Denník N

Syn Poliaka, ktorý sa pred 49 rokmi na protest upálil: Urobil by som to isté

Ryszard Siwiec sa podpálil pred tisíckami ľudí. Foto – Wikipedia
Ryszard Siwiec sa podpálil pred tisíckami ľudí. Foto – Wikipedia

Pred 49 rokmi sa v Poľsku upálil otec piatich detí na protest proti okupácii Československa. Jeho syn Wit Siwiec dnes hovorí, že ho chápe.

Ľudia, ak vo vás ešte zostala iskrička ľudskosti, ľudských citov, spamätajte sa! Je to už 49 rokov, čo tieto slová nahral na magnetofónovú pásku poľský humanista a vyštudovaný filozof Ryszard Siwiec. O dva dni neskôr, 8. septembra 1968, sa polial riedidlom a zapálil sa. Na štadióne vo Varšave, kde túto tragédiu sledovalo stotisíc návštevníkov vrátane komunistického vedenia krajiny. Päť mesiacov pred Janom Palachom.

Lenže sebaobetovanie Siwieca sa na rozdiel od toho Palachovho podarilo úplne ututlať. Vyšetrovatelia našli na štadióne jeho aktovku, v ktorej bolo 45 letákov. Začínajú: „Protestujem proti nevyprovokovanej agresii proti bratskému Československu!“ A končili: „Umieram preto, aby nezahynula sloboda!“

Veľmi starostlivo naplánoval svoj čin, nikomu sa o tom nezmienil. Možno len kňazovi, ktorého však viazalo spovedné tajomstvo. „Prepáč, nešlo to inak,“ napísal Siwiec svojej žene v liste, ktorý formuloval v ceste vlakom z Przemyslu do Varšavy. O pár hodín neskôr si otec piatich detí vzal život.

Najstarší syn Wit Siwiec (60), ktorý v 80. rokoch emigroval do Kanady, mu už odpustil. A ako prekvapivo priznáva, otec sa pre také tragické sebaobetovanie rozhodol aj bez ohľadu na inváziu vojsk do Československa. Padá tým jeden mýtus o sebaupálení Ryszarda Siwieca.

Je pre vás ťažké vracať sa v spomienkach do roku 1968?

Nie je to ťažké. Je to veľmi ťažké. Ako by si neustále driapali nejakú jazvu alebo reznú ranu.

Doma v Kanade to na vás nedopadá tak ako tu, v Poľsku?

To určite. Najviac to samozrejme cítim, keď som v rodnom Przemysli. Mám taký rituál. Po príchode idem najprv na cintorín k hrobu a potom sa zámerne vraciam okolo domu, v ktorom sme bývali. Zakaždým sa pozriem do okna, za ktorým som mal svoju izbu. V nej som spal, keď sa s nami deťmi otec potichu rozlúčil pred odjazdom do Varšavy. Urobil nám krížik na čelo a so mnou si vymenil hodinky. Vzal si tie moje lacné a svoje mi nechal na nočnom stolíku. Predstavujem si ten moment. Síce nie na sto percent, ale otec je mi bližší.

Prečo? Čo sa zmenilo?

Dokážem si dnes predstaviť, ako sa asi cítil. Mal síce rodinu, ale vo svojich myšlienkach, vo svojom uvažovaní, bol úplne osamotený. On sám musel bojovať s realitou, ktorá ho obklopovala. So svetom, s ktorým sa nechcel zmieriť. Hovoril s ľuďmi, mal priateľov, známych, ale cítil sa hrozne sám.

Zažili ste niekedy podobné pocity? Preto mu tak rozumiete?

Presne tak. V časoch, keď som sa cítil ukrivdený, keď som proti niečomu protestoval, chcel niečo zmeniť, som na to bol tiež sám. Aj napriek tomu, že som mal rovnako ako otec okolo seba rodinu, cítil som sa sám, úplne nepochopený.

Dedičstvo povahy?

Je to možné. Vďaka tomu som začal otca viac chápať.

Ale v čase, keď sa upálil, ste tomu asi nerozumeli…

Nie. To bolo veľmi ťažké. Nepochopiteľné. Bol to pre nás všetkých šok.

Vaša matka tvrdí, že asi pol roka pred upálením začal byť otec iný. Uzavretejší, vyhranený v názoroch, viac sa zaujímal o politiku. Netušili ste, aký silný vnútorný boj sa v ňom odohrával?

Naozaj sme si nič nevšimli. Ani matke, ktorá mu bola najbližšia, nenapadlo, že sa s ním deje niečo také radikálne. Že by sa to mohlo skončiť jeho sebaupálením. Žiadna vnútorná intuícia ju nevarovala.

Nechápem jeden podstatný fakt. On svoj závet napísal v apríli 1968, niekoľko mesiacov pred okupáciou. Vedel teda, že sa upáli, bez ohľadu na to, čo sa potom stalo v Československu?

Obávam sa, že máte pravdu. Myslím si, že sa stal takým radikálnym po marcových protestoch študentov vo Varšave, ktoré bezpečnostné zložky potlačili. Podľa mňa sa už vtedy v marci rozhodol, že dokoná taký tragický čin. Svedčí o tom práve to, že vtedy napísal závet. Vtedy však ešte nevedel, kedy konkrétne to urobí. O mesiac, o päť mesiacov?

Znamená to, že invázia vojsk bola pre neho tou poslednou kvapkou?

Áno. Invázia bola poslednou ranou, ktorá ho presvedčila o tom, že musí reagovať čo najrýchlejšie. Čakal na tú správnu príležitosť, a preto si podľa mňa vybral dožinky. Symbol propagandy. On veril, že komunizmus sa nemôže reformovať. Že neexistuje žiadny socializmus s ľudskou tvárou. Podľa neho to bol systém postavený na lži a podvode, ktorý sa nedá zmeniť.

Ako ste sa o jeho smrti dozvedeli?

Matka v ten deň dostala telegram.

Čo vám povedala?

Že mal otec nehodu a musí ísť za ním do Varšavy.

Nič konkrétne ste nevedeli?

Nie. Matka odišla do Varšavy, otec ležal v nemocnici a ešte žil. Bol celý v obväzoch. Boli mu vidieť len oči a ústa. Prvé slová, ktoré mu matka povedala, boli: „Ryszard, čo si to urobil?“ Ale nikdy mi nepovedala, čo jej na to odpovedal. A viem, že spolu hovorili.

Wit Siwiec na štadióne, kde sa upálil jeho otec. Foto – Petr Vavrouška

Na izbe bol predsa ukrytý magnetofón. Na záznamoch to nie je?

Nie. Stratilo sa to a zmizlo.

Vy deti ste sa o všetkom dozvedeli hneď, ako sa matka vrátila do Przemysla?

Ešte nie. Keď sa vrátila, zavolala si nás a oznámila nám, že otec umrel počas nehody. A dodala, že si nepraje žiadne rozhovory na túto tému v rodine, ani s cudzími ľuďmi. Máme sa len modliť.

Nepýtali ste sa, o akú nehodu išlo?

Nie. Boli sme tak vychovaní. Čo povie matka alebo otec, je sväté, to platí. Matka si dôrazne priala, aby sme sa o tom nebavili, a my sme to rešpektovali.

Ale boli ste už dospelí. Vy ste mali šestnásť, staršie sestry mali dvadsať rokov. Nemohla vás predsa nechať v nevedomosti.

Ale my sme teoreticky vedeli, čo sa stalo. Povedala, že zomrel pri nehode. Bodka. S týmto stručným vysvetlením sme žili pomerne dlho.

Ako ste sa dozvedeli pravdu?

Raz ma zastavil na ulici náš učiteľ a povedal mi, že môj otec je veľký hrdina. A šiel ďalej. Zostal som stáť ako obarený. Niečo mi nesedelo. Otec zomrel počas nehody a on mi hovorí, že je hrdina? Prečo? Vedel som, že otec počas okupácie bojoval, ale takých boli tisíce. Vtedy som začal pátrať na vlastnú päsť po tom, čo sa vlastne otcovi stalo.

Kontaktovali ste opäť učiteľa?

Nie hneď, ale len čo bola vhodná príležitosť. Prezradil mi, že otec zomrel vo Varšave počas dožiniek. Nič viac. A tak som začal zisťovať, čo sa počas dožiniek stalo, kto tam bol. Až rok a pol po jeho smrti som sa konkrétne dozvedel, čo sa stalo. Že sa upálil na štadióne.

Ani vy deti ste o tom medzi sebou nehovorili?

Verte mi, že nie. Tak sme boli vychovaní. Chápem, že dnes je to ťažké pochopiť, ale taká bola vtedy doba.

Kedy ste si trúfli na otvorený rozhovor s matkou?

Po mojej maturite. Mal som pocit, že už som dospelý, plnoletý a že mám na to právo.

Bola k vám úprimná?

Bola. Povedala mi všetko.

Pýtali ste sa jej, prečo k vám nebola taká otvorená hneď po otcovej smrti?

Myslela si, že pre dobro nás detí a celej rodiny bude lepšie, keď o tom nebudeme radšej hovoriť. A ja som to pochopil.

Vypytovalo sa vás potom na otcov čin veľa ľudí?

Stávalo sa, že sa niekto opýtal, ale veľmi zriedka. Ľudia sa o tom báli hovoriť. Mňa na tých rozhovoroch dráždila neustále sa opakujúca otázka: Prečo to urobil? Veď sa nedalo nič zmeniť, nemalo to žiadny zmysel. To hovoril skoro každý. Lenže ja som pomaly začal chápať, prečo to urobil, čo ho motivovalo.

Vaša staršia sestra mi tiež priznala, že najhoršie pre ňu bolo prijať fakt, že smrť otca vlastne nič nezmenila.

To pre mňa tiež. Zároveň to však pre mňa bola najväčšia hnacia sila, aby som oživil v Poľsku jeho obetu. Chcel som pozbierať všetky dostupné materiály o ňom a napísať o tom menšiu knižku. Aby sa ľudia dozvedeli, že sa niečo také vôbec stalo. Komunistická propaganda jeho čin pred národom úplne utajila. Chcel som, aby jeho obeta mala zmysel.

Koľko exemplárov ste vytlačili?

Bolo ich 35-tisíc kusov. Tajne sme to vytlačili v jednom podzemnom študentskom vydavateľstve v Gdaňsku. Bola to ich prvá zákazka. Nechcel som od nich žiadne peniaze z predaja. Najdôležitejšie pre mňa bolo, že sa ten materiál dostane k ľuďom. Robil som to kvôli otcovi.

Aj vy ste jazdili po Poľsku a rozdávali brožúru ľuďom?

Najviac som rozdal na prvom zjazde Solidarity v roku 1980. Vtedy som to dával do ruky každému delegátovi. Bolo tam aj veľa zahraničných novinárov, ktorí prišli kvôli Lechovi Walesovi. Im som to tiež strkal, väčšina z nich však bohužiaľ nevedela po poľsky.

Prišla nejaká odozva?

V zahraničí nie. A tu v Poľsku? Ťažko povedať. Ale niekoľkokrát ma štátna bezpečnosť zadržala, „navštívil“ som zopár väzení. Možno to bolo aj práve pre tú brožúrku o mojom otcovi. Niekoľkokrát sa mi rôzne vyhrážali a zastrašovali ma. Bál som sa.

Preto ste podpísali spoluprácu so štátnou bezpečnosťou?

….(ticho)

Je vám nepríjemné o tom hovoriť?

Nie, ale nikto sa ma na to ešte nikdy nespýtal. To bolo skôr. Už v roku 1978 po prvom zatknutí.

Prečo ste to urobili?

Vtedy som už mal v rukách otcovu nahrávku, jeho testament. Jediný originálny záznam, ktorý nahral dva dni pred smrťou. Mal som pripravené už všetky materiály potrebné na vydanie a napísanie tej knižky. Dôstojník, ktorý so mnou hovoril, mi povedal: „Môžeme byť kamaráti a ja vás hneď pustím. Stačí, keď nám podpíšete spoluprácu. Budete ďalej fungovať v opozícii, ja nič nikomu nepoviem, ani vy nikomu nič nepoviete.“

A súhlasili ste.

Uvažoval som úplne jednoducho. Keď im spoluprácu odmietnem, tak mi urobia v byte prehliadku, zabavia všetky materiály o otcovi a nikto sa nič o jeho čine nedozvie. Tak som si povedal, že to podpíšem.

Kvôli otcovi…

Presne tak. Hovorím to úplne úprimne. Rozhodne nemám žiadne výčitky svedomia, nikomu som nikdy neublížil. Na nikoho som nenapísal v živote ani jedno hlásenie, udanie. Naopak. Na každý ich služobný príkaz som hovoril: Nie, to neurobím. (Štátna bezpečnosť ho skutočne označila za nelojálneho a dala mu nálepku radikálneho člena opozície, pozn. autora).

Ako dlho tá spolupráca trvala?

Do momentu, keď vyšiel materiál o otcovi. Potom pochopili, že som absolútne nepoužiteľný.

Takže ste spoluprácu nikdy neľutovali?

Nie, a viete prečo? Práve tá brožúra o otcovi sa neskôr dostala do rúk Václava Havla. Prečítal si príbeh môjho otca a rozhodol sa, že ho musí Česká republika vyznamenať. To je pre mňa satisfakcia za môj hriech.

Prečo ste sa rozhodli z Poľska emigrovať?

Nemohol by som tu žiť. Po vyhlásení výnimočného stavu v roku 1981 väčšinu ľudí zo Solidarity zavreli. Vrátane mňa. Vo väzení ma navštívil nejaký kapitán a povedal mi: „Tu máte žiadosť o pas, ak chcete normálne žiť, opustite Poľsko.“ Váhal som, ale potom môj brat s mojou ženou zariadili emigráciu do Kanady.

Čo vám na to povedala matka?

Poprosila ma, aby som vycestoval, že jedna obeť v našej rodine už stačí.

Emigrovali štyri z piatich detí. Tri do Kanady, jeden syn do USA. Ako to matka niesla?

Prišla za nami neskôr, keď sme sa už trochu usadili. To bolo ešte za komunistov. Prišla na výlet a už u nás zostala, rovnako ako jedna sestra a mladší brat. Všetci bývame v Kanade. Sestra žije s matkou neďaleko odo mňa.

Prepáčte, ale vaša matka ešte žije?

Áno. Má deväťdesiatsedem rokov a je na tom stále dobre. Len o otcovi sa už nebavíme. Tak sme sa dohodli so súrodencami.

A vy medzi sebou o tom stále hovoríte, alebo je to už uzavretá téma?

Stále je to pre nás veľmi ťažké. Napísal som im, že sa v Poľsku chystá veľká spomienková akcia k 45. výročiu otcovej smrti ((rozhovor vznikol v roku 2013). Všetci sa jej odmietli zúčastniť. Jediný ja som sa rozhodol z Kanady prísť, aj napriek tomu, že žijem veľmi skromne a počítam každý dolár. Ale otcovu pamiatku budem chrániť a šíriť, pokým mi budú sily stačiť.

Už mu súrodenci odpustili?

Myslím si, že teraz už áno. Ale už nemajú síl o tom hovoriť. Aj mňa to stále ubíja a vyčerpáva. Pritom by sa zdalo, že už je to tak dávno. Štyridsaťpäť rokov. A ja sa stále nedokážem ubrániť slzám.

Pretože to bola tragická smrť, ktorá vtedy nič nezmenila? Pretože otec opustil päť detí?

Pretože chápem, ako sa cítil. Spoznal som to sám na sebe. Tiež som riskoval. Pripojil som sa k opozícii, písal do novín, zbieral materiály o otcovi, vydal tú knižočku. A vtedy ma ani moji najbližší nepodporovali. Boli na mňa nahnevaní. Nechápali, prečo to robím, že privolávam na celú rodinu ďalšie nešťastie. Preto viem, aké je to byť sám. Jedinú podporu som našiel v cirkvi, vo viere. V kostole som si vylieval svoju bolesť, aj som tam čerpal silu. Rovnako ako môj otec.

Otec bol pred sebaupálením na spovedi. Je možné, že sa duchovnému zveril, čo plánuje?

Nepochybne, o tom som presvedčený. Viem, že mu kňaz povedal, nech ide domov, že mu nedá rozhrešenie. Otec však za ním neskôr prišiel znovu. Ale už neviem, či druhýkrát to rozhrešenie dostal. Kňaz už nežije a nestihol som sa ho opýtať.

Nemalo by v takomto prípade neplatiť spovedné tajomstvo?

Nie. Výnimky neexistujú.

Ale život je predsa najdôležitejší… Ak má kňaz možnosť zachrániť život…

Akú má možnosť? Žiadnu. Nikto by sa otca nezastal. Ani keby nám kňaz niečo naznačil, tak by sme otca nepresvedčili. On sa tak rozhodol. Ja to chápem. Aj ja som sa rozhodol, že sa budem angažovať v opozícii bez ohľadu na to, že ma rodina prosila, aby som to nerobil. Zastavili ma? Nie.

Nenapadlo vám, že to bolo od neho sebecké rozhodnutie? Mal päť detí.

Nikdy. Nikdy. Neviem, ako to vyznie, ale pre mňa to bol najväčší poľský čin. Len Poliak sa mohol k niečomu takému odhodlať. Poliak ako obeť.

A Jan Palach o pol roka neskôr?

Nijako jeho čin nezľahčujem. Obrovsky si ho vážim. Ale medzi ním a mojím otcom je jeden zásadný rozdiel. Palach bol mladým človekom, môj otecko bol otcom a manželom.

Máte tri deti. I tak to chápete?

Áno.

Ale vy by ste to snáď svo­jim deťom neurobili? Premýšľali ste niekedy nad tým?

Samozrejme, že premýšľal. Keby som bol v rovnakej situácii ako môj otec, urobil by som to isté.

Teraz najčítanejšie