Denník N

Peter Tatár: Budaj, ktorý viedol všetky rokovania, ostatným vyčíta, že sa dohodli s komunistami? Kto bol šéf VPN? Nie náhodou on?

Predstavitelia slovenskej komunistickej vlády sa 30. novembra 1989 stretli so zástupcami VPN. Na zábere zľava: Ladislav Snopko, Fedor Gál, Milan Kňažko, Ján Budaj, Martin Šimečka, František Mikloško, Peter Tatár, Ján Langoš, László Szigeti, Vojtech Kresanko (tretí sprava), predseda vlády Pavel Hrivnák a Milan Čič . Foto – archív TASR
Predstavitelia slovenskej komunistickej vlády sa 30. novembra 1989 stretli so zástupcami VPN. Na zábere zľava: Ladislav Snopko, Fedor Gál, Milan Kňažko, Ján Budaj, Martin Šimečka, František Mikloško, Peter Tatár, Ján Langoš, László Szigeti, Vojtech Kresanko (tretí sprava), predseda vlády Pavel Hrivnák a Milan Čič . Foto – archív TASR

Dodatočne sú všetci generáli. Mohli to urobiť za nás a lepšie. Kde boli? Pýta sa jeden z mužov revolúcie Peter Tatár.

PETER TATÁR sa narodil v roku 1953 v Bratislave, vyštudoval Lekársku fakultu UK, pôsobí ako lekár  internista. Pred revolúciou v roku 1989 pracoval vo Fakultnej nemocnici v Bratislave a neskôr v Slovenskej akadémii vied. Patril k popredným bratislavským ochranárom, podieľal sa na zásadnej publikácii Bratislava/nahlas. Po novembri 1989 sa stal členom Koordinačného centra VPN, od roku 1990 bol poslancom parlamentu, kam sa znovu vrátil po roku 1998. Spoluzakladal Stálu konferenciu Občianskeho inštitútu, bol vo vedení Demokratickej strany a predsedom OKS, pôsobil v bratislavskej komunálnej politike.

Keď som pozeral na internete vaše hodnotenia ako lekára, našiel som výhradne pozitívne správy. Pacienti oceňujú váš prístup. A mne z toho vychádza, že ste oveľa lepší lekár ako politik.

Možno to tak ľudia vnímajú. Mojou úlohou v politike však bolo najmä nebáť sa nepríjemných či nepopulárnych vecí a presadzovať ich v záujme toho, aby sa tu lepšie žilo. Napríklad odvolanie Vladimíra Mečiara v čase, keď už na to dozrel najvyšší čas, alebo zasadenie sa o privatizáciu v čase, keď boli mnohí proti nej. Keď bolo treba chrániť ľudské práva, šiel som aj proti davu. V tom som bol predsa dobrý.

Do prvej ligy politikov ste nikdy neprerazili, ľudia to tak teda nevideli.

Nikdy som nemal ambície byť prvý, jediný, najlepší, nikdy som nechcel byť šéfom. Mojím cieľom bolo napĺňať moje osobné ideály vrátane slobody. A v politike som zase nebol až tak nízko, veď v prvých dvoch rokoch po revolúcii som bol predsedom poslaneckého klubu Verejnosti proti násiliu. Mali sme väčšinu a ja osobne som mal veľký a priamy vplyv na zákony.

To bola ešte porevolučná eufória. Neskôr ste to už nezopakovali.

Po dvoch rokoch nás vo voľbách porazil Mečiarov populizmus a chvíľu trvalo, kým sme sa opäť dostali do parlamentu. V 90. rokoch som však každý svoj deň venoval zápasu proti mečiarizmu a napĺňaniu novembrových ideálov, čo sa ukázalo v roku 1998, keď Mečiar konečne padol.

Ako Demokratická strana na čele s Jánom Langošom sme k tomu výrazne prispeli v rámci SDK. Náš podiel však bol len okolo štrnásť percent, silnejší ho malo KDH a Demokratická únia, takže ľudia ako ja nemali nárok na vysoké funkcie a stali sme sa „len“ poslancami.

Boli ste aj šéfom OKS, čo bola vždy strana s poctivým programom, slušnými ľuďmi, ale s výraznou neschopnosťou presvedčiť verejnosť. V čom bol problém?

OKS vznikla ako protest proti sprivatizovaniu myšlienky boja proti mečiarizmu Dzurindovou SDKÚ. Okrem toho, pád Mečiara neznamenal pád mečiarizmu, lebo tu ostalo množstvo nedoriešených káuz. Prvá Dzurindova vláda to nezvrátila, jednoducho sme nedokázali urobiť obrat o 180 stupňov.

Preto sme založili OKS so smelým a ráznym programom. Ukázalo sa však, že ľudia chcú ísť najmä s víťazom volieb. Keď som po Slovensku robil kampaň do volieb v roku 2002, ľudia ma síce všade poznali, veď návrhy zákonov o rovnej dani či o druhom pilieri boli z mojej dielne, rovno však dodávali, že hoci sme výborní, nebudú nás voliť, lebo asi neprejdeme do parlamentu a ich hlas prepadne.

Túžite sa ešte vrátiť do veľkej politiky, alebo ste to definitívne pustili z hlavy?

V roku 1989 som bol v politike potrebný, lebo ľudí, ktorí boli pripravení, vedeli, čo chcú a nebáli sa, nebolo až tak veľa. Dnes rozhodne nemám pocit, že to stojí práve na mne. Na druhej strane mám skúsenosti a viem, čo by som vo veľkej politike robil. Pokojne však budem pokračovať aj vo svojej lekárskej praxi. Nemyslím si, že by sa ma niekto chystal pozvať na svoju kandidátku. Ja už lídrom žiadnej strany nebudem.

Prvý podpredseda vlády Československej socialistickej republiky Ján Čarnogurský (uprostred) sa stretol 16. decembra 1989 v Bratislave s aktivistami VPN, zľava Ján Budaj, Miroslav Kusý, Oleg Pastier a vpravo Fedor Gál. Foto – TASR

V roku 2004 ste napísali, že ambíciou ponovembrového programu bolo aj zavedenie ideálov poctivosti spravodlivosti a lásky do verejného života. „To sa však podarilo oveľa menej alebo takmer vôbec.“ O dva roky neskôr ste však pre SME uviedli: „Pri výročiach novembra 1989 vždy cítim radosť. Radosť, že zlo môže byť porazené.“ A v roku 2008 ste mi povedali – verejnosť revolúciou maturovala. Ako to teda je? Raz ste totiž optimista, raz skeptik.

Nevnímam to ako vy. V roku 2004 som tým myslel najmä fakt, že hardvér sa podaril ľahšie ako softvér, že etika nad tým ešte chýba. Máme slobodu aj osobnú zodpovednosť, ktorá k nej patrí, nevieme s ňou však dokonale narábať. Jednoducho si všetci neuvedomujeme, že nie je jedno, či volíme Kotlebu, alebo nie. Lebo ak ho zvolím, tak sa o tú slobodu oberiem.

Áno, trvám na tom, že spoločnosť v roku 1989 maturovala, len si musí ešte niektoré veci doštudovať v rámci nadstavby.

Kedysi ste mi povedali: „Počas revolúcie som si myslel, že správne je komunistov odstaviť s tým, že nastúpia noví ľudia. Otázka bola, kde ich nájsť.“ Znie to zvláštne. Ľudia predsa boli, nie?

Jedným z hlavných bodov nášho programu bolo zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany. To sme aj urobili. Zároveň sme vyhlásili, že nebudeme robiť fyzický pohon na komunistov, a už vôbec nie krvavým spôsobom, ako to robil Lenin na všetkých slušných ľudí.

Malo to svoj dôvod. Keby sme organizovali lynč, takýto historický akt by priniesol len revanš. Chceli sme, aby komunistov nenásilne nahradili slušné nekomunistické občianske sily. Ľudí v štátnej správe aj v podnikoch sme preto vyzvali, aby sa zišli, rozprávali sa, a ak nájdu lepších ako dovtedajší šéfovia, nech ich vymenia.

Žiaľ, nefungovalo to dobre. V niektorých podnikoch to išlo bez problémov, inde to bolo naopak – vznikla podniková VPN číslo dva, prípadne aj tri, v ktorej sa zišli karieristi. Tí  vykrikovali, že sú lepší a rovno obsadili dôležité funkcie. V podstate tam teda pokračoval komunizmus. Nedalo sa to však zmeniť čarovným prútikom ani príkazom zhora.

Netvrdím, že sa malo prahnúť po krvi. Len je absurdné, ak dnes bývalí šéfovia ŠtB žijú v pokoji a v anonymite, pričom dostávajú výsluhové dôchodky, a ich obete, ktorým zničili kariéry a neraz aj zdravie, dožívajú v chudobe. Je výsmechom, ak sa po ulici beztrestne presúša Alojz Lorenc, ak v ukradnutej vile dlhé roky dožíval zločinec Biľak, ak sa dnes v konšpiračných plátkoch Jakeš prezentuje ako dobrácky dedko. Ľudia, ktorí iným zničili životy, predsa mali sedieť, nie? A ak už nie všetci, aspoň pár vagabundov na výstrahu.

To všetko je jasné, ale kľúčom k zmene bol normálny politický program – slobodné voľby a učenie sa prijatiu zodpovednosti. My sme mohli z tribúny požadovať, aby zločinci skončili vo väzení, v praxi by to však musel niekto vykonať.

Chceli sme predsa právny štát. Na to, aby fungoval, sme ho museli najskôr vybudovať. Poriadne pritom nefunguje dodnes. Áno, čo sa týka súdnictva, sme veľmi ďaleko za tým, čo sa malo urobiť.

Lenže ak chcete reorganizovať štruktúru spoločnosti, musíte prijať legislatívu, postupne vymeniť skompromitovaných ľudí a definovať jednotlivé zločiny. Bez toho nikoho do väzenia posadiť nemôžete.

Okrem toho, Lorenc bol predsa odsúdený. Vaša otázka typu „prečo ste tých ľudí nezavreli“ preto nie je správna. Je to len taký povzdych, navyše nepravdivý.

Nepodmienečný trest štyri roky Lorenc dostal v roku 1992 od súdu v Česku. Slovenský súd mu dal v roku 2002 komickú pätnásťmesačnú podmienku s odkladom na tri roky. Z iných papalášov už sedel len Miroslav Štěpán.

Žiaľ, tak to s Lorencom dopadlo a už sa k tomu nikto nevrátil. Nepodmienečný trest mu však dal súd v Československu, vtedy sme predsa ešte neboli rozdelení.

Okrem toho, keď bol Ján Langoš federálnym ministrom vnútra a preštudoval si agendu ŠtB, videl, že tam je aj rozkaz vtedajších lídrov štátnej bezpečnosti jednotlivým dôstojníkom, aby sa infiltrovali do nových štruktúr a pôsobili v nich naďalej.

Pochopil, že táto organizácia je nereformovateľná a rozpustil ju, pričom pripravil aj lustračný zákon, ktorý hovoril o tom, že títo ľudia nesmú byť vo verejných štátnych funkciách. Iná vec je, že tým ľuďom nik nevzal občianske práva kandidovať do volených funkcií.

Nenazval by som to nepravdivým povzdychom. Objektívne tu máme stovky nepotrestaných grázlov, ktorí dávali ľudí strieľať na hraniciach, zatvárali ľudí za názory, ničili rodiny, ubližovali nevinným. Argument, že Lorenc bol odsúdený, mi príde slabý. Zakrýva podstatu.

Nemyslím si, že niečo zakrývam. Iba vám odpovedám na otázku, či ja a ďalší, ktorí sme vtedy umožnili, aby sa tu žilo slobodne, zodpovedáme za to, že sme všetko dokonale nedotiahli. Skúste práve takých, ako sme boli my, dosadiť tam, kde sa o tom rozhoduje, a vôbec nebudete pochybovať o výsledku.

Spoločnosť dnes krivo hľadí na kadejakých poskokov ŠtB, z ktorých mnohí podpísali spoluprácu síce z nízkych pohnútok, lebo chceli robiť kariéru, prípadne zo strachu, že ich deti nebudú môcť študovať. Hlavní vinníci, teda šéfovia, ktorí tých ľudí verbovali a zastrašovali, sú však verejnosti neznámi a nik ich neostrakizuje. Premiérom v Česku bude desiatky rokov po revolúcii eštebák, my už prakticky desať rokov máme premiéra komunistu. Nie je toto jeden z dôsledkov toho, že sme sa s komunistami nevyrovnali?

Nevyrovnali sme sa s nimi z dôvodov, že také veci sa dejú postupne. Ak nechcete komunistov rovno zastreliť či zavrieť, spoločnosť má jedinú možnosť – dosiahnuť ich bezvýznamnosť pomalšie, ale demokraticky.

My dvaja sa na názore v tom, čo je správne, zhodneme celkom ľahko, to však nie je dôležité. Oveľa podstatnejší je vždy prirodzený postup demokratického procesu.

Navyše, ľudia fungujú takto – ak má niekto suseda, ktorý podpísal spoluprácu s ŠtB ako agent, pozerá sa naňho krivo, lebo ho pozná a v spoločnosti je jasné, kto bol ten zlý.

Vysokých riadiacich dôstojníkov ŠtB či námestníkov socialistických ministrov vnútra však osobne pozná málokto, preto bežných ľudí až tak netrápia. Je to možno nespravodlivé, ale tak to je.

Sám za seba hovorím, že by som tých ľudí trestal, lebo previnenia voči ľudskosti sú buď dokázané, alebo dokázateľné. Lenže nechcú to samotní ľudia.

Konkrétny príklad – keď chcel porevolučný primátor Bratislavy Peter Kresánek vysťahovať Biľaka z ukradnutej vily, ostal v tom sám. Nepodržalo ho ani vlastné zastupiteľstvo, nieto súdy.

Novovymenovaná vláda Slovenskej republiky zložžila 27. júna 1990 na Bratislavskom hrade do rúk predsedu SNR Františka Mikloška sľub. Na archívnej snímke vpravo predseda SNR František Mikloško, úplne vľavo Peter Tatár. Foto – TASR

Kedy u vás prišlo prvé rozčarovanie z vývoja po novembri 1989? Fedor Gál mi spomínal, že už pri prvom výročí sa v ňom niečo zlomilo, lebo keď schádzal z tribúny, ktosi ho opľul.

To, že sme umožnili politickú pluralitu, malo za následok okrem iného aj vyrojenie sa nacionalistov. Nebolo ich veľa, boli však veľmi hluční a agresívni, spomeňte si na mená ako Pánis a jemu podobní. Boli to ľudia, ktorí neskôr hádzali vajcia aj po prezidentovi Havlovi.

Keď sme si pripomínali prvé výročie revolúcie, na námestí nás nebolo veľa. Nacionalisti však vtedy zorganizovali štvavú protikampaň a prišli aj na našu akciu.

Boli inštruovaní, že sme protislovenské živly, tárali absurdné argumenty. Bolo to dosť besné. Moje prvé sklamanie teda prišlo v podobnom čase ako u Fedora Gála.

Nacionalisti a ľudáci tam vykrikovali heslá typu „Kusý národ dusí“ a podobne.

Pointa spočívala v tom, že po prvých slobodných voľbách v roku 1990 sme prijímali jazykový zákon. Bol to vlastne prvý úspech nacionalistických síl. Organizovali aj nejakú hladovku, akurát, ako sa zistilo lekárskymi vyšetreniami, ani zďaleka všetci nehladovali.

Nacionalistom sa vtedy podarilo do vedomia mnohých ľudí implantovať nezmysel, že ideme zničiť Slovákov tým, že chceme prijať normálny a empatický jazykový zákon, ktorý by neponižoval maďarských spoluobčanov.

To bol takzvaný koaličný jazykový zákon, pričom nacionalisti typu Moric či Markuš presadzovali matičnú verziu. Matica slovenská sa už vtedy cez svoje vedenie prejavovala ako spolok nenávistných ľudí, debatu vyhrocovala do emocionálnej roviny. Pre tých, čo si to už nepamätajú, pripomeniem detaily – koaličný návrh zákona neobmedzoval právo menšín používať svoj jazyk vo verejnom styku a vymedzoval možnosť jeho používania aj v úradnom styku. Matičný návrh žiadal používanie slovenského jazyka na celom území Slovenska bez výnimky.

A nakoniec, hoci veľmi ťažko, prešiel práve náš návrh. Aj za cenu nepríjemných konfliktov na námestí, kde som prechádzal rozzúreným davom. Mnohí sa toho davu báli, ustúpiť sme však nemohli. Celý konflikt s maďarskými spoluobčanmi bol totiž živený umelo.

Ako sa vlastne pri desiatkach až stovkách ľudí, ktorí sa premleli vo VPN, profilovali jej lídri?

Prišiel, kto chcel. A prišli najmä tí, čo mali odvahu a vôľu prevziať zodpovednosť. To bola základná kvalifikácia. Každý z tých ľudí sa už predtým osvedčil schopnosťou formulovať svoje vízie a názory.

