Biela pokožka Európanov je novinka, nedávno bola tmavá

Farba pokožky väčšiny prvých obyvateľov Európy bola tmavá ešte pred zhruba 8-tisíc rokmi. Blednúť začala až potom.

Vyplýva to z dát, ktoré genetik Iain Mathieson z Harvardu a tím predložili na výročnom stretnutí Americkej asociácie biologickej antropológie. O výskume informoval časopis Science.

Tmaví ešte pred 8-tisíc rokmi

Naši predkovia, ktorí prišli do Európy zhruba pred 40-tisíc rokmi z okolia rovníka v Afrike, mali tmavú pokožku. Išlo o dôsledok života v oblasti, kde je vysoké UV žiarenie.

Rozšírenou predstavou je, že po presťahovaní do severnejších zemepisných šírok začala ich pokožka postupne blednúť. Lenže ukazuje sa, že tmavou bola ešte aj pred 8-tisíc rokmi. Znamená to, že ide o relatívne novú adaptáciu na život v odlišnom európskom prostredí.

Vedci porovnávali kľúčové časti DNA v genómoch (súhrn všetkej genetickej informácie, ktorá je zapísaná v DNA vo vnútri ľudských buniek) ľudí, ktorých pozostatky staré 8-tisíc rokov sa našli na archeologických náleziskách naprieč Európou, s genómami súčasníkov, ktoré máme k dispozícii vďaka 1000 Genomes Project.

Porovnávanie genómu

Zistili, že lovci a zberači z nálezísk v Španielsku, Luxembursku a Maďarsku, čiže v južnej a strednej Európe, nemali ešte pred 8500 rokmi varianty dvoch génov – SLC24A5 a SLC45A2, ktoré postupne viedli k strate tmavého pigmentu a vzniku svetlej pokožky. Znamená to, že v tom období boli ešte tmaví.

Ukázalo sa tiež, že prví farmári z Blízkeho východu, ktorí prišli do Európy pred asi 8-tisíc rokmi, boli nositeľmi oboch génov pre svetlú pokožku. Vzájomným krížením s pôvodným obyvateľstvom sa tak gén preniesol aj na ľudí z južnej a zo strednej Európy, ktorí tak začali mať svetlejšiu pokožku.

Čo sa týka severanov, analýza genómu ľudí z náleziska v južnom Švédsku ukázala, že už pred 7 700 rokmi boli v miestnej populácii rozšírené oba varianty génu pre svetlú pokožku. Zároveň mali aj gén HERC2/OCA2, ktorý je zodpovedný za modrú farbu očí a môže tiež prispieť k svetlým vlasom a pokožke. Inými slovami, v období, keď boli ľudia z južnejších oblastí Európy ešte tmaví, mala pokožka severanov už svetlejší odtieň.

Odbočka k tolerancii laktózy

Výskum potvrdil, čo sme vedeli už dávnejšie. Obyvatelia Európy nedokázali pred 8 000 rokmi spracovať cukry v mlieku. Znamená to, že trpeli intoleranciou laktózy, ktorá aj dnes postihuje až 35 percent svetovej populácie.

Vidíme, že schopnosť štiepiť mliečny cukor je nová adaptácia, ktorá súvisí s pitím mlieka domestikovaných zvierat, ako sú kravy, k čomu došlo až v období neolitu (8 000 – 5 000 p. n. l.). Predtým sme mlieko nepili, takže sme ani nepotrebovali schopnosť štiepiť cukry v mlieku.

Vedci však výrazne posunuli vznik tolerancie laktózy, pretože zistili, že ani farmári z Blízkeho východu, čo prišli do Európy asi pred 7 800 rokmi, a pastieri z kultúry Yamna, ktorí dovnútra Európy prišli z okolia Čierneho mora pred 4 800 rokmi, nemali variant LCT génu. Vďaka nemu dokážu dospelí ľudia stráviť cukry v mlieku. Znamená to, že túto schopnosť máme doslova iba niekoľko desiatok generácií.

Odlišná farba pokožky

Otázkou, samozrejme, je, prečo majú odlišní ľudia odlišnú farbu pokožky a prečo boli uvedené gény pod takými silnými selekčnými tlakmi prostredia v nedávnom čase.

Charles Darwin, „otec“ biologickej evolúcie, si myslel, že to s klímou nemá nič spoločné. S najväčšou pravdepodobnosťou sa mýlil.

Naopak, Nina Jablonski z univerzity v Pennsylvánii, popredná odborníčka na výskum farby ľudskej pokožky, si myslí, že vzťah medzi UV žiarením a sfarbením pokožky je úplne zásadný.

TED prednáška Niny Jablonskej z Penn State o pôvode farby pokožky. Zdroj – Youtube

Konštatuje, že počas miliónov rokov žili naši predkovia z rodu Homo okolo rovníka v Afrike, čiže v oblasti s vysokým UV žiarením. Z neho je obzvlášť dôležité UVB žiarenie, pretože priaznivo vplýva na tvorbu vitamínu D v pokožke.

Ide o vitamín, ktorý je veľmi dôležitý pre zdravý vývoj silných kostí, imunitného systému a množstvo iných zásadných funkcií v našom tele.

Keď sa potom H. sapiens presunuli na sever, do Európy, presťahovali sa do oblastí, v ktorých stratili možnosť vyrábať si vitamín D v pokožke, pretože zemská atmosféra UVB v týchto zemepisných šírkach účinne pohlcuje.

Preto sa vytvoril prirodzený tlak na to, aby ich pokožka bola svetlejšia, pretože v takom prípade dokáže lepšie absorbovať UV žiarenie. Druhým evolučným riešením bola spomínaná tolerancia laktózy, vďaka ktorej sme schopní spracovať cukry a vitamín D, ktoré sa v mlieku prirodzene nachádzajú.

Tento výskum je lekciou z evolúcie. Vidíme, že naše gény neustále zápasia s prostredím, v ktorom sa nachádzajú, a snažia sa mu prispôsobiť najlepšie, ako je možné. Evolúcia však „nezamrzla“, ale veselo pokračuje ďalej. Dokladov o tom máme veľa. Pod vplyvom evolučných tlakov sa mení náš cholesterol, váha, výška, krvný tlak alebo vek menopauzy. Naši predkovia boli iní a potomkovia, ktorí prídu po nás, budú iní tiež.

Príroda ľudské rasy nepozná

Na záver dodajme, že delenie ľudí na rasy nemá žiaden vedecký základ. Z pohľadu genetiky totiž neexistuje žiadna DNA, ktorá by bola exkluzívna výlučne pre černochov alebo belochov, prípadne kohokoľvek iného.

Triedenie ľudí do kategórií či „škatuliek“ belocha alebo černocha plynie z takzvaného esencializmu našej mysle, čiže tendencie myslieť si, že v základoch vecí sú akési esencie či podstaty, ktoré z nich robia to, čím sú (beloch, černoch, mačka, herec alebo auto).

Problémom však je, že príroda takéto delenie nepozná. Neexistovala napríklad „škatuľka“ posledného Homo habilis, ktorý porodil prvého Homo erectus. Podobne je to s farbou ľudskej pokožky, ktorá sa nachádza na spojitom kontinuu od tmavej po svetlú. Parcelovanie tohto spektra do zvláštnych kategórií je čisto ľudským vynálezom. Treba dodať, že hojne zneužívaným (rasizmus).