Vyháňanie z raja: vzbura svetovej verejnosti voči nadvláde mužov a peňazí

Harvey Weinstein neprežíva dobré týždne. Nedávno mu desiatky žien vypálili na čelo znak hanby za jeho agresívnu chlipnosť, tento týždeň mu investigatívni novinári pripísali aj agresívnu chamtivosť. Bývalý filmový producent totiž investoval svoje peniaze v daňových rajoch. Weinstein sa tak stal verejným nepriateľom hneď dvakrát a symbolizuje zmenu globálnej nálady vo veci sexu a peňazí.

Svetová vzbura žien nabúrava samozrejmosť nadvlády mužov, zverejňovanie informácií o úteku veľkých firiem a bohatých ľudí do daňových rajov zasa nabúrava samozrejmosť nadvlády peňazí. Potrvá ešte dlho, kým oba druhy nadvlády vystrieda nová rovnováha, a možno sa to nikdy celkom nepodarí.

Dôležité však je, že sa začalo hľadanie nových noriem, začalo sa debatovať o tom, čo má byť trestné a čo má byť len nemorálne. Znásilnenie a daňový únik chápeme ako zločin, chlipné reči pred ženou a finančnú operáciu v daňových rajoch považujeme zatiaľ len za nemorálne. To sa môže zmeniť, najmä v prípade peňazí to však bude dlhý proces sprevádzaný mnohými pochybnosťami o tom, čo je správne a účelné.

Upchajte tie diery

Keď pred niekoľkým dňami začali novinári zverejňovať Paradise Papers, teda výsledky, ku ktorým dospeli štúdiom miliónov dát ukradnutých neznámym hakerom z počítačov právnickej firmy Appleby, upozorňovali, že absolútna väčšina finančných operácií je legálna. Prečo teda ten rozruch, keď dokonca ministri financií Európskej únie hneď začali hovoriť o spísaní čiernej listiny daňových rajov a sankciách pre firmy, ktoré by tam sídlili?

Pretože európska verejnosť stráca trpezlivosť s politikmi, ktorí sa síce rozčúlia nad tým, že členské štáty Únie prichádzajú ročne o 60 miliárd eur, ktoré namiesto do ich rozpočtov odtečú do daňových rajov, ale nevedia – alebo nechcú – túto dieru upchať.

Rozhorčenie verejnosti je pochopiteľné, lebo koncentrácia majetku v rukách malej skupiny ľudí a firiem sa rýchlym tempom zvyšuje. Posledný údaj z USA hovorí, že 400 najbohatších Američanov vlastní toľko, čo zodpovedá majetku 64 percent populácie – to je vyše 200 miliónov ľudí od tých najchudobnejších až po strednú vrstvu. Lenže ak aj niektorá vláda podľahne verejnému tlaku na vyššie zdanenie bohatých, tí vzápätí utečú do daňových rajov.

A aby to nebolo také jednoduché, ekonómovia sa sporia o to, či daňové raje prospievajú, alebo škodia globálnej ekonomike. Je totiž pravda, že sa v nich oveľa ľahšie zakladajú firmy, ktorých akcionári pochádzajú z rôznych kútov sveta (aby sa vyhli dvojitému zdaneniu), čo prospieva svetovému obchodu a ekonomickému rastu. A pravdou tiež je, že viaceré penzijné fondy investujú cez daňové raje, ale majú vďaka tomu vyššie výnosy, z ktorých potom žijú napríklad britskí dôchodcovia.

Mnohé ekonomické autority (napríklad nositeľ Nobelovej ceny Angus Deaton, bývalý hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu Olivier Blanchard alebo autor bestsellera Kapitál v 21. storočí Thomas Piketty) však namietajú, že daňové raje globálnej ekonomike škodia, lebo ju robia neprehľadnou. Umožňujú tak firmám utiecť k nim zo štátov, v ktorých svoje produkty predávajú a kde by teda mali platiť dane zo svojich ziskov (klasickým príkladom je firma Apple). O praní špinavých peňazí ani nehovoriac.

Nerovnosť medzi štátmi

Lenže aj keby mali pravdu obhajcovia daňových rajov, holým faktom je, že prispievajú k rastu nerovnosti nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi štátmi. Autori svetového tímu skúmajúceho Paradise Papers dospeli k záveru, že USA a veľké európske štáty prichádzajú o pätinu firemných daní (v prípade malého Slovenska je to päť percent). Tie im „kradnú“ štáty s nízkymi daňami, ktoré z nich majú veľké príjmy len vďaka silnej koncentrácii firiem na svojom území. K tomu treba pripočítať ďalšie uniknuté miliardy, keď v štátoch ako Nemecko či Británia viac ako tretina z najbohatších ľudí previedla svoje majetky do daňových rajov (v Rusku je ich vyše polovice).

Nemecký minister spravodlivosti Heiko Mass hneď po zverejnení prvých odhalení z Paradise Papers naliehal, aby Únia upchala svoje daňové diery, čím mal na mysli štáty ako Malta, Írsko či Luxembursko, ktoré patria medzi oných „zlodejov“ daní. Lenže sú to zároveň členské štáty Únie a ani Nemecko nie je také silné, aby si vynútilo ich poslušnosť.

Zverejnite ich

Z toho vyplýva, že bilióny dolárov či eur budú zrejme ešte dosť dlho žiť svojím tajným životom v daňových rajoch – podľa odhadov tam ukrývajú bohatí ľudia svoje peniaze v hodnote desiatich percent svetového HDP (dve až päť percent sú pritom špinavé a ročne ich pretečie daňovými rajmi okolo dvoch biliónov dolárov). Jedinou obranou je zatiaľ ich odtajňovanie.

Jake Bernstein, ktorý pracuje v tíme novinárov analyzujúcom dáta z Paradise Papers, si je istý, že odhaľovanie firiem a ľudí operujúcich v daňových rajoch je vo verejnom záujme napriek tomu, že tieto dáta boli ukradnuté. Tvrdí však, že dáta nezverejnia plošne, ako ich na to vyzývajú aktivisti z Wikileaks, ale budú s nimi pracovať zodpovedne, aby neublížili nevinným.

Bude to mať podobný efekt ako masové hnutie „Metoo“, v ktorom ženy (aj muži) odtajňujú svoje traumatické zážitky zo sexuálneho násilia. Zoznam násilníkov zahrnutých verejným pohŕdaním sa rýchlo rozširuje, čo celkom iste odradí aspoň časť sexuálnych predátorov, ktorí by sa ešte prednedávnom cítili nezraniteľní.

Začalo to fungovať už aj v prípade daňových rajov. Kráľovná Alžbeta vyhlásila, že o investícii svojich peňazí do jedného takého raja nevedela a chybu napraví, Bono zo skupiny U2 sa k tomu postavil rovnako. Nasledovať budú ďalší.

Harveymu Weinsteinovi už síce nepomôže žiadny pokus o nápravu, ale bude slúžiť aspoň ako strašiak pre tých, ktorí si doteraz mysleli, že ich hriechy zostanú navždy utajené a nepotrestané.