štvrtok

Syn Poliaka, ktorý sa pred 49 rokmi na protest upálil: Urobil by som to isté

Pred 49 rokmi sa v Poľsku upálil otec piatich detí na protest proti okupácii Československa. Jeho syn Wit Siwiec dnes hovorí, že ho chápe.

Ryszard Siwiec sa podpálil pred tisíckami ľudí. Foto – Wikipedia

Ľudia, ak vo vás ešte zostala iskrička ľudskosti, ľudských citov, spamätajte sa! Je to už 49 rokov, čo tieto slová nahral na magnetofónovú pásku poľský humanista a vyštudovaný filozof Ryszard Siwiec. O dva dni neskôr, 8. septembra 1968, sa polial riedidlom a zapálil sa. Na štadióne vo Varšave, kde túto tragédiu sledovalo stotisíc návštevníkov vrátane komunistického vedenia krajiny. Päť mesiacov pred Janom Palachom.

Lenže sebaobetovanie Siwieca sa na rozdiel od toho Palachovho podarilo úplne ututlať. Vyšetrovatelia našli na štadióne jeho aktovku, v ktorej bolo 45 letákov. Začínajú: „Protestujem proti nevyprovokovanej agresii proti bratskému Československu!“ A končili: „Umieram preto, aby nezahynula sloboda!“

Veľmi starostlivo naplánoval svoj čin, nikomu sa o tom nezmienil. Možno len kňazovi, ktorého však viazalo spovedné tajomstvo. „Prepáč, nešlo to inak,“ napísal Siwiec svojej žene v liste, ktorý formuloval v ceste vlakom z Przemyslu do Varšavy. O pár hodín neskôr si otec piatich detí vzal život.

Najstarší syn Wit Siwiec (60), ktorý v 80. rokoch emigroval do Kanady, mu už odpustil. A ako prekvapivo priznáva, otec sa pre také tragické sebaobetovanie rozhodol aj bez ohľadu na inváziu vojsk do Československa. Padá tým jeden mýtus o sebaupálení Ryszarda Siwieca.

Je pre vás ťažké vracať sa v spomienkach do roku 1968?

Nie je to ťažké. Je to veľmi ťažké. Ako by si neustále driapali nejakú jazvu alebo reznú ranu.

Doma v Kanade to na vás nedopadá tak ako tu, v Poľsku?

To určite. Najviac to samozrejme cítim, keď som v rodnom Przemysli. Mám taký rituál. Po príchode idem najprv na cintorín k hrobu a potom sa zámerne vraciam okolo domu, v ktorom sme bývali. Zakaždým sa pozriem do okna, za ktorým som mal svoju izbu. V nej som spal, keď sa s nami deťmi otec potichu rozlúčil pred odjazdom do Varšavy. Urobil nám krížik na čelo a so mnou si vymenil hodinky. Vzal si tie moje lacné a svoje mi nechal na nočnom stolíku. Predstavujem si ten moment. Síce nie na sto percent, ale otec je mi bližší.

Prečo? Čo sa zmenilo?

Dokážem si dnes predstaviť, ako sa asi cítil. Mal síce rodinu, ale vo svojich myšlienkach, vo svojom uvažovaní, bol úplne osamotený. On sám musel bojovať s realitou, ktorá ho obklopovala. So svetom, s ktorým sa nechcel zmieriť. Hovoril s ľuďmi, mal priateľov, známych, ale cítil sa hrozne sám.

Zažili ste niekedy podobné pocity? Preto mu tak rozumiete?

Presne tak. V časoch, keď som sa cítil ukrivdený, keď som proti niečomu protestoval, chcel niečo zmeniť, som na to bol tiež sám. Aj napriek tomu, že som mal rovnako ako otec okolo seba rodinu, cítil som sa sám, úplne nepochopený.

Dedičstvo povahy?

Je to možné. Vďaka tomu som začal otca viac chápať.

Ale v čase, keď sa upálil, ste tomu asi nerozumeli…

Nie. To bolo veľmi ťažké. Nepochopiteľné. Bol to pre nás všetkých šok.

Vaša matka tvrdí, že asi pol roka pred upálením začal byť otec iný. Uzavretejší, vyhranený v názoroch, viac sa zaujímal o politiku. Netušili ste, aký silný vnútorný boj sa v ňom odohrával?

Naozaj sme si nič nevšimli. Ani matke, ktorá mu bola najbližšia, nenapadlo, že sa s ním deje niečo také radikálne. Že by sa to mohlo skončiť jeho sebaupálením. Žiadna vnútorná intuícia ju nevarovala.

Nechápem jeden podstatný fakt. On svoj závet napísal v apríli 1968, niekoľko mesiacov pred okupáciou. Vedel teda, že sa upáli, bez ohľadu na to, čo sa potom stalo v Československu?

Obávam sa,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |