Denník N

Ako zbohatol, prečo padá ku dnu a čo urobí Fico. Profil Juraja Širokého

Robert Fico a Smer už v čase krízy okolo zadlženého Váhostavu nie sú v pozícii, keď Juraja Širokého potrebujú. Jeho konexie však už môžu byť také silné, že sa im ho nepodarí odstaviť, a tak sa jeho nepopularita bude čoraz viac lepiť aj na nich.

Odpoveď na otázku, kedy a na čom Juraj Široký zbohatol tak, aby sa dostal medzi najvplyvnejších ľudí v biznise na Slovensku, je všeobecne známa. Široký spolu s Eduardom Šebom viedli slovenskú vetvu harvardských fondov, čím sa dostali k vplyvu a podielom v desiatkach slovenských a českých podnikov.

Šebo neskôr vedenie skupiny opustil a odišiel podnikať do potravinárstva. Harvardské fondy, tak ako aj iní, začali upratovať, predávali menšinové podiely a nad vybranými podnikmi skúšali získať definitívnu kontrolu.

Odišli napríklad z VSŽ, kde sa nechali vyplatiť Rezešovou skupinou, ale pod kontrolu získal Široký tri chemické fabriky – Plastiku Nitra, smolenický Chemolak a Juhoslovenské celulózky a papierne.

Príbeh štúrovskej celulózky sa stal medzníkom histórie slovenskej privatizácie, pretože odštartoval takzvanú tretiu vlnu privatizácie. Koncom deväťdesiatych rokov totiž investičné fondy z prvej vlny kupónovej privatizácie a ľudia, ktorí získali podiely priamo od Mečiarovho FNM, začali podniky predávať reálnym investorom.

Štúrovskú celulózku kúpila švédska Kappa. Širokého skupina predávala približne 60 percent akcií, na ďalších tridsiatich percentách nezarobil Široký, ale manažéri podniku. Tí ich kúpili od štátu a Švédom onedlho predali so ziskom 350 miliónov korún.

Široký totiž nemal prístup k Mečiarovi, v jeho očiach bol zrejme spojenec SDĽ a navyše zosobnenie kupónovej privatizácie na Slovensku. Tá Mečiarovi nepasovala, pretože nad tokmi majetku v nej nemal moc a mohla byť pre neho aj symbolom českých ekonomických reforiem.

Aj preto Mečiar stopol druhú vlnu kupónky a ani Široký tak nemal možnosť zopakovať kúzla z prvej vlny.

Symbolickou bodkou za tou érou bolo premenovanie harvardských fondov na Slovensku na menej nápadné názvy Prvá strategická a Druhá strategická. Dôležitejšie bolo, že nové firmy už boli obyčajnými akciovkami, na ktoré už nemal ani symbolický dohľad regulátor, ktorým bolo v tom čase fakticky ministerstvo financií.

V nových firmách ostali Širokému aj minoritní akcionári, medzi ktorými však nebol nikto s dostatočným počtom akcií a teda možnosťami aspoň získavať informácie, čo sa s majetkom Prvej a Druhej strategickej deje. Deväťdesiate roky, počas ktorých Široký zarobil najmä vďaka drzosti a partnerstvu s Viktorom Koženým, no bez vládnych zákaziek, sa končili.

S Robertom Ficom sa Juraj Široký na verejnosti objavoval pri udalostiach súvisiacich s hokejom. Foto - TASR
S Robertom Ficom sa Juraj Široký na verejnosti objavoval pri udalostiach súvisiacich s hokejom. Foto – TASR

Majiteľ novín pre ľavicu

Tretia vlna privatizácie, členstvo v EÚ a reformy spôsobili, že na Slovensku sa čoraz viac presadzovali zahraničné skupiny so silným kapitálom aj know-how. Im nemal Široký čo ponúknuť a ani s nimi v rýchlosti a veľkosti nemohol súťažiť. Jediná možnosť bola priživiť sa na štáte.

Ak by mal byť Juraj Široký v očiach politikov len majiteľ Plastiky a Chemolaku a zopár nehnuteľností, nikdy by na rozhodnutia vlády a ministerstiev nezískal taký vplyv, aký požíval donedávna.

Bol prvý, kto pochopil, aký rešpekt vzbudzuje v slovenskej verejnosti vlastnenie médií. Redaktorom Pravdy zaplatil za ich akcie vydavateľstva Perex ešte začiatkom 90-tych rokov naozajstnými peniazmi.

Perex bol v 90-tych rokoch ziskovou firmou, investícia by sa mu vrátila, aj keby cez Pravdu nemohol publikovať texty o svojich konkurentoch.

Navyše sa mu podarilo dobre načasovať predaj. Počas volebnej kampane roka 2006 ešte mohol vystupovať ako majiteľ novín, aby ich vzápätí predal britskému mediálnemu koncernu Daily Mail & General Trust. Cena je neznáma, no fakt je, že Široký predával Pravdu ešte pred krízou, keď aj denníky mohli veriť, že budú ďalej rásť.

Briti v novinách nevydržali ani do ďalších parlamentných volieb. V čase, keď Pravda nebola v Širokého rukách, sa do nej navyše populárny premiér Robert Fico opakovane navážal. Pripomínal, že v roku 1938 Daily Mail krátko podporoval Hitlera.

Bola to pravdivá informácia, ktorá však s britským majiteľom Pravdy z tohto milénia nemala nič spoločné, ale v hlavách staršej generácie čitateľov Pravdy so silnou protifašistickou tradíciou to mohlo predstavovať problém.

Daily Mail to na Slovensku po necelých štyroch rokoch napokon vzdal najmä preto, lebo pre krízu si musel investor robiť poriadok predovšetkým doma v Británii.

Ak by vtedy kúpil Pravdu niekto z jej konkurentov, čoskoro by ju zavrel, aby prebral aspoň časť jej čitateľov a nehromadil zbytočne straty. Naťahovanie ostatných vydavateľov denníkov o to, či sa zložia na likvidáciu konkurencie, a zároveň dlhé vyjednávanie o cene napokon šokujúco preťali Briti oznámením, že Pravdu už predali.

Neprehľadná štruktúra firmy Florena, ktorá bola formálnym kupcom Pravdy, dovolila širšej skupine oligarchov tváriť sa v kuloároch, že Pravdu kúpili pre ľavicu späť.

Spolu s Jurajom Širokým si nejednoznačnosť vlastníctva tak mohli ešte pred parlamentnými voľbami v roku 2010 užívať aj Jozef Brhel a J&T. Keď sa potom prevalilo, aký blízky vzťah má s redaktormi Pravdy a jej vedením Brhelov podpredseda Smeru Robert Kaliňák, ľudí z médií to už neprekvapilo.

Zábava na hokeji. Foto - TASR
Zábava na hokeji. Foto – TASR

Vysoké ceny

Politici vždy hovoria o tom, ako podporujú malé podnikanie, v skutočnosti sa však najviac boja, že im pred očami začne prepúšťať nejaký gigant. Keď skrachuje jeden živnostník, do médií sa to nedostane, keď podnik nahlási hromadné prepúšťanie, hľadajú sa vinníci aj medzi politikmi.

Keď menšie stavebné firmy v roku 2001 kričali, že vo vytunelovanom Váhostave ostali dlhy, kým v novej firme Váhostav-SK kontrakty, štát nezakročil. Naopak, najprv novej firme s prevzatými zamestnancami predĺžil kontrakt na obnovu Bratislavského hradu a rýchlo sa pridali aj železnice.

Keď si firma Váhostav-SK, v ktorej sa ako majiteľ čoskoro ukázal Široký, zabezpečila aj pokračovanie výstavby diaľníc, bola za vodou.

Váhostav-SK znamenal pre Širokého navyše okamžitý skok o váhovú kategóriu vyššie. Kým Chemolak, Plastika či Perex mali ročné tržby rádovo maximálne v desiatkach miliónov eur, Širokého stavebná firma operovala so zákazkami v stovkách miliónov eur.

Kým Chemolak, Plastika a Perex museli o zákazníkov bojovať, Váhostav-SK sa pre svoju veľkosť mohol spoľahnúť, že pri verejných zákazkách určite dôjde aj na neho.

V prospech slovenských stavebných firiem hral dlho aj systém tvorby cien diaľničných zákaziek. Štát si zvyčajne v tendroch objednával viac, ako dokázal zaplatiť, preto stavby stáli.

Firmám to však prekážalo málo, pretože počas niekoľkoročných prestojov sa dohodnuté ceny dvíhali o vopred dohodnutý index. Ten bol nastavený v prospech firiem a jeho výsledkom fakticky bolo, že čím viac dvíhali firmy špirálu cien, tým rýchlejšie sa indexovali aj ceny dočasne umŕtvených zákaziek. Stavebné firmy na tom nemali ako prerobiť.

Aby toho raja na zemi nebolo málo, ešte pred začiatkom krízy ohlásil premiér ambiciózny program dokončenia diaľnice Bratislava – Košice do roku 2010. 

V praxi malo ísť o masívne PPP projekty, v ktorých sa malo za rýchlosť platiť ešte vyššou cenou. Už vtedy nedostatočné slovenské kapacity mali doplniť zahraničné stavebné firmy, ktoré sa na Slovensko rozhodli prísť počas realitného a diaľničného boomu.

Všetko prekazila kríza, prehraté voľby a neschopnosť manažérov Smeru zorganizovať tendre tak, aby ich nasledujúca vláda nemusela zrušiť.

Projekt Pribina, čo bolo zhruba 50 kilometrov rýchlostnej cesty R1 medzi Nitrou a Tekovskými Nemcami s obchvatom Banskej Bystrice, francúzsko-holandské konzorcium Vinci/ABN Amro naozaj postavilo.

Široký mal profitovať na väčšom balíku, kde mali spolu s Doprastavom a firmami Mota Engil, Bouygues a Colas dodať stavbu a 30-ročnú údržbu 75 kilometrov na D1 za 3,1 miliardy eur.

Najprv znervózneli banky, ktoré napriek ústupkom štátu nechceli na projekt požičať dosť peňazí. Podpis kontraktu sa tak odkladal, až ho nová Radičovej vláda stopla.

Argumentovať mohla minimálne dvoma spôsobmi: v tom čase už polícia vyšetrovala podozrenie, že posudok výhodnosti PPP variantu bol na ministerstve dopravy za vlády Smeru sfalšovaný v prospech projektu, ktorý mala vláda na stole. Okrem toho sa tender robil v čase, keď boli ceny stavebných prác na vrchole – výsledná suma tak mohla byť zbytočne nadhodnotená.

Váhostav a Doprastav sa Figeľovmu ministerstvu a vláde ešte vyhrážali prepúšťaním, no nepomohlo.

shooty siroky

Nízke ceny

To, čo urobil Ján Figeľ s tendrami po zastavení ďalších balíkov PPP, sa aj spätne javí ako najrozumnejšie možné riešenie, nie ministrova chyba.

Zmenšil úseky, o ktoré sa súťažilo, čím sa znížilo riziko, že problémy jedného kontraktu ohrozia výstavbu povedzme 75 kilometrov diaľnic.

Firmy nechal súťažiť len cenou, pretože v ponuke boli z pohľadu ostrieľaných stavebných firiem relatívne jednoduché diaľničné stavby. Nebol tak problém popísať, čo a v akých parametroch si štát objednáva.

Hlavná obava mohla plynúť z dumpingových cien v ponuke neskúsených firiem, ktoré chcú riskovať, len aby sa dostali k diaľničným referenciám. Tomu sa za Figeľa podarilo vyhnúť kvalifikačným sitom, cez ktoré začiatočníci prejsť nemohli. Všetko ostatné bolo na manažéroch veľkých stavebných firiem.

Príčin, prečo firmy – vrátane teraz krachujúcich Váhostavu a Doprastavu – ponúkli až o 40 percent nižšie ceny, ako predpokladali štátne expertízy, môže byť viacero.

