pondelok

Otec sladkej Kalimagdory

V seriáli o neprávom zabudnutých knihách predstavujeme román Jana Weissa Spáč ve zvěrokruhu.

Medzi zabudnuté knihy môžeme smelo zaradiť aj román českého prozaika Jana Weissa Spáč ve zvěrokruhu. Vyšiel v roku 1937 a nepochybne by zapadol prachom, keby podľa neho v šesťdesiatych rokoch Leopold Lahola nenakrútil zvláštny a nezabudnuteľný film.

Plody týfových snov

Jan Weiss (1892 – 1972) prežil svoj život ako ministerský úradník a spisovateľ. Stal sa jedným zo zakladateľov českej sci-fi a za svoju tvorbu získal v päťdesiatych rokoch dokonca titul „zaslúžilý umelec“.

Vo Viedni študoval právo, ale v roku 1914 musel narukovať do prvej svetovej vojny. Bojoval na ruskom fronte, kde v roku 1915 upadol do zajatia, a zostal tam dva roky. Pre jeho neskoršiu tvorbu malo veľký význam, že v zajateckom tábore prekonal týfus. Toto ochorenie je totiž sprevádzané horúčkovitými, takmer halucinačnými snami a k tejto skúsenosti sa Weiss opakovane vracal vo svojich knihách.

V roku 1917 sa pridal k československým légiám a po vzniku Československa pracoval na ministerstve verejných prác. Počas nemeckej okupácie musel odísť do výslužby, no po vojne sa tam znovu vrátil. Od roku 1947 potom pôsobil ako profesionálny spisovateľ.

Písať začal už koncom prvej svetovej vojny a v roku 1927 vyšla jeho prvá kniha, zbierka poviedok Zrcadlo, které se opožďuje. V 1929 vydal svoj najslávnejší román Dům o tisíci patrech. Prelína sa v ňom snový a skutočný svet. Weiss knihu koncipoval ako alegóriu na kapitalizmus. Inšpiráciou mu boli vidiny pri ochorení na škvrnitý týfus. Svet je domom s tisícimi poschodiami, tzv. Mullerdóm, a hlavný hrdina, detektív Petr Brok, ich musí prekonať, aby vyslobodil princeznú Tamaru z rúk krutého Ohisvera Mullera.

Jan Weiss vo svojich poviedkach a románoch obľuboval fantastické a snové motívy, zasadené do reálneho príbehu. Kým za prvej republiky kriticky reagoval na hospodársku a sociálnu situáciu, za protektorátu akcentoval národnú hrdosť a túžbu po „dobrom duchovi“, ktorý ochraňuje vlasť (v románe z roku 1941 Přišel z hor je to napríklad Krakonoš). Po tzv. Víťaznom februári 1948 sa čoraz viac sústreďoval na čistú vedeckú fantastiku, často s ironickým a humorným ladením. Príkladom sú zbierky poviedok Země vnuků (1957) alebo Družice a hvězdoplavci (1960).

Román Spáč ve zvěrokruhu, ktorý vyšiel v roku 1937 v Prahe vo vydavateľstve Evropský literární klub, do sci-fi celkom nespadá. Bol zamýšľaný ako text kritizujúci spoločnosť, ktorá všetko prerátava na peniaze. Vedeli by sme o ňom málo alebo vôbec nič, keby sa slovenský režisér Leopold Lahola nerozhodol adaptovať ho pre film pod názvom Sladký čas Kalimagdory (1968).

Plagát k filmu Sladký čas Kalimagdory.

Celý ľudský život za jeden rok

Václav (vo filme Jonáš) Rebenda prežíva celý ľudský život za jeden rok, v zhode s prírodným kolobehom ročných období. Na jar prichádza do mesta ako dieťa, čistý, s jednoduchými túžbami, nepotrebuje vôbec spať. U priemyselníka Lebdušku sa zamestná ako vychovávateľ syna Albína, ktorý je uzavretý do seba, a všetci ho pokladajú za retardovaného. Je podivné, že Rebenda v životopise, ktorý písal vlani, uvádza, že vie hrať na husliach, no na vyzvanie z nich nedokáže dostať ani tón. Pavlu, kamarátku Lebduškovej dcéry, okamžite tento zvláštny človek s dušou chlapca zaujme. Ochraňuje ho a neskôr sa doňho zamiluje. V lete Rebenda prekypuje rozličnými vášňami a má veľa energie.

Ale ako rok plynie, starne, spomína si na rozličné predchádzajúce znalosti a zručnosti, ale je aj čoraz unavenejší a vyčerpanejší. A koncom jesene sa zmorený a vnútorne zostarnutý uchýli na odpočinok. V románe mieri na zimu na vidiek k tete Mestekovej, ktorá ho očakáva s rozpustenými vlasmi, vo filme ho prichýli mýtická a krásna Kalimagdora v podaní Magdy Vášáryovej. A upadne v horách, mimo civilizácie, do zimného spánku, z ktorého sa preberie až na jar.

Jedinečný solitér

V knihe sa okrem hlavného príbehu riešia aj rozličné sociálne problémy, politika a hospodárska kríza. Pri čítaní vás možno zaskočí, že vo vedľajšej dejovej línii autor vzhliada k sovietskemu Rusku ako ku krajine budúcnosti – ale to zrejme len preto, že spoločnosť s rovnými a rovnejšími ešte vtedy nezažil na vlastnej koži. Ktovie, čo si myslel neskôr. To, že sa po roku 1948 utiekal k čistému sci-fi, tiež o čomsi vypovedá.

Záber z filmu.

Leopold Lahola (1918 – 1968), významný slovenský dramatik, spisovateľ, scenárista a režisér, sa rozhodol Weissov román adaptovať v 60. rokoch. Prečo je jeho film taký pôsobivý? Jednak funguje v slovenskej kinematografii ako jedinečný solitér, ktorému sa máločo podobá. Niektorí ho dokonca s obľubou označujú za psychedelický alebo magicko-realistický, čo však nie je úplne výstižné. No a jednak oslavuje tému večného návratu, návratu do stavu nevinnosti a čistoty – ktorý príde, keď už dospejeme k najvzdialenejšej hranici. Jonáš Rebenda má závideniahodnú schopnosť očistenia a zachováva si dušu dieťaťa očareného svetom.

Posledný film

Aj v tvorbe Leopolda Laholu stojí toto dielo úplne osamotene, dokázal knihu geniálne adaptovať a dodať jej alegorický, mýtický rozmer, ktorý je vo Weissovej verzii iba naznačený. Pripomeňme, že autorovi predlohy išlo vlastne predovšetkým o kritiku vtedajšej spoločnosti.

Pár faktov ešte treba dodať. Sladký čas Kalimagdory je posledný Laholov film. Z emigrácie v Nemecku sa vrátil v čase politického odmäku v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Na nakrúcaní sa podieľali viacerí nemeckí tvorcovia, Rebendu stvárnil Rüdiger Bahr, zaujímavý herec, ktorého pravdepodobne nikde inde neuvidíte. Ivo Gogál si zahral malého Albína, ktorého jeho vychovávateľ vylieči z apatie a vráti späť do života. Pôsobivý a polozabudnutý Viktor Blaho zas hrá podnikateľa Lebducha (Lebdušku). Nehovoriac o už spomínanej krásnej Magde Vášáryovej ako Kalimagdore, ktorá trpezlivo čaká, kým sa príde jej milý Rebenda uložiť na niekoľkomesačnú hibernáciu. Mimochodom, meno Kalimagdora v predlohe nikde nenájdete.

Lahola umrel náhle, na srdcové zlyhanie, počas dokončovania filmu v strižni na bratislavskej Kolibe. Sladký čas Kalimagdory teda museli dotiahnuť do finálnej podoby jeho spolupracovníci. Film mal v západnom Nemecku veľký úspech a dve piesne z neho dokonca vyšli aj na platni – skladateľom bol Nemec Hagen Galatis a okrem módneho bigbítu v hlavnej téme využil i slovenské ľudové motívy.

V ČSSR bola situácia úplne iná. Sladký čas Kalimagdory dokonca „riešila“ aj špeciálne vytvorená komisia na Ministerstve kultúry Slovenskej socialistickej republiky – v roku 1969 vydala rezultát: Ide o banálny film, ktorý našej produkcii nepriniesol doma ani v cudzine žiaden osoh, ani politický, ani morálny, ani umelecký.


Ukážka z románu

Potom sa ocitol na ulici.

Jeho telo bolo také mladé, že si ho ani neuvedomoval. Sám seba nechápal, aké to bolo okúzlenie. Chcelo sa mu niekam utekať, ale nevedel kam.

Naraz sa pristihol, že sa učí pískať, a keď sa mu to po niekoľkom pokuse nepodarilo – až vtedy si spomenul, že sa nikdy vo svojom živote pískať nenaučil.

Zastavil sa pred knihárskym obchodom, zaujatý nejakými zbytočnosťami, aké nosia po vreckách chlapci. Položil si otázku, čo by si vybral, keby si mohol vziať len jednu vec, ktorá sa mu zo všetkého najviac páči.

Dlho sa nemohol rozhodnúť, až si nakoniec zvolil pero, ktorým sa dá písať na červeno, fialovo, zeleno i modro – je v ňom taký mechanizmus.

Stál tam dlho a polohlasom dával predmetom ich mená. Mal radosť, keď si ihneď spomenul, ale niektoré slovíčka musel loviť až na dne pamäti. Mal ich na jazyku, ale občas akoby mu jazyk v ústach chýbal.

Kráčal parkom a na detskom ihrisku videl drobizg, ako vášnivo pracuje na kope piesku. Sadol si na lavičku a pozoroval deti s napätím. Hrady rástli a opäť sa rúcali, tunely sa prepadávali a znovu boli prekopávané, jazierka presakovali a znovu sa napĺňali, povrch terénu sa neustále menil, vznikli nové vrcholy a nové priepasti. Vyzeralo to ako zemská kôra, po ktorej vulkanicky bežia tisícky rokov v sekundovom zrýchlení.

Chcel sa tiež zahrať, chcel navŕtať nový tunel, ale chlapec, ktorý komandoval ostatných, nedovolil siahnuť na svoje dielo. Sám vymýšľal a bájil, staval a boril, bol celý udýchaný predstavou svojho zámeru a zúrivo odháňal Václava, nazývajúc ho „starým dedom“.

Václav odchádzal so sklonenou hlavou a tu zbadal loptičku – ležala vedľa lavičky. Zobral ju a schoval do vrecka. Hlas hodín mu pripomenul autobus. Mal najvyšší čas.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |