Príliš nežný neonacista. Čo hovorí tento film o naozajstných fašistoch a čo o nás?

Aj pol roka po premiére trvá v Česku debata o filme Víta Klusáka.

Režisér nakrúcal neonacistu, ktorého objavil cez internet, zašiel za ním do Prostějova a dlho ho presviedčal, nech účinkuje vo filme. Mal v ňom hrať sám seba.

36-ročný lakovač, sexuálne frustrovaný Dalibor Krupička, ktorý napriek svojmu veku stále býva s matkou, tvrdí, že to bolo inak. Filmár ho vraj zmanipuloval. Doma nemá rozvešané nacistické symboly, nikdy by mu nenapadlo popierať holokaust. Bol len hercom v hranom filme. Dôkazom je vlastnoručne podpísaná zmluva na hrané dielo, za ktoré mu vyplatili honorár.

Klusák zmluvu nepopiera, ale vraví, že to mal byť trik. Zmluva chráni Dalibora pred žalobou za výroky pred kamerou, keď chce „narobiť z cigánov asfalt“ či „potopiť lode s utečencami“. Za hraný film by ho stíhať nemohli.

Na polícii napriek tomu padlo prvé trestné oznámenie. Pokračuje aj výživná debata. Podľa jedných Dalibor nie je neonacistom. Urobil ho z neho Klusák.

Podľa iných je Dalibor autentickým, akurát, že netypickým neonacistom. Pre typických náckov zostáva „ich hanbou“. Šokujúce odhalenie priniesol dezinformačný web Parlamentní listy, podľa ktorého boli scény filmu inscenované a nejde o „autentický dokument“. Čiže Klusák klame.

Kde sa končí dokument

Aféra, kto koho zmanipuloval, by sa dala zobrať vážne, keby pravda v dokumente súvisela s mierou jeho štylizácie. Lenže tak to nefunguje.

Nakrúcanie prebiehalo spôsobom, že Klusák Dalibora poprosil, nech odohrá pred kamerou situácie, ktoré sa predtým odohrali bez prítomnosti kamery. Volá sa to rekonštrukcia a dokumentaristi na celom svete to robia úplne bežne.

Dalibor bol takzvaným sociálnym hercom – hovoril a hral sám za seba. Ak teraz namieta, že ho vmanipulovali do niečoho, čo on robiť nechcel, máme tu tvrdenie proti tvrdeniu, ktoré s formou filmu vôbec nesúvisí. To, že sa situácie neudiali samy od seba v momente, keď Klusák zapol kameru, teda že ich ktosi zinscenoval, nevrhá tieň na pravdivosť dokumentu ani toho, čo v ňom vidíme.

Skúsme si namiesto zamotanej debaty predstaviť, že kiná film inzerujú ako hraný. Čo Svet podľa Daliborka hovorí o xenofóbii, rasistoch a o nás samých?

Všetkých ich oskalpovať

Ako dobrá komédia film jednoznačne funguje. Musíme sa smiať náckovi, keď si leští holú hlavu, hrá s mamou Človeče, nehnevaj sa! a nakrúca reklamný klip na novú politickú stranu s názvom SS (Silná strana).

Postupne sa dozvedáme, čím si prešiel syn alkoholika, a keď vidíme, že jeho názory vyvierajú z jeho pracovnej a sexuálnej frustrácie, cítime skôr súcit ako hnev. Dalibor je pomýlený, poľutujme ho! Klasická hudba Vladimíra Godára tragikomický tón zvýrazňuje.

Znepokojujúce na tom je len to, že sa necítime znepokojení. Víta Klusáka prirovnávajú k Ulrichovi Seidlovi, lenže kým vo filmoch rakúskeho filmára vždy okrem smiechu nad čudákmi cítime aj zhnusenie, tu sa iba smejeme.

Dokonca aj tam, kde by sme sa smiať nemali – ako v scénke nadávania utečencom, ktorých by Dalibor najradšej „oskalpoval, potopil, pokropil guľometom“. Keď príde na jeho výrok, že „demokracia neexistuje, je len kapitalizmus, sú len samé -izmy a ty si vyber ten svoj“, môže z toho diváka konečne aj zamraziť. Ale takých momentov je v snímke okrem konca málo.

Dalibor sa javí ako veľkohubý neškodný čudák, ktorý by nikomu fyzicky neublížil. Presne to mu vyčíta aj priateľka. „Išiel si niekedy na demonštráciu do Prahy? Iba kecáš, si srab,“ vmietne mu do tváre na koncerte kapely Ortel.

Smejeme sa o to viac, že sledujeme exota. Dalibor je výnimočný, poetický zjav. Typický neonacista nenakrúca amatérske horory, neskladá pesničky ani nemaľuje obrazy. Tvorcovia si tento problém (ako cez netypickú postavu hovoriť o niečom typickom?) uvedomovali a na plagát napísali, že ide o portrét nežného, nie bežného neonacistu. To však ešte neznamená, že film vôbec nehovorí o typických rasistoch.

Celkom dobrý chlapec, len tie názory

Ak z niečoho zamrazí, tak z ľudí, ktorí Daliborka obklopujú, prijímajú či tolerujú jeho hnedé názory.

„Je to dobrý chlapec, až na tie názory,“ hovorí mama, ktorá syna obskakuje a stiera prach z hitlerovských symbolov. Keď jej dobrý chlapec nadáva „tej svini Merkelovej“, matka len nesmelo podotkne: „Ale kostýmček má pekný!“

Otvorenou rasistkou je Daliborova priateľka, matka dvoch detí, ktorá sa sťažuje, že musela v autobuse sedieť vedľa čiernej huby. Zahanbiť sa nedá priateľ Daliborovej mamy. Ten v kuchynke chváli Adolfa Hitlera a s nostalgiou spomína na to, ako raz vymlátil celú rómsku osadu.

Zlomí sa to v záverečnej scéne filmu, keď rodina vyrazí na výlet. Filmári ich nasadia na autobus a odvezú na prehliadku Osvienčimu.

Kým zmätený Dalibor ani v ruinách bývalého koncentračného tábora neprecitne, naďalej odmieta pripustiť existenciu holokaustu, a to ani zoči-voči pamätníčke, ktorá hrôzu prežila, zvyšok jeho rodiny je otrasený a skúša mu dohovoriť. Možno je v tom nádej. Kto je na tom lepšie? Víkendový rasista, ktorý v kuchyni oslavuje Hitlera a v Osvienčime zrazu všetko odvolá? Alebo Dalibor, ktorý chce byť konzistentný aj za cenu toho, že sa zosmiešni?

V tej chvíli sa ani Klusák neudrží a vybehne pred kameru nacistovi vynadať za jeho tupé názory. Recenzenti tento moment nevyzdvihli, videli v ňom lacný kalkul, gesto na efekt. Možno áno, no a čo? Záver filmu je silný aj bez neho.