Denník N

Józef Pinior: Vyniesol som z banky milióny pre Solidaritu

Józef Pinior sa narodil sa v roku 1955. V 80. rokoch bol členom opozičného odborového hnutia Solidarita. Mal na starosti peniaze a účtovníctvo Solidarity v Dolnom Sliezsku. Za svoju činnosť bol aj vo väzení. Po páde režimu bol poslancom Európskeho parlamentu, dnes je senátorom. Foto - Gazeta Wyborcza
Józef Pinior sa narodil sa v roku 1955. V 80. rokoch bol členom opozičného odborového hnutia Solidarita. Mal na starosti peniaze a účtovníctvo Solidarity v Dolnom Sliezsku. Za svoju činnosť bol aj vo väzení. Po páde režimu bol poslancom Európskeho parlamentu, dnes je senátorom. Foto – Gazeta Wyborcza

Mal 26 rokov, keď zorganizoval akciu, v rámci ktorej odišli tajne z banky k arcibiskupovi a naspäť k odborárom všetky úspory poľskej Solidarity.

Mohla to byť banková lúpež storočia. Bola to však tá najbežnejšia peňažná operácia, úplne legálne vyplatenie hotovosti z účtu. Napriek tomu sa táto akcia stala v Poľsku legendou, dokonca sfilmovanou. Išlo totiž o 80 miliónov zlotých, ktoré opozičná Solidarita vyfúkla súdruhom priamo pred nosom. Len pár dní pred vyhlásením výnimočného stavu. Prezieravosť jediného človeka pomohla k porážke komunistického režimu.

Je rok 1981 a v komunistickom Poľsku už rok fungujú prvé nezávislé odbory, hnutie Solidarita. V priebehu niekoľkých mesiacov do nich vstúpili milióny Poliakov a režim sa začína tejto nespokojnej sily báť. Na účte Solidarity v Dolnom Sliezsku je 80 miliónov zlotých, vtedy asi milión dolárov. Ide o členské príspevky odborárov. A tie peniaze treba dostať z pobočky Národnej banky vo Vroclave, skôr než sa súdruhovia rozhodnú, že ich zabavia. Bola to veľmi dobre premyslená, ale riskantná operácia. Jej autorom bol vtedajší účtovník Solidarity a bankový úradník Józef Pinior, dnes poľský senátor.

Vy ste tušili, čo sa chystá? Peniaze ste vybrali len pár dní predtým, ako v krajine vyhlásili výnimočný stav.

Bola to len moja intuícia. Predpokladal som, že dôjde k stretu režimu s opozíciou. Bolo totiž jasné, že stav po roku 1980 je neudržateľný. Buď režim vypíše čiastočne demokratické voľby, alebo vyhlási výnimočný stav a stane sa niečo podobné, čo urobil Pinochet v Čile. Solidarita silnela a režim sa toho začal báť. Bolo to evidentné a potvrdilo sa to. O pár dní neskôr poslal generál Wojciech Jaruzelski do ulíc tanky, prerušil telefónne spojenie, na výjazdoch z miest boli policajné hliadky, zaviedla sa cenzúra. Za tejto situácie by si už ľudia zo Solidarity nevybrali z účtu ani groš.

Boli ste zodpovedný za peniaze a účtovníctvo Solidarity v Dolnom Sliezsku. Mali ste skúsenosti z práce v Národnej banke. Čo ste v nej robili?

Pracoval som ako tlmočník na oddelení zahraničných transakcií. Po založení odborov v banke sa však zo mňa stal profesionálny odborár. Formálne som bol zamestnaný v banke, ale už som v nej nepracoval. Solidarita si ma vybrala ako človeka, ktorý bude mať na starosti peniaze.

Sám ste sa rozhodli, že peniaze z účtu vyberiete?

Musela to byť absolútne utajená akcia. Nikomu som o tom nepovedal. Bolo mi jasné, že sú v našich radoch agenti Štátnej bezpečnosti.

Ako dlho ste akciu chystali?

Desať dní. Od okamihu, keď som si uvedomil, že sa niečo deje. Vodičovi zo Solidarity som povedal, aby nasledujúci deň prišiel do práce vlastným autom. Zástupcu šéfa Solidarity som požiadal, aby ma ráno vyzdvihol. Potreboval som totiž na bankovom príkaze okrem seba podpis ešte jednej osoby s podpisovým právom. A potom som ešte poprosil tretieho kolegu, aby na mňa čakal v meste so svojím autom. Nikomu z nich som neprezradil, čo presne plánujem. Išiel som do banky a oznámil im, nech na druhý deň pripravia vyplatenie 80 miliónov zlotých. Túto informáciu som odovzdal riaditeľovi banky. Potreboval som, aby o tom však neinformoval políciu. Nie z politických, ale z bezpečnostných dôvodov. Pri takom veľkom výbere peňazí to bola povinnosť banky. Ubezpečil som ho, že mám vlastnú ochranku na prevoz peňazí a políciu nepotrebujem.

Riaditeľ naozaj polícii nič nenahlásil. To ste mu tak verili?

Mám pocit, že riaditelia banky na mňa mali slabosť. V štruktúrach strany boli pomerne vysoko. Na druhej strane to však boli profesionáli, veľmi vzdelaní a kultúrni ľudia. Práca v Národnej banke bola vážená. A ja som mal vtedy 26 rokov. Bol som odvážny, ovládal som jazyky a myslím si, že mi svojím spôsobom drukovali. Zaskočilo ich síce, keď som v banke založil odborové hnutie Solidarita, ale nepomstievali sa mi.

Je teda deň D. Vstupujete so svojimi kolegami do banky. Kedy ste im povedali, že si idete pre všetky peniaze?

Až v banke. Vytiahol som šek a dal ho podpísať kolegovi. Bol dosť prekvapený, ale podpísal to.

Ako reagovala pani na pokladnici?

Bola v šoku. Neverila vlastným očiam. Overila si však, že mám naozaj prístup k účtu, a môj aj kolegov podpisový vzor súhlasil. Čakalo sa na súhlas riaditeľa.

Spoliehali ste na to, že nezavolá do centrály do Varšavy a nenahlási, že sa chystá taký veľký výber peňazí?

Áno, bola to moja hlavná nádej, že to neurobí. Veril som mu. Počas svojej práce v banke som ho spoznal a spoliehal som opäť na vlastnú intuíciu.

Vybrali ste celé konto?

Nie, malú časť som tam nechal, aby sa z neho ešte hradili pravidelné platby za prenájom našich budov, za energie. Nechcel som, aby niekto zistil, že nemáme na stále výdavky, že na účte nič nie je.

Stojíte pri pokladni a na vozíkoch vám privážajú 80 miliónov. Chýbajú vám však tašky. Ako je to možné?

Pretože zlyhala moja fantázia. Nemal som ani tušenia, akú veľkú hromadu peňazí predstavuje 80 miliónov. Mali sme len jeden väčší kufor a dva menšie nám požičala banka na mieste. Mal som ich potom, do popoludnia toho dňa, vrátiť. Dodnes som ich neodovzdal, za čo sa ospravedlňujem.

Po niekoľkých minútach jazdy ste zastavili pri kolegovi, ktorý na vás čakal v meste s ďalším autom, a peniaze ste preložili k nemu. Prečo?

Bál som sa, že nás môžu sledovať. Keby nás chytila polícia v aute s 80 miliónmi, tak by to bol škandál. Režim by to využil proti Solidarite.

Pri prekladaní peňazí vás však opäť dobehla fantázia…

Na mieste sme zistili, že sa tie kufre do malého poľského fiata nezmestia. Museli sme vyhodiť z auta rezervu a jedného z kolegov. Potom sme chvíľu jazdili okolo Vroclavu a čakali, či nás niekto nesleduje. Potom sme sa vrátili do mesta a zamierili na arcibiskupstvo za Henrykom Gulbinowiczom.

Arcibiskup o vašom príchode vedel?

Len som ho deň vopred poprosil, nech je doma, že sa zastavím kvôli veľmi dôležitej záležitosti. Nevedel však konkrétne, prečo.

Vošli ste k nemu a povedali, že ste priviezli hrušky a jablká. To bol dohovorený signál?

Bál som sa, že je uňho odpočúvacie zariadenie. A mal som pravdu. Po roku 1989 sa „ploštice“ skutočne našli v lustri v prijímacej izbe.

Prečo ste si vybrali skrýšu práve u duchovného?

Veľa iných možností nebolo. Vyviezť peniaze do zahraničia sa, pochopiteľne, nedalo. Zakopať ich niekde v lese alebo ukryť v chate? To tiež nešlo. Musel som nájsť relatívne bezpečný úkryt, a preto som zvolil arcibiskupstvo. Vedel som, že ani po vyhlásení výnimočného stavu si režim netrúfne prehľadávať cirkevné objekty. To by si nikto v Poľsku nedovolil.

Aj medzi kňazmi však predsa boli spolupracovníci štátnej bezpečnosti…

Áno, ale arcibiskupovi som veril. Už v minulosti sme u neho ukrývali peniaze. Síce oveľa menšie sumy, ale nikdy nás nezradil.

Takže pred ním stojíte, máte tri plné kufre peňazí…

A on hneď pochopil, o čo ide. Rozložil ruky v takom teatrálnom geste a hovorí: „Pozdravujem vás. Vďaka za tie jablká a hrušky, ktoré ste mi priviezli. Vďaka za tie dary. Čo s tým mám však teraz robiť?“ Povedal som mu, že mám 80 miliónov, ktoré potrebujem u neho ukryť. Začali sme hľadať vhodné miesto a našli sme priestor medzi kúpeľňou a jeho spálňou.

Prepočítal si tie peniaze?

Nie, ale chcel nám dať potvrdenie, že ich prevzal. To som odmietol, pretože keby to u mňa našli tajní, tak by sa dozvedeli, kde tie peniaze sú. Museli sme si navzájom dôverovať. Arcibiskup len chcel uistenie, že som ich z banky získal legálne a že nejde o žiadnu krádež.

A keby umrel? Ako by ste dokázali, že u neho máte uložených 80 miliónov?

Napísal to na papier, ktorý schoval pre tento prípad vo svojom pracovnom stole. Ako taký závet.

Peniaze sú teda v bezpečí, ale po vás ide polícia…

Áno. Okamžite som prestal bývať v mieste trvalého bydliska a presťahoval som sa k svojej priateľke. Boli sme spolu čerstvo. Nikto nevedel, že vôbec nejaké dievča mám. Takže to bolo bezpečné.

Foto - Gazeta Wyborcza
Foto – Gazeta Wyborcza

Po vyhlásení výnimočného stavu zatkli tisícky ľudí. Vás však nemohli nájsť. Vyhlásili po vás pátranie. Obvinili vás z ukradnutia väčšej sumy peňazí a za to hrozilo osem rokov až trest smrti. Oznámili to v hlavných správach. To vás zaskočilo?

Venovali tomu jedny celé hlavné televízne správy. Povedali, že som ukradol 80 miliónov, utiekol som s nimi do Viedne a utrácam ich v kasíne. To bola silná propaganda.

Kolegom ste povedali, kam ste ukryli peniaze?

Vedeli to len dvaja. Arcibiskup mohol z peňazí čerpať len na základe môjho súhlasu alebo tých dvoch kolegov.

Systém čerpania peňazí ste tiež vymysleli vy?

Áno. K arcibiskupovi sa nedalo chodiť v zástupoch ako k pokladnici do banky. Duchovný sa však ukázal ako veľmi pragmatický človek. Dohodlo sa niekoľko hesiel, vytipoval sa spoľahlivý človek a všetko bez problémov fungovalo. Počas tých ôsmich rokov až do pádu komunistického režimu vydal arcibiskup stovky potvrdení o výplate peňazí. Každý drobný zlotý sa zapisoval. Každý, kto dostal čo len malú sumu, musel podpísať, že ju prevzal, na čo je určená, a musel potom preukázať, že ju skutočne použil na konkrétnu vec. Už vtedy mi bolo jasné, že neskôr budem musieť predložiť precízne účtovníctvo. Bál som sa, že ma niekto obviní z defraudácie.

Na čo sa tie peniaze používali?

Na činnosť štrajkového výboru Solidarity. Dotovala sa z nich pomoc rodinám, ženám, ktorých muži boli vo väzení. Organizovali sa letné tábory pre deti. Nakupovali sa stroje a matrice pre podzemné tlačiarne, magnetofónové kazety, vydávali sa opozičné noviny a letáky. Milióny Solidarity sa stali najväčšou súkromnou bankou poľskej opozície. Dokonca sa z nich platili aj spoločné akcie poľského a československého disidentského hnutia. Legendárne stretnutia na zelenej hranici, v Tatrách a Krkonošiach. Požičiavali sme peniaze Solidarite po celom Poľsku, pretože ich kontá režim zablokoval.

Ako dlho ste sa vy sám skrývali?

