Denník N

#MeToo po slovensky: Si nikto, tak čuš

Dustin Hoffman a Kevin Spacey sú dvaja najslávnejší herci, ktorých ženy a muži vinia z obťažovania. Nie je to však zďaleka len problém filmového sveta. Foto – TASR/AP
Dustin Hoffman a Kevin Spacey sú dvaja najslávnejší herci, ktorých ženy a muži vinia z obťažovania. Nie je to však zďaleka len problém filmového sveta. Foto – TASR/AP

Chcela ísť na políciu, ale sestra ju presvedčila, že policajti aj tak nebudú nič riešiť. A útočník sa jej vyhrážal, že ju zničí, ak prehovorí.

Alena nežiadala o autorizáciu tohto textu; jediné, na čom trvala, bola anonymita a zmena mena. Rozprávali sme sa dva týždne, počas ktorých niekoľkokrát zmenila názor na to, či chce verejne prehovoriť. „Veľmi ma zraňovali necitlivé diskusie na internete a medzi ľuďmi, dokonca aj medzi mojimi priateľkami, ktoré pracovali so mnou na jednom mieste a samy boli obťažované,“ vysvetlila.

Napokon sa rozhodla, že svoj príbeh zverejní. „Nie z pomsty – nikoho nemenujem, od nikoho nič nechcem, ten muž sa už viac rokov stará o ťažko chorú manželku, a ak by to niekomu poškodilo, bola by to ona a ich deti. A aj moje deti. Chcem len, aby ľudia vedeli, že toto sa nestáva len mladým herečkám niekde v Amerike, ale aj obyčajným ženám, mamám, úradníčkam na bezvýznamných pozíciách.“

Dvaapolmesačné sexuálne obťažovanie v podobe vulgárnych rečí, dotykov, drsného ohmatávania pod sukňou a obnažovania sa jej nadriadeného prežila pred 15 rokmi, keď bola zamestnaná v štátnej správe.

Len do štátnic

„Bola som ako v pasci,“ opisuje toto obdobie svojho života. V úrade pracovala ako administratívna sila, chcela však byť referentkou a na to musela mať vysokú školu. V poslednom ročníku vysokej školy popri zamestnaní práve dopisovala diplomovku, náhle zomrela jej vedúca a nahradil ju muž z iného mesta. Po rokoch sa úplnou náhodou dozvedela, že ho preradili k nim, lebo ženy tam sa naňho sťažovali.

„Na referentské miesto som ašpirovala nie preto, lebo by som chcela robiť kariéru. Znamenalo však, že budem v inej platovej triede a budem mať aj väčšiu šancu na ďalší postup a ešte vyššiu výplatu. V tom čase som plánovala odchod od dnes už exmanžela, ktorý prepadol hazardu a alkoholu, narobil si vo firme obrovské dlhy a začal byť agresívny. Vedela som, že všetko okolo mojich dvoch detí, vtedy na základnej škole, budem musieť financovať sama. Nebola som pripravená ísť do nejakého azylového domu a ani k rodičom, hoci by ma prijali.“

Nový vedúci bol vysmiaty, bodrý chlapík, ktorý s obľubou rozprával sprosté vtipy na poradách a zhadzoval klientov, čo na úrad chodili. Mnohí boli zo sociálne vylúčeného prostredia. „Bolo mi za neho trápne, ale vtedy mi ešte nedocvaklo, že on je vulgárny aj inak.“

Raz ju zavolal do kancelárie, že potrebuje nadiktovať nejaké listy. Nebola to celkom jej náplň práce, ale išla. Bola asi v polovici diktátu, keď jej začal jednou rukou masírovať plece a druhou zachádzať do výstrihu. „Najprv som stuhla, potom som sa mu snažila ruku odtlačiť. Chcela som kričať, niečo povedať, ale nevyšiel zo mňa žiaden zvuk. Hovorila som si: bože, nech niekto zaklope na dvere, kým zájde nižšie. Napokon som sa vymanila. On sa smial a hovoril, že nabudúce nedovolí, aby som ho nechala ‚nedorobeného‘.“

Po tomto incidente, o ktorom sa zdôverila sestre, sa mu snažila vyhýbať, vybrala si aj náhradné voľno. Vedela však, že keď bude veľa vymeškávať, nebudú ju považovať za spoľahlivú, referentské miesto nebude a ona sa nikam nepohne. „Navyše to vyzeralo tak, že to bol len ojedinelý incident. Asi desať dní po návrate do práce sa nič nedialo. Aj on sa mi vyhýbal.“

Keď si myslela, že je to za ňou, prišli dennodenné vulgárne telefonáty; ak nezdvihla, esemesky alebo maily typu: „Povedzte dobré ráno môjmu penisu (použil vulgárny výraz – pozn. red.), je v pozore.“ Pokračovalo aj obchytkávanie, hoci robila všetko pre to, aby s ním nebola sama. Raz, keď s ním musela ísť na služobnú cestu, čakal ju v aute pred jej domom so stiahnutými nohavicami a škatuľkou kondómov v ruke. „Keď som to videla cez okienko, utekala som domov a zavolala do práce, že mi je zle. O pár dní mi povedal, aby som si to zapísala ako neplatené voľno a neopovážila sa o tom hovoriť, lebo ma zničí. Verila som tomu – klebetilo sa o ňom, že je tlačenka z vyšších miest a u nás len čaká na dobré miesto v krajskom meste.“

Alena medzitým zložila štátnice, a keď jej vydali diplom, utekala s ním na personálne, aby ju preradili na iný útvar, v inej budove.

„Tie štátnice boli pre mňa ako zaklínadlo. Keď som so zovretým bruchom odchádzala do práce, budila sa uprostred noci a s hrôzou otvárala maily, hovorila som si: Musím to vydržať, už len štátnice a bude to.“

Rozlúčka

Na osobnom úrade mala všetko predjednané, navyše jedna kolegyňa odišla s rizikovým tehotenstvom do nemocnice, a tak sa jej transfer blížil veľmi rýchlo. Potrebovala už len jeden podpis. Od vedúceho.

„Keď som si bola po podpis, nechala som otvorené dvere. Tváril sa, ako keby nič. Na konci posledného pracovného dňa som ešte išla do kuchynky poumývať riady po občerstvení, čo som pripravila kolegyniam. Už tam nikto nebol. Iba vedúci. Čakal ma v prítmí a skutočne silno ma chytil zozadu za vlasy. Pritlačil ma k linke, strčil mi ruku do nohavičiek a zašepkal: Zapamätaj si, ty si nikto, tak budeš čušať, lebo ak niečo povieš, skončila si.“

Alena chcela ísť na políciu, ale sestra ju presvedčila, že policajti aj tak nebudú nič riešiť. „Dodnes neviem, či som neurobila chybu. Vtedy mi však všetko, čo mi hovorila sestra, dávalo zmysel. Čakal ma rozvod, manžel dával najavo, že sa bude súdiť o deti, hoci nikdy o ne nemal záujem; nemohla som smerovať svoju energiu ešte niekam inam. Musela som na to zabudnúť, lebo pri rozvode som musela vystupovať ako zocelená žena schopná postarať sa o deti. Navyše v malom meste sa všetci všetko dozvedia a veľmi dobre som vedela, kto by bol na vine. Až neskôr som sa dozvedela, že tento muž bol sériový predátor a v tom čase som nebola jediná, s kým si začínal. Keď si spätne vybavujem tú preveľkú ochotu úradníčok na personálnom a reči ako: ‚Váš vedúci je tento, no zbohom!‘, tak mi je jasné, že mi chceli pomôcť odtiaľ preč.“

Alena napokon na novom mieste vydržala len pár mesiacov. Mávala záchvaty paniky, chodila k psychologičke. Keď dávna priateľka jej mamy žijúca v zahraničí zháňala opatrovníčku pre svojho invalidného syna, prihlásila sa. Dva roky tam dochádzala pracovať v dvojtýždňových turnusoch. Deti boli u sestry. Zarobila si toľko, aby sa mohla odsťahovať a začať inde. Jej vedúci postúpil na kariérnom rebríčku na inom úrade v inom meste.

„Nechcem počúvať, že som mu mala dať facku, že som mala prehovoriť, radšej ísť robiť niekam inam, ako sa nechať ponižovať, a že čo teraz vyplakávam, veď som to prežila a aj iné prežili,“ hovorí. „Nie je tým ľuďom, čo to hovoria, trápne útočiť na zlomených ľudí, namiesto toho, aby povedali, že útočník je odporný grobian?“

Teraz najčítanejšie