Denník N

Násilie prichádza postupne, partneri sú často veľmi šarmantní

Daniela Gáliková (42) vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Komenského. V sociálnej oblasti pracuje už dvadsať rokov. Je riaditeľkou krízového centra Brána do života, kde dnes žije dvanásť žien so svojimi deťmi. Je rozvedená, má dve dcéry. Foto - Ria Gehrerová
Daniela Gáliková (42) vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Komenského. V sociálnej oblasti pracuje už dvadsať rokov. Je riaditeľkou krízového centra Brána do života, kde dnes žije dvanásť žien so svojimi deťmi. Je rozvedená, má dve dcéry. Foto – Ria Gehrerová

O domácom násilí sa dnes už viac hovorí, téma sa prestáva ironizovať, žena má kam prísť a dostane bezplatnú komplexnú službu, hovorí Daniela Gáliková.

Daniela Gáliková je riaditeľkou krízového centra pre ženy zažívajúce násilie. Po radu si k nej nedávno prišli aj scenáristky úspešného slovenského seriálu Tajné životy. Gálikovú príjemne prekvapilo, že sa do hlavného vysielacieho času dostala aj taká ťažká, no veľmi dôležitá téma, akou je násilie v rodine.

RTVS nedávno odvysielala poslednú časť seriálu Tajné životy. Pozerali ste ho?

Áno, ale len prvé dve časti, zo zvedavosti. Páčilo sa mi to. Niektoré moje kolegyne si pozreli všetky diely a boli spokojné. Mali sme veľa pozitívnych ohlasov. Samozrejme, je to seriál, ktorý má svoje zápletky a musí byť akčný.

Život v krízovom centre v skutočnosti nie je taký akčný?

Fungujeme od roku 2001, čiže sme tu už pomerne zabývaní. Okolie nám navyše veľmi pomáha. Takmer každodenne tu zvonia ľudia a prinášajú oblečenie, kočíky, kojenecké oblečenie, hračky alebo trvanlivé potraviny. Zažívame aj dramatickejšie situácie, keď naše klientky hľadajú ich manželia a partneri, ale skúsenosti nám už pomáhajú v tom, že ich vieme predvídať a minimalizovať.

Nemáte utajenú adresu, ako to bolo v seriálovom azylovom dome?

Neviem si celkom predstaviť, ako by sme utajili takéto veľké zariadenie. Predsa len, musíme komunikovať aj s úradmi. Práve tam sa partneri často dozvedajú, kde sa ich ženy nachádzajú. Ako utajené bývanie lepšie fungujú malé byty roztrúsené po meste.

Môžu úrady mužom prezradiť, kde sa ich partnerka s deťmi nachádza?

Títo muži sú navonok často veľmi milí a šarmantní páni. Príde taký muž napríklad na sociálnu kuratelu, kde vyjadruje obrovskú obavu, že nevie, kde sú jeho deti, vyjadruje starosť, či sú deti v bezpečí, a že má právo sa s nimi stretnúť. Nezabudnú spomenúť, koho veľmi dobre poznajú a kde majú všade kontakty a že na tie informácie majú právo. A ten tón, akým s nami komunikujú a ako nám chcú všetko vysvetľovať… Ja mám z týchto stretnutí sama nepríjemný pocit, a preto chápem, aký veľký strach musí zažívať tá žena, ktorá sa snaží vymaniť z tohto typu násilného vzťahu.

Čo všetko na ženu čaká, keď odíde z domu?

V prvých dňoch má žena pomerne veľký balík problémov, ktorý musí vyriešiť. Či už je to zabezpečenie bývania pre seba a svoje deti, alebo prehlásenie detí do nových škôl a podanie žiadosti o zverenie detí do svojej osobnej starostlivosti a určenie vyživovacej povinnosti. Sú ženy, ktoré prídu a po prvej noci povedia, že si nepamätajú, kedy sa tak v pokoji vyspali. Naopak, sú aj také, ktoré neustále premýšľajú nad tým, či urobili správny krok. Ak by totiž zostali s manželom, mohli by dieťaťu napríklad kúpiť nový mobil – samy na to však nemajú. Čiže ich trápi existenčná neistota, ktorá ich čaká.

Stáva sa, že si niektoré ženy po pár dňoch svoj odchod rozmyslia a vrátia sa späť?

Áno. Domáce násilie má svoj cyklus a fázy. Jednu z nich voláme medové týždne, keď partner sľubuje zmenu a zlepšenie. Žena vtedy pochybuje, či urobila dobre, keď odišla – to je však prirodzené. Strach z budúcnosti a existenčná neistota nahráva jej partnerovi. K tomu sa miešajú ďalšie vžité heslá, ako napríklad, že „rodina má byť spolu“ alebo „však je normálne, keď si muž niekedy vypije“. Táto žena sa musí vyrovnávať aj s názorom svojho okolia a s názorom iných žien, ktoré im vravia, že im by sa takáto situácia nestala, že ony by sa nenechali urážať a biť. V prípade, ak je žena veriaca, ťažko v sebe prekonáva aj sľub, ktorý dala manželovi. Je to skutočne náročný vnútorný boj.

Obeťou domáceho násilia sa teda môže stať úplne každý? Napríklad aj riaditeľka krízového centra, ktorá tie príbehy pozná?

Áno. Násilie a teror prichádzajú postupne a tí partneri sú často veľmi šarmantní.

Hovoríte si občas v duchu, že žena svojím rozhodnutím robí chybu, ale vy nemáte právo jej v tom nijako zabrániť?

Áno. Profesionalita je však o rešpektovaní. Veríme, že rozhodnutie, ktoré urobí, považuje v danom momente za najlepšie, a my ho akceptujeme. Niektoré ženy sa k nám po odchode vracajú opakovane.

Krízové centrá sú neustále plné. Máte nejaký rebríček, podľa ktorého vyhodnocujete, ktorú ženu k sebe vezmete a ktorú už nie?

Ak ženu privezú policajti alebo ak má pocit akútneho ohrozenia, toto má absolútnu prioritu. Mnohé ženy však nezháňajú ubytovanie, ale najmä dobrú radu, podporu a dôveru. Tie k nám chodia ambulantne.

A čo ak to doma žena nezvláda, a predsa potrebuje odísť? Pôjde s deťmi na nejakú ubytovňu?

Tu v Bratislave žena s malými deťmi nemôže ísť do komerčnej ubytovne, lebo ju tam nezoberú.

Prečo? Zaplatila by si predsa ako bežný zákazník.

Neviem. Jednoducho nezoberú. Možno si myslia, že im deti zničia izby alebo že budú robiť hluk. Bývanie je problém. Mestské ubytovne sú zasa plné a čaká sa na ne. Ak tam navyše žena niekedy v minulosti bývala, nemá na ňu už viac nárok. Dokonca ani vtedy, ak v minulosti prišla o byt. Nikto vtedy však neskúma, či oň náhodou neprišla nezodpovednosťou partnera.

Dokedy tu žena môže zostať?

Dokedy to potrebuje. Je to veľmi individuálne. Veľa ľudí sa pýta, či to ženy nezneužívajú, keďže je to bezplatné. Ale kto by chcel dlhodobo bývať, hoci zadarmo, v nejakom spoločnom bývaní, ak by to naozaj nepotreboval? Každý túžime mať svoje súkromie a svoj domov. Sme len akousi prechodnou stanicou. Snažíme sa ženy motivovať a povzbudzovať, aby dokázali prevziať kontrolu nad svojím životom. V prípade, ak je žena na rodičovskom príspevku a jej príjem spolu s rodinnými prídavkami je okolo dvesto eur mesačne, je to veľmi ťažké.

Naozaj sa ženy vedia dostať do situácie, keď im nikto nechce pomôcť? Rodina, kamarátky, kolegovia, susedia…

Ak klientka nemá silné rodinné zázemie, reálne nemá kam ísť. A keď ho aj má, tak jej môžu pomôcť na chvíľku, nie dlhodobo. Málokto si k sebe domov nasťahuje ďalšieho človeka s deťmi. Musí navyše riešiť nové problémy – zabezpečiť si bývanie, stravu, vybaviť si osobnú starostlivosť o dieťa, podať žiadosť o rozvod, prípadne podať trestné oznámenie.

Všetky tieto procesy trvajú veľmi dlho. Celý ten čas je vystavená existenčným problémom. Napríklad len vybavenie náhradného výživného trvá približne pol roka. Nikoho netrápi, že žena musí svojim deťom každý deň zabezpečiť stravu a bežné veci.

Vyzeralo to v seriálovom azylovom dome rovnako ako v tom skutočnom?

Celkom aj áno, až na to, že naše zariadenie nie je v kaštieli, ale v bývalej materskej škole.

Čo zaujímalo scenáristky seriálu, keď za vami prišli?

Pýtali sa nás na to, ktorá situácia by mohla byť reálna a ktorá už nie, ako postupovať a čo by sme v istých situáciách robili my. Samé praktické veci. Boli však dobre pripravené a snažili sa o to, aby sa téma násilia páchaného na ženách dostala zrozumiteľnou formou medzi ľudí.

Seriál ste pochválili. Čo sa vám na ňom páčilo?

Príjemne ma prekvapilo, že taká ťažká téma dostala priestor v hlavnom vysielacom čase. Je veľmi dôležité neustále verejnosť scitlivovať na podobné témy, aby sme vedeli reagovať na to, keď sa nám žena zdôverí so svojím problémom. Či je to policajt, pracovníčka na úrade práce, alebo kamarátka. Je dôležité, aby sa jej problém nebral na ľahkú váhu a dostala našu plnú dôveru. Ak dostane spätnú väzbu, ktorá to celé bagatelizuje, tak si začne myslieť, že naozaj je všetkému na vine ona. Je to žena, ktorá roky neustále počúva, že je nula a nikto jej neuverí.

V médiách sa táto téma často nerozoberá. Možno akurát vo večerných správach.

Na správach mi veľmi prekáža to, že ukážu nejaký dramatický útok, ale ďalej sa prípadu nevenujú, neinformujú o tom, ako bol páchateľ násilia potrestaný. Vysiela to zlý signál, lebo žena, ktorá zažíva násilie, si myslí, že jej partner mal pravdu, že „keď ju zabije, tak po nej ani pes neštekne“. A ona sa už neodváži urobiť prvý krok. Médiá by mali myslieť na to, že z ich príspevkov musí vyplývať nulová tolerancia k násiliu. Odsúdenie násilia totiž nešťastné príbehy skutočne pomáha redukovať.

Má vôbec domáce násilie nejaký šťastný koniec?

Často sa ma pýtajú, ako sa to končí, ako tie ženy dopadnú – ľudia chcú počuť happyendy. Ten sa však skrýva už v tom, že sa žena rozhodla pre zmenu a že si vie nájsť miesto, kde jej ľudia rozumejú a nespochybňujú jej rozhodnutie. Happyend potom prichádza až po rokoch, keď si žena povie, že jej rozhodnutie bolo správne a že to nakoniec zvládla.

Majú dnes ženy lepšie možnosti ako pred desiatimi rokmi?

Myslím, že áno. Zlepšuje sa to v tom, že o domácom násilí sa viac hovorí, téma sa prestáva ironizovať, žena má kam prísť a dostane bezplatnú komplexnú službu. Zatiaľ však pre ženy chýba nadstavba – je málo obecných bytov a žena sa po odchode od manžela nevie dostať k vlastnému bývaniu. Veľmi vyčerpávajúce sú aj súdne procesy, ktoré sa vedia ťahať veľmi dlho. Finančne im môže jednorazovo pomôcť aj obec, ale často len tak, že musia úradu dopredu v bločkoch vydokladovať napríklad sumu sto eur. Kedže tie ženy často nemajú vlastné financie, nemôžu dostať ani túto symbolickú jednorazovú finančnú výpomoc, a tak si od niekoho musia najprv požičať peniaze, čím sa veľakrát dostávajú do začarovaného kruhu. Je pravda, že to stále nie je ideálne, ale ja verím, že o desať rokov bude pomoc ešte pružnejšia a komplexnejšia.

Daniela Gáliková (42) vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Komenského. V sociálnej oblasti pracuje už dvadsať rokov. Je riaditeľkou krízového centra Brána do života, kde dnes žije dvanásť žien so svojimi deťmi. Je rozvedená, má dve dcéry.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie