Prečo Smer upadá?

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Vôbec nejde o voľby a vôbec by ma netrápilo, keby Smer župné či iné voľby prehral: pre presadzovanie moderných, progresívnych a prospešných ideí, riešení a projektov. Lenže predseda Robert Fico má pravdu: Smer neprehral. Smer totiž permanentne a kontinuálne padá! Padá a upadá vo svojej schopnosti pozitívne osloviť občanov, dať im perspektívu a nádej, a to v situácii, keď to najviac potrebujú.

V čase krízy občan očakáva jej zastavenie; keď sa sociálna a ekonomická situácia stabilizuje, ľudia očakávajú uveriteľný a pozitívny obraz najbližšej budúcnosti a hmatateľné sociálne služby v prítomnosti.

Prvé očakávanie Smer splnil; druhé očakávanie nielenže nesplnil, ale nemá o ňom ani jasnú predstavu. A už vôbec nie predstavu, ako by ich naplnil sociálnodemokraticky, pokrokovo, moderne.

Po posledných parlamentných voľbách som otvorene túto stratu progresívnych hodnôt, a teda aj moderne zmýšľajúceho voliča, v mnohých mojich verejných vystúpeniach opísal. A varoval som, že Smer stráca mladého a ambiciózneho voliča, pokrokovú mladú a strednú mestskú generáciu, „zeleno“ mysliacich aktivistov, v kultúrnom zmysle liberálne žijúceho mešťana, až po všetky vrstvy náboženských komunít, ktoré práve nežijú „kultúrnou vojnou“ tradicionalistických katolíkov.

A nielen to, jasne a verejne som vyjadril názor, že vedenie Smeru v podobe dvoch Robertov (Fica a Kaliňáka), aj keby zmenilo svoju rétoriku, už pre tieto vrstvy stratilo dôveryhodnosť. A rovnako jasne som vyjadril presvedčenie, že jedinou cestou je výmena vedenia; a to riadenou cestou, racionálnou a premyslenou otvoriť priestor novej garnitúre (nehovorím generácii, lebo v Smere sú všetci ešte vekovo aj politicky mladí). A počas tohto transformačného procesu sa vrátiť k progresívnym sociálnodemokratickým hodnotám, programom a rétorike.

Zápas za túto zmenu som rozviroval ešte ako člen vo vnútri strany (nepochybne aj s riešením neudržateľnej pozície Roberta Kaliňáka ako ministra vnútra, ktorého som priamo vyzval na odstúpenie). V kontexte debaklu v parlamentných voľbách (a tu napriek tomu, že Smer, chvalabohu, zostavil vládu, treba hovoriť o debakli, lebo ako inak nazvať stratu jednej tretiny voličov?) a sporu nielen so mnou, ale aj s ostatnými poslancami Európskeho parlamentu, vedenie strany rozhodlo o zvolaní programovej konferencie.

Keď pred konferenciou rozoslalo na diskusiu okresným organizáciám materiál, za ktorý by sa v dvadsiatych rokoch určite nehanbil ani Mussolini, povedal som si dosť! Pozastavil som si členstvo. Predseda Fico materiál stiahol, konferenciu presunul a pozval na ňu reprezentantov niekoľkých sociálnodemokratických strán, aby demonštroval podporu a legitimitu strany.

Vyzeralo to celkom nádejne, Maďarič predpovedal zásadné personálne zmeny na zjazde, hovorím o decembri 2016, a – nič sa neudialo. Áno, Robert Fico zmenil pozíciu voči Bruselu, pragmaticky pochopil životnú nevyhnutnosť Slovenska byť „v jadre“ – a to je chvályhodné. Získalo mu to uznanie aj proeurópskych pravicových voličov, ktorých Sulíkovo protieurópanstvo a Matovičove avantúry krajne deprimovali. Vo všetkom ostatnom Smer a jeho predseda orientáciu nezmenili: vyjadrené metaforicky, „kaviareň“ ostala nepriateľom, rovnako ako mestské liberálne hodnoty, zas vyjadrené symbolicky, pokusmi znevažovať „Bratislavu“ v očiach vidieka – táto stará metóda reakčníkov ukázať práve to, čo je moderné, progresívne a slobodomyseľné ako veľkomestskú anomáliu, cudziu pravému jadru národa, ako mravný úpadok – proti ktorému stojí  múdry, ľudový a bohabojný vidiek.

Nedôveryhodnými sa stali aj sociálne balíčky, pretože ich zásah je adresný, a teda sociálne obmedzený, a univerzálne sociálne služby ako zdravotníctvo a školstvo sú na úpadku. Navyše poprepletané škandálmi.

Apropo, škandály: Môže sa Peter Žiga, minister hospodárstva, usilovať o dobré riešenie, mienku verejnosti to už nezmení. S hanbou počúvam okolo seba ľudí, učiteľov, študentov, susedov, inštalatérov a maliarov, s ktorými prehodím slovo o politike: „Ale čo, ten Džbán (ako väčšina komolí meno advokáta Bžána), ten si to nevezme, to si tí hore podelia“. Neregistrujem ani, že by nedôveru rozkladala premiérova protikorupčná kampaň. Ľudia už nedôverujú. Tieň Kaliňáka je dlhý a tmavý: neprepustí žiadne svetlo.

S týmto pozadím, práve s týmto pozadím župní kandidáti Smeru nemohli prejsť. Každý kandidát má vždy aj nejakú osobnú škvrnu, ktorá väčšinou na pozitívnom pozadí strany, za ktorú kandiduje, zmizne. Negatívne pozadie škvrnu ešte zvýrazní. A to je dôvod prepadu Smeru v župných voľbách. (Iba mimochodom, toto negatívne pozadie v prípade oneskorenej podpory Milana Ftáčnika v Bratislavskom kraji ešte zvýraznil list Smeru na jeho „podporu“, list, ktorý mu vyčítal, že „ako primátor dôsledne nepresadzoval ľavicovú politiku…“. Tak toto ma dožralo úplne: Povedzte mi, milí smeráci, ktorý župan za Smer – okrem Zdena Trebuľu v Košiciach a Juraja Blanára pri zablokovaní privatizácie a úspešnom manažovaní verejných nemocníc v Žilinskom kraji – presadzoval „ľavicovú politiku“?)

Nie, nejdem ďalej do detailov. Lebo o ne tu vôbec nejde. Úpadok Smeru je šnúrou, ktorá sa začala prehrou Roberta Fica v prezidentských voľbách s outsiderom Kiskom; pokračovala pádom v eurovoľbách, kde pod vedením verejnosti neznámeho eurokomisára Šefčoviča stratil Smer okolo 12 percent voličov; v následných parlamentných voľbách prišiel asi o 15 percent a tretinu voličov a v župných voľbách mu zostal jediný smerácky župan v Trenčianskom kraji, Jaro Baška. To je výraz dlhodobej chybnej politickej a ideologickej orientácie Smeru a nekritického vytvárania ochrannej hrádze okolo škandálmi zdiskreditovaných reprezentantov. V zrkadle pokračujúceho úpadku sú aj Maďaričove výzvy na zmeny vlastne len akousi mediálnou rétorikou bez reálneho vplyvu. Chcelo by sa mi veriť na pozitívne zmeny, ale neverím.