Stretnutie v Bratislave v Umeleckej besede prinieslo prvé vyhlásenia, neskôr sme sa stretli v byte u Jána Langoša, kde vznikol aj názov Verejnosti proti násiliu. Ten vlastne definoval, ako chceme postupovať.

Neformálne štruktúry začali vznikať v pondelok 20. novembra, keď už časť ľudí, ktorá bola predtým v Umeleckej besede, nešla do práce, ale chcela robiť revolúciu. Akurát vtedy sme to revolúciou nenazývali, vnímali sme to ako vystúpenie proti režimu.

Tak sa definovalo okolo 25 ľudí, ktorí sa presunuli na Malú scénu, kde sme zvolili prvú štruktúru. Keď tam prichádzal Ján Budaj, ľuďom, ktorých poznal, napríklad mne či Milanovi Šimečkovi hovoril, aby sme volili jeho. Otázka bola, ako na to. Nakoniec vlastne uspeli tí, čo sa drali dopredu. Stále to však boli len neformálne štruktúry.

V ten týždeň sme urobili aj prvý míting na námestí. V stredu ráno sme sa najskôr zišli v ochranárskej kancelárii, ktorá bola k dispozícii. Pred obedom prišli Martin Bútora a Peter Zajac. Navrhli, aby sme urobili scenár mítingu s tým, že ako prvý vystúpi Fedor Gál, lebo má jasný hlas a vie zrozumiteľne formulovať.

Jeho úlohou bolo ľuďom povedať, že my sme VPN a našimi hovorcami sú Milan Kňažko a Ján Budaj, čím ich vytiahne na pódium, aby to ďalej moderovali. Bol to dobrý scenár, ktorý fungoval.

V zásade sme však stále boli len obyčajnou skupinou ľudí, ktorá sa spontánne dohodla, ako bude robiť revolúciu. Rozhodne ešte nešlo o politické hnutie.

Kedy prišla potreba vytvoriť normálnu štruktúru?

Niekedy v decembri. Lenže po režime, ktorý tu bol, sme boli alergickí na pojmy ako strana, zjazd a podobne. Preto sme do zákona o politických stranách, ktorý vznikol ako jeden z prvých, dali aj definíciu hnutia, ktoré bolo rovnocenné stranám.

V tom čase sme už spoznávali odvážnych a úžasných ľudí z celého Slovenska. Organizovali mítingy, pričom im s nimi pomáhali študenti či herci z divadiel. V každom okrese sa niečo dialo.

Nakoniec sme zorganizovali veľké stretnutie v Dome odborov, kde bola sála s 1500 sedadlami. Na Slovensku bolo 38 okresov. Náš nápad bol, aby z každého prišiel jeden autobus ľudí, čo by zhruba naplnilo kapacitu sály. Mali to byť delegáti zakladajúceho snemu VPN. Takto teda vznikla celoslovenská štruktúra nášho hnutia.

Zaujímavé bolo aj odborárske stretnutie v hale na Pasienkoch, ktoré moderoval Dušan Jamrich. Na tribúnach sme už skôr vyhlasovali, že ich nebudeme „kráglovať“ a na Pasienkoch tuším Ján Budaj povedal, že so slušnými komunistami môžeme spolupracovať.

Výsledkom bolo, že do autobusov, smerujúcich do Domu odborov, sa napchali aj komunisti, ktorí pochopili, že sa už nemusia báť. Dať vtedy hlasovať o tom, že ich medzi nami nechceme, sa už nedalo, lebo ich tam bolo priveľa.

Peter Tatár, Ján Langoš a Peter Zajac v parlamente v roku 2000. Foto – TASR

Mnohí dodnes niektorým revolucionárom vyčítajú, načo sa pchali do politiky, keď v nej v skutočnosti nechceli byť. Netúžili po moci, ale po tom, aby sa vrátili k svojim profesiám – Kusý, Gál, Šimečka, Feldek a ďalší. Nebola to nezodpovednosť? Moc totiž prenechali nehodným.

To je veľmi málo uvažujúca poznámka. Keby tam títo ľudia neboli, možno by sme nemali revolúciu. A keby sme nemali revolúciu, nikdy by sme nezrušili vedúcu úlohu komunistickej strany. A nemať toto, dnes by sme nič nerozoberali, ale možno sedeli na nejakej komunistickej schôdzi.

Veľmi zjednodušujem, ale v zásade to platí. Tým ľuďom môžeme byť akurát tak vďační. Zaslúžia si úctu a bodka. Dodatočne sú všetci generáli. Mohli to urobiť za nás a lepšie. Kde boli?

A kto z nás vtedy mohol vedieť, koľko sa medzi nami objaví „chmatákov“, grázlov, nečestných privatizérov a podobne? Naše vtedajšie poznanie bolo iné, spoznávali sme sa až postupne.

Keď sme pred voľbami v roku 1990, vidiac, že asi ideme vyhrať, premýšľali, kto by mohol byť predsedom vlády, základná axióma bola, že to nesmie byť Mečiar. Už sme totiž vedeli, že je to človek neovládateľný, impulzívny a s temnou minulosťou.

Lenže viacerí ten post jasne odmietli – Jožo Kučerák, Laco Kováč, Fedor Gál, Peter Zajac, Martin Bútora a ďalší. Spolu ich bolo osem.

To však nebola Mečiarova chyba.

Po voľbách sa zišla Rada VPN, ktorá mala 25 členov a ktorej predsedal Budaj. Aj ona najskôr povedala, že Mečiar v žiadnom prípade. Lenže Mečiar sa potom stretol s Budajom a tuším po troch dňoch rokovaní ho práve on navrhol za premiéra. A hoci nie obrovskou väčšinou, prešlo to. Tak mi to aspoň opisoval Marcel Strýko.

O post premiéra mal už vtedy záujem aj Stračár, lenže svoj prejav v kinosále predniesol s trémou a hapkavo, kým Mečiar hovoril suverénne. Mali sme aklamačne hlasovať, prihlásil som sa však a navrhol, aby sme sa neunáhlili a ešte počkali. Chcel som na ten post presadiť Milana Šimečku staršieho ako autoritu.

Milan sa na mňa pozrel s tým, aby som šiel kamsi do prdele, kým Mečiarova tvár vysielala signál, že by ma najradšej prizabil. Môj návrh nakoniec nemal ohlas, a tak vyhral Mečiar.

Na čo si z toho obdobia spomínate s najväčšou radosťou?

Na to, akú sme my, čo sme boli presvedčení, že treba urobiť vážne zmeny v spoločnosti, mali priazeň ľudí. Vtedy som si naivne myslel, že dobro sa uvoľnilo a všetko už pôjde samo. Nezmysel.

Presadila sa sloboda, ale sprevádzajú ju sklamania. My sme však tú revolúciu nerobili pre seba. Nešlo nám o vlastnú slávu, jednoducho sme boli presvedčení, že tak to má byť.

Dnes mám iný problém. Narážam na mystifikácie, ktoré šíri najmä Jano Budaj. Napríklad tú, že revolucionári sa dohodli s komunistami. Privádza ma to k smútku.

November 1989 bol totiž úplne super vrátane Budaja, on však má z nejakých osobných dôvodov pocit, že sa musí ukázať v inom svetle, než v akom ho ľudia vnímajú. On, ktorý viedol všetky rokovania, ostatným vyčíta, že sa dohodli s komunistami? Kto bol šéf VPN? Nie náhodou on?

Prečo kope do mňa, Gála, Bútoru, Zajaca a ďalších? Osobne mi to môže byť jedno, lebo viem, že sme sa snažili konať čo najlepšie. Hnevá ma však, že znižuje hodnotu samotnej poctivosti a pravdy. Jednoducho by to robiť nemal.

Pred rokom 1989 ste sa motali výrazne blízko okolo zásadného dokumentu Bratislava/nahlas, ktorý pomenovával zásadné problémy spoločnosti. Desiatky ľudí, ktorí na ňom robili, v podstate prispievali, hoci možno nevedome, k deštrukcii vtedajšieho režimu. To však robili aj ľudia v tajnej cirkvi. Prečo tie dve skupiny – ochranári a veriaci – nespolupracovali?

Bratislavské ochranárstvo stálo na osobnostiach. Vedúcou osobnosťou bol Maňo Huba, ktorému sekundoval Juraj Flamik. Dialo sa veľa akcií. Nemám na mysli len tvorbu samotného dokumentu a rôznych odborných podkladov, ale aj fyzické činnosti, keďže sme vysádzali stromy, zachraňovali desiatky kultúrnych pamiatok a podobne.

K tomu sa robila občiansko-odborná analýza zhoršujúceho sa životného prostredia. Množstvo z tých vecí bolo už roky pripravených. Šlo o veľmi košatý strom, ktorý zasadili desiatky ľudí, pričom Bratislava/nahlas bol jedným z jeho pekných a zároveň najviditeľnejších kvetov. Myslím si, že mám na tom svoj podiel. Patril som tam k najusilovnejším.

Bratislava/nahlas sa stala populárnou, lebo šlo o jednoduchý, vecný, kritický a ucelený dokument, ktorý ponúkal návrhy riešení. Tým, že pôsobil polooficiálne, ľudia sa ho nebáli rozmnožovať. Navyše nám veľmi pomohli aj komunisti, ktorí ho začali verejne kritizovať, čím ho vlastne spopularizovali.

Nezabudli ste na rolu Jána Budaja? Jeho podiel na Bratislave/nahlas bol tiež výrazný.

Vždy, keď sa hovorí o tomto dokumente, spomína sa najmä Ján Budaj. On síce prišiel s myšlienkou, že keď už máme takýto potenciál, urobme z toho takýto výstup, nebyť však množstva ďalších ľudí, nič by nevzniklo.

Neodpovedali ste, prečo ochranári nikdy nenadviazali spoluprácu s tajnou cirkvou.

Oficiálna spolupráca síce neexistovala, vzájomne sme sa však s členmi tajnej cirkvi poznali a priatelili, dokonca s nami chodili na mnohé terénne akcie. Faktom je, že my sme na ich aktivitách nespolupracovali.

Nebol záujem? Šlo by o príliš neprirodzené spojenie?

Zbližoval nás predmet, teda úcta ku kultúrnemu dedičstvu a kritika režimu. V tých časoch však verejný priestor nebol naklonený tomuto typu otvorenej spolupráce. Dialo sa to teda len individuálne. Navyše, niektorí ľudia patrili k ochranárom aj k tajnej cirkvi zároveň.

Peter Tatár. Foto – archív P. T.

Ochranári boli pred revolúciou populárni, Strana zelených dosahovala po novembri 1989 solídne čísla v prieskumoch. Vo voľbách to však príliš nezúročila a odvtedy je agenda životného prostredia v tejto krajine v zozname priorít na tisícom mieste. Kde sa stala chyba?

V Strane zelených boli po revolúcii celkom šikovní ľudia, šéfoval jej Juraj Mesík. Všetko je však o popularite. Vtedy sa revolúcia rovnala najmä VPN, vzniklo aj KDH. Existovali tu teda dve dominantné nekomunistické sily, ktoré ľuďom stačili, k tomu sa sformovala SNS, Demokratická strana, maďarské Spolužitie, kandidovali aj komunisti.

Zelení nemali náskok ako VPN, ktorá ešte žila z eufórie, ani dosť peňazí na poriadnu kampaň. Pozitívna a sympatická zelená myšlienka jednoducho nestačila.

Dnes už tu máme generácie ľudí, ktorí neslobodu nezažili. Nepoznajú povolenia na vycestovanie do zahraničia, nevedia, čo znamená stáť hodiny na hraniciach, netušia, čo je to skončiť vo väzení za názor na politika či režim. Ak sa však o slobodu nebojíme, jedným z následkom môže byť, že si ju prestaneme vážiť a bojovať  o ňu. Vidieť to napríklad v tom, koľko ľudí volí Kotlebu. Čo s tým?

Keď sme za mečiarizmu chodili po Slovensku diskutovať s mladými ľuďmi, vysvetľoval som im, v čom bol komunistický režim zlý. Jeden zo študentov vtedy reagoval – áno, je to tak. Pýtal som sa ho, odkiaľ to vie. Vraj mu to povedal otec. V tom je celá pointa. Sme totiž povinní našu autentickú skúsenosť odovzdávať ďalším generáciám.

Áno, má to aj druhú stránku – možno tí, čo volia Kotlebu, od svojich starých rodičov počúvali, ako skvele nám bolo za vojnového slovenského štátu. Ignorujú, že porušoval ľudské práva, zabíjal vlastných občanov a mali by sme zaň hanbiť a ospravedlniť histórii.

Napriek tomu nemôžeme rezignovať a mlčať. Mladí majú jedinú možnosť dozvedieť sa, čo znamená nesloboda – cez nás, naše poznatky a skúsenosti. Sociálna genetika je dôležitá. Som v tomto optimista.

Nakoniec, práve preto robím, čo robím, nestarám sa len o seba a nečakám so založenými rukami.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie