Denník N

Saudský princ sa učí od moderných diktátorov

Saudský princ Mohamed bin Salman. Foto - TASR/AP
Saudský princ Mohamed bin Salman. Foto – TASR/AP

Zatýkanie politických odporcov momentálne nie je v móde. Rovnako dobre ich umlčia aj naaranžované daňové kontroly.

Autor je americký analytik
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Novinky zo Saudskej Arábie sú zarážajúce. Krajina známa svojou stabilitou hraničiacou so stagnáciou sleduje, ako 32-ročný korunný princ zatýka svojich príbuzných, zmrazuje ich bankové kontá a odvoláva ich z kľúčových pozícií. Lenže pri bližšom skúmaní nejde o prekvapenie. Mohamed bin Salman v Saudskej Arábii iba začal uplatňovať to, čo sa stalo novým štandardom pre autoritárov po celom svete.

Vzorec bol zdokonalený, keď sa moci v Rusku ujal Vladimir Putin. Najskôr zdôraznite vonkajšie hrozby, aby ste krajinu zomkli okolo režimu a dali mu výnimočné právomoci. Putin na to využil vojnu v Čečensku a hrozbu terorizmu.

Potom sa zamerajte na konkurenčné centrá vplyvu vo vlastnej spoločnosti, čo v Rusku znamenalo oligarchov, ktorí v tom čase boli mocnejší ako samotný štát. Potom hovorte o potrebe skoncovania s korupciou, reformách hospodárstva a podpore bežných občanov. Na poslednom fronte Putin uspel najmä vďaka štvornásobnému zdraženiu ropy na svetových trhoch v predchádzajúcom desaťročí. No a napokon ovládnite pomocou formálnych i neformálnych nástrojov médiá. Rusko malo v roku 2000 prosperujúce slobodné médiá, dnes sa dostalo do stavu, v ktorom ich štát kontroluje podobne ako kedysi Sovietsky zväz.

Nové triky despotov

Prirodzene, nie všade sa uplatnia všetky súčasti tohto receptu. Možno sa z korunného princa stane reformátor. Lenže spôsob, akým sa usiluje o politický úspech, je podobný tomu, ktorý uplatnili v takých rôznorodých krajinách, ako sú Čína, Turecko či Filipíny. Ich predstavitelia využívali rovnaké ingrediencie – nacionalizmus, vonkajšiu hrozbu, protikorupčnú rétoriku a populizmus – aby upevnili svoju moc. Tam, kde sú justícia a médiá vnímané ako prekážky vládcovej moci, sú systematicky oslabované.

Wiliam J. Dobson v roku 2012 prezieravo vysvetlil, že vznikajúci druh silných mužov po celom svete prišiel s novými trikmi na posilňovanie moci, ktoré sú omnoho sofistikovanejšie ako kedysi. „Namiesto násilného zatýkania členov ľudskoprávnych organizácií najefektívnejší autokrati súčasnosti posielajú na disidentské skupiny daňových kontrolórov či hygienikov. Zákony sú napísané vágne a využívajú ich ako skalpel proti skupinám, ktoré vláda považuje za hrozbu.“ Dobson citoval venezuelského aktivistu, ktorý opísal úskočnú zmes protekcie a selektívneho prenasledovania: „Pre mojich priateľov všetko, pre mojich nepriateľov zákon.“

Tradičné centralizované diktatúry boli fenoménom 20. storočia – zrodili ich koncentrácia moci a technológie tej doby. „Moderní diktátori pôsobia v nejednoznačnejšom spektre, ktoré sa pohybuje medzi demokraciou a autoritárstvom,“ napísal Dobson. Zachovávajú vonkajšie znaky demokracie, ako sú ústava, voľby, médiá, ale robia všetko pre to, aby v skutočnosti nemali žiadny vplyv. Súhlas väčšiny sa snažia udržať pomocou protekcionizmu, populizmu a vonkajších hrozieb, aby podporovali národnú súdržnosť a svoju popularitu. Samozrejme, podnecovanie nacionalizmu sa môže vymknúť kontrole, ako sa to stalo v Rusku a môže sa stať v Saudskej Arábii, ktorá je práve teraz vo vážnej studenej vojne s Iránom, ktorá sa prejavuje aj veľmi horúcou proxy vojnou v Jemene.

Dobson však svoju knihu zakončil optimisticky. V mnohých krajinách podľa neho ľudia diktátorom vzdorujú a snažia sa ich prekabátiť. Lenže odkedy knihu dopísal, vývoj bol depresívny. Namiesto toho, aby demokrati ovplyvňovali despotov, sú to demokrati, kto sa od nich učí.

Podľa jedného scenára

Napríklad Turecko v roku 2000 vyzeralo byť na neohrozenej ceste k demokracii a liberalizmu, čo sa prejavovalo túžbou po plnoprávnom členstve v Európskej únii. Dnes jeho vládca Recep Tayyip Erdogan odstránil už takmer všetky prekážky, ktoré mu stáli v ceste k získaniu neobmedzenej moci. Podmanil si armádu a byrokraciu, zaviedol rôzne druhy daní a regulácií proti svojim oponentom v médiách a jednu potenciálnu opozičnú skupinu, gülenistov, označil za teroristov. Zdá sa, že vládcovia Filipín či Malajzie postupujú podľa rovnakého scenára.

Samozrejme, nie je to všeobecne rozšírený stav, ale tieto tendencie sa dajú sledovať v rôznych častiach sveta. Aj v krajinách, ako sú India a Japonsko, ktoré sú podľa väčšiny ukazovateľov stále pulzujúcimi demokraciami, sa presadzujú prvky tohto nového systému – hrubý nacionalizmus a populizmus, a silnejúca snaha zastrašovať a oklieštiť slobodnú tlač.

Prezident Trump hrozil NBC, CNN (kde pracujem) a ďalším médiám rôznymi vládnymi opatreniami. Útočil na sudcov a nezávislé úrady. Pohŕdal tradičnými demokratickými normami. Možno aj v Spojených štátoch sa niektorí ľudia vybrali týmto nebezpečným smerom.

Teraz najčítanejšie