Denník N

Hajdin, ktorý radil Lunterovi aj Kiskovi: Kotleba dostal nakladačku, ale mám strach, čo urobia politici

Foto N – Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Kauza okolo daní prezidenta Kisku je podľa Petra Hajdina, ktorý sa spolupodieľal na jeho kampani, absurdná.

Peter Hajdin sa narodil v roku 1973 v Bratislave, vyštudoval grafický dizajn na VŠVU, kde pár rokov robil aj asistenta a popritom pôsobil ako dizajnér na voľnej nohe. Od roku 2000 je spolumajiteľom agentúry Komplot, neskôr rozbehol Kompot.sk – obchod s trvanlivými tričkami. Hrá v kapelách Hviezda a Kamoško & Kokosko. Je šťastne ženatý, zatiaľ má 3 dcéry a 1 syna.

Ako ste strávili volebnú noc?

V Banskej Bystrici. Niektorých ľudí, ktorých som stretával pol roka cez internet, som konečne stretol naživo. Už keď za nami Ondrej Lunter prišiel prvýkrát asi pred trištvrte rokom, hovoril, aké množstvo ľudí vyjadrilo ochotu pomáhať. Zdalo sa mi to veľmi silné. Komunikovali sme hlavne cez internet, Facebook. Sledoval som, ako makajú – to sa málokedy vidí. Zrazu som ich všetkých stretol. Niektorí mali 17 alebo 18 rokov a prišli so staršími kamarátmi. Keď už bolo jasné, že Lunter to Kotlebovi riadne natrel, bola tam super atmosféra, silná emócia.

Úplne prvé číslo po zrátaní pár percent hlasov ukazovalo 38 percent Lunterovi a 30 Kotlebovi. Kedy ste pochopili, že vyhráte?

Veľmi som dúfal v to, že Kotleba prehrá potupne, že ho volebným výsledkom ponížime. Technicky je jedno, o koľko vyhráte, ale tu bol pre mňa symbol veľmi dôležitý. Tŕpol som, ale videl som, že to pomaly ide hore. Dostával som SMS správy od ľudí z komisií, že prehráva aj vo svojich vlastných baštách. Najprv sa zrátavajú malé obce, a keď som videl, že už aj v tých malých obciach nevyhral, dúfal som v naozaj dobrý výsledok.

Luntera niektorí volali bystrický Kiska. V čom sú podobní?

Obaja predtým nemali s politikou nič spoločné a obaja do nej vchádzali s podobnými motiváciami. Že ak čestní ľudia neprevezmú zodpovednosť, tak sa jej chopí niekto iný. Obaja majú veľmi vyvinutý cit pre etiku, morálku a jasne zadefinované, čo je správne a čo nie. Myslím, že preto sú schopní prestáť aj veci, ktoré by iného človeka položili. Majú aj podobné hendikepy – istú komunikačnú ťarbavosť, čo je výrazné najmä cez prizmu kamery. Obaja rozprávali veľmi civilne, obyčajne, nenaučení hovoriť na kameru alebo mikrofón. Neboli to žiadni veľkí rétori, ale prezident už v tomto prešiel kus cesty. A tak, ako sa to musel mesiace učiť pán prezident, tak si myslím, že to čaká aj Jána Luntera. Obidve kampane tiež mali veľmi čestné financovanie. Nezažil som nič priamočiarejšie a urobené s lepším úmyslom – napriek tej pseudokauze okolo prezidenta. Rozdiel medzi oboma kandidátmi je, že kým Andrej Kiska do toho vložil vlastné peniaze, Ján Lunter vložil vlastné na začiatku, ale potom ich už nemal dosť a nastal čarovný príbeh celého crowdfundingu.

Vyzbierali ste veľa peňazí?

Keď som v zime 2016 skúsil vyzbierať peniaze na noviny Naše Slovensko, videl som, že to funguje: ľudia sa radi spoja pre pozitívny cieľ a sú aj ochotní jeho naplnenie finančne podporiť. Lunterovci to dokázali vo veľkom. Kto mohol, prispel viac, iní zas poslali napríklad aj posledných 5 eur… bolo to dojímavé. Celá zbierka bola postavená na dovtedy na Slovensku nevídanej premise. Som zvedavý, či sa to niekedy zopakuje. Či ľudia pochopia takéto pravidlá hry – že je lepšie, keď dajú politikovi trochu svojich peňazí, lebo budú chápať, že politici potom budú dlžní im a nie oligarchom. Viackrát sme narazili na situáciu, keď sme si hovorili, že teraz musíme spraviť to a to, lenže už sme nemali žiadne peniaze. Spustili sme fundraising a crowdfunding a ľudia tie prostriedky opäť vyzbierali. Bolo to zázračné.

