkeovský malý konzervativizmus (teda skepsu k „pokroku“, podozrievavý postoj k radikalizmu vo všetkých jeho podobách) a vieru v dôležitosť konzervatívnych inštitúcií a hodnôt. Či už sú to nemeckí, alebo holandskí kresťanskí demokrati, britskí toryovci, americkí republikáni, východoeurópski exdisidenti či francúzski gaullisti – všetci povojnoví konzervatívci boli oddaní zastupiteľskej demokracii, náboženskej slobode, hospodárskej integrácii a západnému spojenectvu.

Naopak, neoboľševici z novej či alternatívnej pravice nechcú chrániť a konzervovať niečo, čo už existuje. Nie sú to burkeovci, ale radikáli, ktorí chcú zvrhnúť existujúce inštitúcie. Namiesto falošných a zavádzajúcich vízií budúcnosti, ktoré ponúkali Lenin s Trockým, ponúkajú svoje vlastné falošné a zavádzajúce vízie budúcnosti. Navodzujú v nich svet, kde vraj existovali etnicky či rasovo čisté národy, staré dobré továrne, tradičná mužsko-ženská hierarchia a nepreniknuteľné hranice. Ich nepriateľmi sú homosexuáli, rasové a náboženské menšiny, ľudskoprávni aktivisti, médiá a súdy. Často nie sú skutočnými kresťanmi, ale skôr cynikmi, ktorí využívajú „kresťanstvo“ ako kmeňový totem, spôsob, ako sa odlíšiť od nepriateľov. Sú to „kresťania“, čo bojujú proti „moslimom“ – alebo proti „liberálom“, keď už „moslimovia“ nie sú poruke.

V neobyčajnej miere si osvojili Leninovo odmietanie kompromisu, jeho protidemokratické vyzdvihovanie niektorých spoločenských skupín nad iné a jeho nenávistný útok na svojich „nelegitímnych“ oponentov. Neliberálna a nacionalistická poľská vládnuca strana Právo a spravodlivosť rozdelila svojich krajanov na „skutočných Poliakov“ a „Poliakov najhoršieho druhu“. Trump hovorí o „skutočných“ Američanoch v protiklade k „elite“. Stephen Miller, Trumpov prívrženec a poradca, nedávno použil slovo „kozmopolitný“ v starom stalinskom zmysle, teda ako prezývku Židov (za Stalina sa hovorilo o „vykorenených kozmopolitoch“), keď mu jeden reportér položil ťažkú otázku. So „skutočnými“ Američanmi stojí za to rozprávať, ale „kozmopolitných“ treba odstrániť z verejného života.

Prekvapujúco je ešte aj britská politika so svojou umiernenou a pragmatickou tradíciou dnes naplnená leninským jazykom. Keď britský súd v novembri 2016 deklaroval, že referendum o brexite musí potvrdiť britský parlament, čo je v parlamentnej demokracii rozumné rozhodnutie, xenofóbny a probrexitový bulvárny denník Daily Mail vyšiel s titulnou stranou, na ktorej boli fotografie sudcov a nápis „nepriatelia ľudu“. Neskôr noviny vyzvali premiérku, aby „rozdrvila sabotérov“, čo sú slová, ktoré Lenin rád používal na opis politickej opozície.

Aj Trump na Twitteri rád používa spojenie „nepriateľ amerického ľudu“. Hoci je nepravdepodobné, že by prezident rozumel historickému kontextu, niektorí ľudia okolo neho mu určite rozumejú. Bannon, Miller a niektorí ďalší v bezprostrednej Trumpovej blízkosti veľmi dobre vedia, že delegitimizácia politických protivníkov ako „neamerických“ a „elitárskych“ a médií ako tvorcov „falošných správ“ je prvým krokom ambicióznejším smerom. Ak máme niečo z toho, čo títo extrémisti hovoria, brať vážne, ich konečným cieľom je zničenie dnešného politického poriadku, možno vrátane ústavy, čomu by boľševici tiež dobre rozumeli. Historik Ronald Radosh raz citoval Bannona, ako sa prirovnával k boľševickému lídrovi. „Lenin,“ povedal bývalý Trumpov poradca historikovi, „chcel zničiť štát, čo je aj mojím cieľom. Chcem všetko zničiť, rozbiť celý dnešný establišment.“ Na konzervatívnej konferencii vo Washingtone v roku 2013 Bannon taktiež volal po „jedovatom antiestablišmente“ a „odbojovom“ hnutí, ktoré „prevalcuje toto mesto, progresívnu ľavicu a vedenie Republikánskej strany“.

A čo dáva prezidentovi, ktorý vo voľbách nevyhral väčšinou hlasov, právo to robiť? Aj to je známa myšlienka: je to predsa „ľud“, je to mystický národ, ktorý je celkom odlišný od skutočne existujúcej populácie Ameriky, ale veľmi podobný davu, ku ktorému hovoril Trockij v petrohradskom cirkuse. Vo svojom temnom, nihilistickom inauguračnom prejave, ktorého veľkú časť napísali Bannon a Miller, prezident oznámil: „Prenášame moc z Washingtonu a vraciame ju tebe, americký ľud“ – akoby bolo hlavné mesto do roku 2017 v rukách zahraničných okupantov. Táto neamerická myšlienka „ľudu“ pripomína viac ako len diktatúru proletariátu, čo mala byť sila, o ktorej vedecký marxizmus kedysi predpovedal, že bude riadiť svet. Znie veľmi podobne ako Le Penovej „národ“, ktorý stojí v opozícii ku „globalistickej elite“. Alebo ako slovo „suverénny“, ktoré poľský PiS používa v protiklade k väčšine národa, ktorá túto stranu nevolila.

Nihilistická túžba po katastrofe

Tak ako ich predchodcovia, aj neoboľševici sú klamári. Trump patologicky klame o malých aj veľkých záležitostiach. A klame tak často a tak zjavne, že na tomto mieste nie je ani nevyhnutné uviesť jeho početné nepravdy. Ale nie je sám. Prednedávnom bola Le Penová vyšetrovateľmi obvinená z podvodných príjmov pre svoju antieurópsku stranu z európskych zdrojov. Strana Právo a spravodlivosť predstiera, že jej útoky na poľskú ústavu sú len „reformou súdnictva“. Orbán skrýva detaily pravdepodobne skorumpovanej ruskej investície do maďarskej atómovej elektrárne. Toto nie sú náhody. Nie je to zhoda okolností, že si všetci najúspešnejší neoboľševici vytvorili vlastné „alternatívne médiá”, ktoré začnú na internete a postupne sa stávajú mainstreamom, špecializujú sa na dezinformácie, nenávistné kampane, rasistické vtipy a organizujú trolovanie svojich protivníkov. (Starí boľševici toto nazývali propagandou a boli v nej výborní.) Politici aj „novinári“ klamú z presvedčenia, pretože veria, že bežná morálka sa ich netýka. V zhnitom svete sa pravda obetuje v mene „ľudu“, alebo ako spôsob boja proti „nepriateľom ľudu“. V boji o moc je povolené všetko.

Napokon (a to treba konštatovať s najväčšími obavami) existujú medzi neoboľševikmi náznaky či viac ako náznaky znovu sa objavujúcej chuti po očistnom násilí. Násilná poézia z roku 1917 sa premenila na násilné internetové „mémy“ z roku 2017, diskusie o „extrémnom násilí“ na sociálnej sieti Reddit, skupiny bielych nacionalistov čakajúce na „rasovú vojnu“ alebo videá Národnej streleckej asociácie naliehajúce na Američanov, aby sa vyzbrojili pred nadchádzajúcim zápasom o „záchranu našej krajiny“. Niečo z týchto nebezpečných nezmyslov je prítomné už dlhú dobu. Radikálna pravica aj ľavica v Európe sa vždy pohrávala s myšlienkou násilia. Ale teraz sa nihilistická túžba po katastrofe stala hlavným prúdom, siahajúcim po samotný Biely dom. Trump už v roku 2014 po kritike Obamacare fantazíroval: „Viete, čo to vyrieši? Keď sa ekonomika rúca, keď ide krajina do samého pekla a všetko je totálna katastrofa. Potom prídu, veď viete, prídu nepokoje, ktoré nás privedú tam, na začiatok, keď sme boli veľkí.“

Šokujúce však je, že tento sentiment nie je nič v porovnaní s Bannonovou apokalyptickou víziou prichádzajúcej vojny (možno s islamom, možno s Čínou), ktorá vyčistí západný svet od slabosti a obnoví veľkosť Západu. Takto to Bannon vyjadril v roku 2010: „Musíme zažiť zopár zamračených dní predtým, ako sa v Amerike znovu vyjasní. Musíme prijať veľa bolesti. Každý, kto si myslí, že nemusíme prijať obeť, vás zavádza, v to verím.“ Článok na HuffPost obsahoval podobné Bannonove vyjadrenia. V roku 2011 to bolo: „Sme v storočnej vojne proti radikálnemu islamu.“ V roku 2014: „Sme v priamej vojne proti džihádistickému islamskému fašizmu. A myslím si, že táto vojna metastázuje oveľa rýchlejšie, ako si vlády vedia predstaviť.“ V roku 2016: „Do vojny v Juhočínskom mori pôjdeme v nasledujúcich piatich až desiatich rokoch, však?“

Ozvenu tejto chuti po boji počujeme aj v schizofrenickom Trumpovom príhovore o „západnej civilizácii“ z Varšavy z júla tohto roka, ktorý pravdepodobne tiež pomohol napísať Bannon. Medzi niektoré odseky, ktoré zneli takmer ako normálny zahraničný príhovor, niekto vsunul pasáž opisujúcu Varšavské povstanie – hroznú a ničivú bitku, ktorú napriek obrovskej statočnosti poľská odbojová armáda prehrala. „Tí hrdinovia,“ vyhlásil Trump, „nám pripomínajú, že Západ bol zachránený vďaka krvi vlastencov; že každá generácia sa musí vzchopiť a zapojiť sa do svojej obrany.“ Každá generácia? To znamená, že aj naša generácia: pripravte si zbrane, pretože títo ľudia chcú, aby ste vy a vaše deti krvácali a zomierali za civilizačnú obnovu.

Žiadne výhovorky

Našťastie, nežijeme v Petrohrade roku 1917. Nemáme nedostatok chleba, naši vojaci nie sú otrhaní a bosí, nemáme aristokratov, ktorí by boli v moci bláznivých mníchov. Revolucionári majú len málo možností obsadiť palác s vládcami a zmocniť sa tak moci. Naše štáty ešte nie sú také slabé.

Na rozdiel od Rusov v roku 1917 máme výhodu spätného pohľadu. Vo väčšine kontinentálnej Európy vyvolávajú demagógovia, ktorí rozdeľujú národ na nepriateľov a vlastencov, zlé konotácie a nepríjemné spomienky. Za posledný rok francúzski, holandskí a rakúski voliči odmietli nihilizmus a xenofóbiu Marine Le Penovej, Geerta Wildersa a Norberta Hofera aj z toho dôvodu, čo im pripomínali.

Francúzi už dokonca urobili prvý nevyhnutný krok v dlhej bitke proti falošným revolúciám tým, že na post prezidenta zvolili Emmanuela Macrona – prvého dôležitého európskeho politika, ktorý vyzýva na silný návrat liberalizmu. Macron otvorene kritizuje politiku strachu, nostalgiu a nacionalizmus, ktorý je na vzostupe po celom kontinente. Vyhral bez toho, že by ponúkal nereálne myšlienky a nedosiahnuteľné ciele. Dokonca aj keby vo Francúzsku neuspel, jeho úspech ukazuje cestu, ako bojovať proti novodobým falošným prorokom. Ponúka totiž pozitívnu víziu, ktorá je otvorená i vlastenecká. Nenechajme nacionalistov, aby apelovali na „ľud“, ktorý je nad voličmi. Nedovoľme extrémistom, aby sa stali hlavným prúdom.

Anglo-americký svet má menej šťastia. Možno nie je náhoda, že neoboľševický jazyk ma taký bezprecedentný úspech práve vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch – v dvoch krajinách, ktoré nikdy nepoznali hrôzu okupácie či nedemokratickej revolúcie, ktorá sa skončila diktatúrou. Preto nemajú dostatočnú imunitu, ktorú majú mnohí Európania. Na druhej strane má anglo-americký svet svoje vlastné výhody: starú a dlhodobú tradíciu konštitucionalizmu, zvyky, ktoré sa vytvárali počas desaťročí vlády práva, a relatívne vysokú životnú úroveň. Možno sa Američania a Briti pomaly učia rozoznávať lži a stávajú sa odolnejší voči falošnej nostalgii, ktorú im ponúkajú ich lídri.

Nemáme však dôvod na sebauspokojenie. To je lekcia z hrozivej storočnice. Spomeňme si: na začiatku roka 1917, v predvečer ruskej revolúcie, bola väčšina ľudí, ktorí sa neskôr stali vo svete známi ako boľševici, konšpirátormi a fantastami na okraji spoločnosti. Koncom roka už riadili Rusko. Okrajové postavy a excentrické hnutia nemožno ignorovať. Ak systém dostatočne zoslabne a opozícia je dostatočne rozdrobená, ak je vládnuci poriadok dostatočne skorumpovaný a ľudia dostatočne nahnevaní, extrémisti môžu zrazu vstúpiť do centra diania, kde ich nikto neočakáva. A potom trvá celé desaťročia, kým sa škody napravia. Boli sme šokovaní pričasto. Musíme mať dostatočne veľkú predstavivosť na to, aby sa do nej zmestila aj možnosť takýchto monštier a katastrof. Stále na ne nie sme dostatočne pripravení.