Rok a pol. Celý čas som čelil šialenej propagande. Už som bol vo väzení, keď rozhlas stále o mne vysielal, ako som si tie peniaze užíval na Západe, ako som ich prehýril v baroch. Niektorí starší Poliaci si dodnes pamätajú moje meno a pýtajú sa ma: „To ste vy, ten, čo ukradol peniaze Solidarity a užíval si vo Viedni?“

V očiach spoluväzňov ste však boli kráľ…

Bol som pre nich obrovskou autoritou. Mysleli si, že som naozaj ukradol z banky 80 miliónov bez jediného výstrelu. Len tak, vyčerpaním konta. To bola pre nich rozprávka, ktorú som im musel takmer denne rozprávať. Režim ma chcel ponížiť a vystrašiť. Dali ma teda do spoločnej cely s recidivistom, ktorý mal na konte vraždy. A aj on sa predo mnou skoro klaňal. V tom sa režim zmýlil.

Vypočúvali vás, kam ste peniaze schovali. Použili proti vám aj násilie?

Nikdy proti mne nepoužili fyzickú silu. Mnohokrát ma vypočúvali, ale odmietol som vypovedať. Na to som mal právo. Snažili sa ma zlomiť psychicky. Tvrdili mi, že moja priateľka je tehotná. Nepúšťali ku mne advokáta. Zatvárali ma do izolácie na samotku.

Režim nikdy nezistil, kde tie peniaze sú?

Myslím si, že po čase sa zorientovali, že peniaze sú v arcibiskupstve. Netrúfli si však na domovú prehliadku. Cirkev bola nedotknuteľná.

Peňazí však ubúdalo…

Vedel som, že peniaze pre infláciu strácajú hodnotu. Rozhodli sme sa preto zloté vymeniť na doláre.

V komunistickom Poľsku?

Pôvodne sme uvažovali o „vekslákoch“, ale potom sme zistili, že to nejde, pretože medzi nimi bolo veľa udavačov, agentov. Urobil to pre nás opäť arcibiskup Gulbinowicz. Dodnes neviem ako, nikdy mi to neprezradil. Myslím si, že v tom musela zohrať rolu Vatikánska banka. Bez jej pomoci by to bolo nemožné. To je moja teória.

Režim nakoniec v roku 1989 padol a vy ste museli predložiť účtovníctvo…

Na prvom zjazde Solidarity, už v demokratickom Poľsku, dostali všetci delegáti detailné vyúčtovanie miliónov vybraných v decembri 1981 z účtu. Zožal som potlesk a uznanie. Ukázal som im účtovníctvo, všetky transakcie, a k tomu som ešte dodal päťdesiattisíc dolárov. V tej dobe to boli na Poľsko obrovské peniaze. Bola to jedna z najlepších investícií v dejinách opozičného hnutia.

Vyčítal vám niekto z kolegov, či ste si časť peňazí „neuliali“ pre seba?

Nikdy.

Ešte v roku 1985 proti vám poľské orgány začali proces o vrátenie peňazí. Ako to dopadlo?

Proces som prehral a naozaj som musel tie peniaze na základe rozhodnutia súdu vrátiť. Nemohol som im vtedy povedať, že sú ukryté. Nasadili na mňa exekútora, ale našťastie som nemal žiadny majetok ani stálu prácu, z ktorej by mi mohli strhávať plat. Táto represia sa však najviac dotkla mojej rodiny. Narodili sa nám deti, nemohli sme zmeniť byt za väčší. Neustále som bol pod kontrolou, aké sú moje majetkové pomery. Až v roku 1992 to zrušil Najvyšší súd.

A ako dopadol riaditeľ banky, ktorý vás vtedy podržal a výber miliónov nenahlásil?

Šéfa banky v nasledujúcom roku po tej transakcii prepustili z práce. Dozvedel sa to z televízie, keď bol doma. Pre opakované výsluchy a vyšetrovanie dostal infarkt a bol na tom zdravotne veľmi zle. Zomrel začiatkom 90. rokov. Vedel som, že som mu veľa dlžný. On si to odskákal najviac. Degradovali ho, pokorili a navyše mal problémy so srdcom. Zachoval sa však statočne. Počas výsluchu a tiež v novinovom rozhovore v čase výnimočného stavu povedal, že náš výber peňazí z účtu bol úplne legálny a podľa predpisov. To zobralo argumenty všetkým tým, ktorí v nás videli len zlodejov.

Autor je zahraničný spravodajca Českého rozhlasu

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Teraz najčítanejšie