Peter Hajdin a víťazný štáb s Jánom Lunterom.

Ján Lunter sa vyhýbal televíznym debatám, bol to zámer?

Bol v dvoch – v RTVS a v TA3. Je zjavné, že vystupovanie pred kamerou nepatrí k jeho silným stránkam. Diskusia v RTVS mala katastrofálny formát, už pozerať bratislavskú debatu bol blázninec, panoptikum čudných osobností. Ani v Banskobystrickom kraji to nebolo inak. Potom bola však debata v TA3 a tam to bolo už lepšie. Bolo tam menej kandidátov a pán Lunter veľmi dobre reagoval aj na Kotlebu. Akurát ju málokto pozeral.

Igor Matovič o Jánovi Lunterovi vo februári povedal: „Mám trochu pocit, že už je unavený. Obávam sa, že proti tomu energiou nabitému Kotlebovi môže byť slabý protikandidát, aj keď je čestný človek. Som z toho trochu vyrušený. Je mi sympatický jeho životný príbeh, ale po osobnom stretnutí som nebol nadšený z tej energie.“ Ako ste si s týmito pocitmi, ktoré ľudia z Jána Luntera mohli mať, poradili v kampani?

Ja nie som človek-politik. Som skôr ten, kto pomáha druhým čo najlepšie formulovať a komunikovať ich posolstvo. Viac osobných skúseností mám s vytváraním projektov, s realizovaním nápadov, s podnikaním. A pri Jánovi Lunterovi je neodmysliteľný práve celý jeho životný príbeh. To sa predsa nestane len tak, že zrazu si to zmyslíte a máte firmu! Pán Lunter je z Telgártu, z regiónu pánubohu za chrbtom, veď on začal doslova z ničoho budovať firmu v podstate už v osemdesiatych rokoch. Dotiahol ju k úspechu, krok za krokom. A dokázal pri tom urobiť aj to, čo nedokážu ani mnohí politici: delegovať funkcie, odovzdať vedenie firmy ďalšej generácii. To, že nie ste mediálne výrazný či komunikačne zručný, vôbec nie je také dôležité, keď naozaj chcete niečo vybudovať a viete, ako veci posunúť ďalej. Rozprával som sa s jednou zamestnankyňou pána Luntera. Povedala – on je tichá sila. Nikdy nezvyšoval hlas, nekričal, ale ľudia rozumeli, čo chce. Je silný vo veciach, ktoré sú dôležité vo funkcii, do ktorej ide. Je to niečo ako starosta – musíte vedieť veci manažovať. A pán Lunter sa obklopil mimoriadne šikovnými ľuďmi, nejedna parlamentná strana mu ich môže závidieť.

Lunter ani Kiska v kampani neútočili. Niektorých pri Kiskovi až nadvihovalo zo stoličky, ako chceli, aby svojmu súperovi niečo od srdca povedal – a on nič. Tak to má byť?

Malo to tak byť. Pár mesiacov pred voľbami som sedel s jedným známym, ktorému tiež záležalo na tom, aby sa potlačilo nebezpečenstvo Kotlebu. On mi úprimne hovoril: jasné, veď vieme, že politický marketing je aj o tom, že musíš robiť špinavosti, čierne kampane a tak. Mňa sa to vtedy veľmi dotklo. Nikdy som toto nerobil a ani to nikdy robiť nebudem. Ten môj známy pritom nemal zlý úmysel, ale uvedomil som si, že je to rozšírená predstava o metódach politickej stratégie alebo komunikácie.

Nežiada sa voličovi na obviňovanie rázna odpoveď?

Škála postupov, ako sa dá robiť kampaň, je široká. Rozšírená je predstava, že politik musí byť agresívny, kydať špinu alebo mať ešte aj nejakú sivú kampaň, ku ktorej sa neprihlási, ale ktorá je útočná, lebo iba tak sa dá vyhrať. Táto predstava je podľa mňa rozšírená preto, lebo najúspešnejší politický projekt na Slovensku takýmto spôsobom fungoval v minulosti. Dodnes je úspešný, má charizmu moci, a tak si ľudia s tým úspechom stotožnia všetko, čo v kampaniach porobili. Lenže je veľa kampaní, ktoré síce robili to isté, ale nie sú úspešné. Kiska aj Lunter ukázali, že aj pozitívna kampaň môže viesť k úspechu, že netreba byť za každú cenu agresívny či dokonca podlý. Môžete byť asertívny – a to aj Ján Lunter bol. Nikdy nepoužil meno Kotleba, nikdy nepovedal, že je fašista, ale pomenúval vecné problémy. Nešiel ho poraziť politicky, ale ako budúci župan. V tomto sme boli asertívni a jasne sme hovorili, čo sú problémy, ktoré župa štyri roky neriešila. Myslím si, že to, ako kampaň robíte, je „weapon of choice“ (voľbou zbrane). V skutočnosti to vypovedá viac o vás než o kvalite vašej kampane. Pre mňa je silnou správou, že sa to v tejto kampani potvrdilo.

Foto N – Vladimír Šimíček

Ján Lunter po voľbách vyhlásil, že chce, aby bol pri ňom v úrade jeho syn, možno ako vicežupan. Na jednej strane Ondrej Lunter kandidoval, stal sa poslancom a bol šéfom jeho kampane, teda by to mohlo byť v poriadku. Na druhej strane u Kotlebu mnohí kritizovali, že zamestnal celú rodinu. Čo si o tom myslíte?

V kampani sme ani raz nehovorili o rodinkárstve, pretože je to hlúposť. Pointa tohto problému predsa nie je v tom, či je niekto niečí príbuzný, ale či je dostatočne kompetentný a má tam čo robiť alebo nie. Výrok pána Luntera vyrušil aj viacerých mojich kamarátov, dokonca sa začali pýtať: v čom je iný ako Kotleba? Pritom Kotlebov problém nebol v tom, že zamestnal ženu a kamarátov, ale že tí neboráci nič nevedeli robiť, nemali na to. Pán Lunter povedal úprimne pravdu, pretože to tak robil celý život: chcel by mať po boku spoľahlivého, čestného a schopného človeka. Časom, ako skúsenejší politik, bude vedieť, že takúto vec bude lepšie naformulovať inak. A teda technicky: župan môže na funkciu navrhnúť kohokoľvek, aj vlastného syna, ale napokon ho aj tak musí odsúhlasiť zastupiteľstvo.

Prečo nekandidoval na župana Ondrej Lunter?

Bolo zaujímavé počas spolupráce sledovať vzťah Jána a Ondreja Lunterovcov. Pán Lunter má šesť detí, z toho štyroch synov, a všetci ho v rozličnej miere a rôznym spôsobom v kampani podporovali. Niekedy by bolo možno pre kampaň jednoduchšie, keby neboli príbuzní. Myslím si, že to bola riadna skúška pre oboch – a zvládli to super. Veľká časť príbehu Jána Luntera je už napísaná, dá sa uchopiť, vyrozprávať a teraz sa pozeráme na začiatok záverečnej silnej tretiny. Ondrej, ktorý má živý a úprimný záujem o politiku a správu vecí verejných, svoj príbeh začal písať nedávno. Je to veľmi talentovaný a schopný človek, ktorý má, podobne ako jeho otec, tiež veľmi jasne zadefinované eticko-morálne osobné princípy. Odmietal všetky veci, ktoré by neboli úplne jasné a férové. Zdá sa mi, že zdedil to najlepšie po svojom otcovi, a ešte je tam aj niečo iné. Možno ho v politike čaká zaujímavá budúcnosť.

V kampani sa stalo aj to, že Radovan Choleva, ktorý robil kampaň Stanislavovi Mičevovi, ho verejne skritizoval za to, že sa nechcel včas vzdať v prospech Luntera. Je v poriadku, ak sa takto zachová politický marketér? Je to v súlade so štábnou kultúrou?

Každý štáb má svoju kultúru. Do kultúry nášho štábu takéto veci nepatria.

Je dnes financovanie kampaní transparentnejšie, ako keď ste pracovali pre SDKÚ?

Dnes do toho vidím oveľa viac ako vtedy, a tak môžem povedať, že tieto kampane sú transparentné.

Čo si myslíte o tom, ako účtoval svoju kampaň prezident Andrej Kiska?

Podľa mňa to bolo účtované s tými najlepšími a najčistejšími úmyslami. Myslím si, že vtedy vôbec nepochybovali, že to robia správne. Niekedy mám pocit, že organizácie, ktoré sa stavajú do roly strážcov transparentnosti, akoby za dobrý skutok trestali tých najčistejších – pretože práve tí sú najotvorenejší, a tak aj najzraniteľnejší. Celá debata ku Kiskovej kampani je absurdná. Je to súboj medzi principiálnosťou ad absurdum a zdravým úsudkom. Andrej Kiska dal na kampaň 1,2 milióna eur svojich peňazí. Prečo by, preboha, chcel oprať alebo oklamať štát o pár tisíc eur na DPH?

Dohromady aj s rôznymi pokutami ide zhruba o 200-tisíc eur. Prečo sa vám diskusia javí absurdná? Aj odborníci to interpretujú tak, že nie je možné si zahrnúť náklady na kampaň do nákladov firmy a tváriť sa, že to možno pomohlo firme zdvihnúť zisk, a teda že to súviselo s podnikaním.

Pozrite sa: keď človek podniká, narába so svojimi peniazmi. On rozhoduje, čo s nimi spraví. Veľké nepochopenie tejto pseudo-kauzy som si uvedomil na príklade jedného ekonomického novinára. Tento sa s nami na Facebooku škriepil, že to Kiska takto nemal urobiť. Môj kolega Adam sa mu to snažil vysvetliť. Najprv bola hádka. Ale na druhý deň sa tento novinár verejne ospravedlnil – čo mu slúži ku cti. Priznal, že vôbec nevedel, že existuje takzvaný daňový a nedaňový náklad. O čo ide? Ako firma môžete za vlastné peniaze kúpiť, čo chcete: auto, tanečné vystúpenie, ohňostroj – do nákladov firmy si môžete dať čokoľvek. A podľa toho, či a do akej miery to má súvis s vaším podnikaním, je to potom daňový alebo nedaňový náklad. Čo je daňový alebo nedaňový náklad, riešime my podnikatelia málokedy. Je to väčšinou na úsudku účtovníka. Sú krajiny, ktoré majú v tomto jednoznačnú legislatívu, ale u nás to tak nie je. U nás si náklady podnikateľ obhajuje pri daňovej kontrole. Ak je schopný si to obhájiť, je to v poriadku – ak neobháji, zaplatí spätne úroky z omeškania, penále. Je to bežná vec. Každý, kto podniká, to pozná, nevidím na tom nič zlé. Kiska v kampani nevedel, že vyhrá, nikto to vtedy naisto nevedel. Vtedy bol podnikateľ a jeho účtovník zaúčtoval veci bežným spôsobom. Som hlboko presvedčený, že celý základ tejto pseudo-kauzy by vôbec nevznikol, keby si dnešný prezident vtedy bol vedel predstaviť, čo všetko to vlastne znamená – byť prezident. Ale on si to tak celkom predstaviť nevedel.

Neriešili ste to v kampani? Nepýtali ste sa ho, ako náklady účtuje, lebo ak sa raz stane prezident, môže to byť predmetom verejného záujmu?

Vôbec. Absolútne sme to neriešili. Vedeli sme, že to platí zo svojej firmy, svojich peňazí.

Peter Hajdin a víťazný štáb s Andrejom Kiskom.

Spätne sa to javí ako naivná chyba.

Tá chyba nebola naivná. Je bežná. A nie je to chyba, je to súčasť podnikania. Keby to kontrola uznala za daňový náklad, kauza neexistuje. Andrej Kiska si nevedel predstaviť, čo znamená byť prezidentom, nielen v otázkach financovania, ale celkovo – čo je to za šialenú robotu vykonávať verejnú funkciu pod takýmto drobnohľadom. Otázka je, či by do toho bol šiel, keby to vedel.

Prezident vedel dlhšie, že ho kontrolujú aj že vyšetruje polícia. Nebola chyba, že to sám neoznámil?

Neviem o tom nijaké podrobnosti. Naša spolupráca na kampani sa skončila dňom prezidentských volieb.

Aký veľký problém je v kampani to, keď kandidát nie je katolík, a aká veľká téma to je? Na Kisku útočili, že je scientológ, na Luntera, že je adventista.

Spätne považujem za dobré, že sa tieto veci prediskutovali v niekoľkých kampaniach, lebo sa ukázalo, že to v skutočnosti nie je až taký imperatív, na ktorom by sa lámal výsledok volieb. Je len dobre, ak sa ľudia na Slovensku môžu porozprávať o tom, čo je pre nich dôležitejšie. Čomu veria viac – či príslušnosti k nejakej inštitúcii, alebo ponuke kandidáta a jeho hodnotám. Ukázalo sa, že ľudia si dokážu otvoriť myseľ viac, ako by sme čakali. Aj sme sa na tom smiali. Ani tu to nezafungovalo, rovnako ako to nefungovalo ani v prípade Andreja Kisku. Som zvedavý, či to ešte niekto bude niekedy v budúcnosti skúšať. Skôr nie – ukázalo sa, že sú to slepé patróny.

Tesne pred voľbami existovala obava z toho, že Kotlebova strana získa veľa poslancov. Prečo sa to nestalo?

Oceňujem, koľko ľudí sa chopilo témy, že treba krúžkovať poslancov, a že to posúvali ďalej. To bol výrazný moment. Mnohí ľudia pochopili, že toto je ihrisko, na ktorom sa odohrá dôležitý zápas – zastupiteľstvá. Videl som to na Facebooku aj mimo svojej sociálnej bubliny. Aj samotní kotlebovci hovorili o krúžkovaní, mobilizovali ostošesť, ale ukázalo sa, že je nás viac. Oveľa viac.

Minulý rok v zime ste zorganizovali vytlačenie novín Naše Slovensko, ktoré ste distribuovali práve do Kotlebových bášt, a záleží vám na tejto téme. Máte pocit, že je Kotleba na dlhší čas porazený?

Dostal nakladačku. Mám veľkú radosť, že to víťazstvo nebolo o chlp, a myslím si, že dostali, čo si zaslúžili. Spoločnosť je však v neustálom pohybe. Som zvedavý, aký výsledok bude mať v ďalších parlamentných voľbách. V každom prípade si myslím, že sme sa dostali z fázy, keď mohli niektorí rozprávať o frustrovaných bielych heterosexuálnych mužoch, do inej fázy. Toto už boli voľby, v ktorých nikto nepodporil Kotlebu omylom alebo z dôvodu, že by chcel poslať nejaký odkaz politikom, že by nevedel, že je to obyčajný fašista. Teraz ho už volili ľudia pri plnom vedomí, dnes už museli dobre vedieť, čo robia. A obávam sa, že títo ľudia už len ťažko budú voliť menej radikálnu ponuku. Badám u niektorých politikov snahu loviť v týchto vodách a mám strach, ako ďaleko sú ochotní zájsť v ceste naproti tomuto elektorátu.

Okrem Luntera ste robili kampaň aj Jozefovi Uhlerovi v Bratislave. Prečo nakoniec nepodporil niektorého z kandidátov?

Bolo to rozhodnutie kandidáta, ktorý je náš kamarát. Išlo o malú kampaň v úzkom kruhu ľudí. Som si istý, že zvažoval aj túto možnosť, napokon sa však rozhodol podľa seba – ísť ďalej s agendou dopravy. Je to jeho téma, bol v nej najlepší, niektorí kandidáti od neho aj odpisovali jeho návrhy o doprave. Do debát sa nedostal, lebo nemal čísla v prvom prieskume, a vtedy sa to zlomilo. Keď potom tie debaty pozeral, šľak ho triafal, čo tam niektorí hovorili o doprave a ako hlboko tomu nerozumeli.

Viem si predstaviť, ako by ste na Facebooku lynčovali iných slabších kandidátov, keby ste robili kampaň niekomu zo silnejších a tí slabší by sa zachovali štýlom, že je jedno, či vyhrá Ftáčnik, Droba alebo Frešo.

Nemyslím si, že by to bolo jedno. Nechcem to súdiť, rozprávali sme sa o tom, on sa rozhodol takto a ja to rešpektujem. Mimochodom, to, čo sa udialo v Bratislave, je opomenutý príbeh týchto volieb. Veď pri spočítavaní výsledkov bol veľmi dlho možno jednopercentuálny rozdiel medzi štyrmi kandidátmi. To o niečom vypovedá. Možno aj preto sa Jozef Uhler nevzdal – veď v čí prospech?

Máte už klienta do komunálnych volieb?

Posledný rok pomáhame na magistráte s komunikáciou Ivovi Nesrovnalovi; čo bude ďalej, zatiaľ neviem.

Mal by podľa vás Andrej Kiska znovu kandidovať na prezidenta?

Pre mňa ako voliča je to veľmi lákavá predstava – svojej úlohy sa zhostil dobre a jeho hlas dnes má svoju váhu. Rozumiem však tomu, že to nie je preňho ľahké rozhodnutie.

Čo by ste v situácii po voľbách poradili Robertovi Ficovi?

Nevidím dôvod, prečo by som mal premiérovi radiť zadarmo. (Miestnosťou práve prechádza Hajdinov kolega.)

PH: Sergej, čo by si poradil premiérovi?

SM: Aby vyhodil toho, kto mu poradil jednokolové voľby, a aby vymenil toho, kto mu manažuje a interpretuje prieskumy.

PH: No vidíte. Taká dobrá rada a zadarmo. (smiech)

Kiskov problém s daňami

Župné voľby 2017

Teraz najčítanejšie