Vládne prepočty nemuseli do odhadu započítať, že na slovenskom stavebnom trhu sa spojila kríza s krachom veľkých vládnych tendrov, a ceny tak šli prirodzene nadol.

Vplyv mohla mať aj snaha niektorých koncernov udržať podniky v činnosti aj za cenu minimálnych alebo záporných marží.

Aj to je možné a môže to byť za určitých okolností racionálne. Ak totiž stavebná firma nepracuje, nepribúdajú jej referencie, skúsenosti, musí prepúšťať, riskuje odchod najlepších ľudí, a stráca tak na cene možno viac, ako by ju stála dočasná dotácia prevádzky. A to všetko s vidinou, že slabší neprežijú, na trhu bude viac miesta a vrátia sa pôvodné marže.

Manažérom stavebných firiem mohla dodávať odvahu ísť do nízkych cien vo vládnych tendroch aj predstava, že Figeľ nebude ministrom navždy a štát napokon predsa len bude sanovať firmy cez dodatky.

Ale pravdu môže mať aj premiér Fico. Stavebné firmy neboli na tlak zvyknuté a možno naozaj šli po víťazstve v tendroch za akúkoľvek cenu, hoci nemali reálny plán, ako potom za vysúťažené sumy diaľnice naozaj postaviť.

Ani skúsení manažéri sa nemuseli správať racionálne: kým víťazstvo v tendri by znamenalo rýchlu prácu pre ich ľudí, prípadné ťažkosti s nereálnymi cenami sa mali prejaviť až po rokoch.

Alebo mali manažéri niektorých firiem už od začiatku plán, podľa ktorého dodržia záväzky na úkor svojich dodávateľov.

Ak by to aj bola pravda, postup Figeľových podriadených bol správny. Oni nemali dôvod ani právo sa k váženým stavebným firmám s desiatkami rokov histórie stavať ako k podvodníkom alebo bláznom, ktorí idú do kontraktov, ktoré nie sú schopné korektnými prostriedkami naplniť.

Šanca, že by polícia vo Váhostave alebo Doprastave našla dôkazy, že kalkulované ceny boli nereálne, je mizivá. Oveľa pravdepodobnejšie je, že sa polícii podarí dokázať, že mesačné reporty už dávno ukazovali, že záväzky firiem po lehote splatnosti prevyšujú ich vlastné imanie.

To by znamenalo, že štatutári firmy podvádzali veriteľov a každým ďalším dňom života stratovej firmy znižovali ich šancu na splatenie faktúr. Trestný zákon pre tento delikt počíta až s odsúdením na dva roky väzenia.

Generálnym riaditeľom Váhostavu-SK a predsedom predstavenstva, ktorý musel mať prístup k údajom o stave firmy, bol až do konca minulého roka Ján Kato. Toho nechal Široký v decembri minulého roka odvolať, no šancu zvaliť na neho prípadné problémy nemôže ani skúsiť.

Juraj Široký starší bol celý ten čas podpredsedom predstavenstva firmy a ako druhý štatutár firmy mal povinnosť, nielen možnosť, byť informovaný o detailoch hospodárenia podniku.

Keď Robert Fico pred dvoma týždňami na tlačovej besede hovoril o zodpovednosti manažérov Váhostavu a policajnom vyšetrovaní, ako právnik musel rozumieť, že jeho odkaz môže Širokému znieť v lepšom prípade ako demonštrácia sily.

U Jahnátka vyrástol najmä Brhel

V prvej Ficovej vláde mali Širokého ľudia najjednoduchšiu kontrolu nad ministerstvom hospodárstva, ktoré nechali riadiť bývalým šéfom Plastiky Ľubomírom Jahnátkom. Kým ten sa ako minister verejne angažoval v boji proti obchodným reťazcom, Enelu či za budovanie Mochoviec, zarábali druhí.

Štyri roky Jahnátkovho ministrovania pomohli do extraligy Širokého svatovi Jozefovi Brhelovi. Ten sa ako pán správal najmä k bratislavskej teplárni a Slovenskej elektrizačnej a prenosovej sústave. Tento pre verejnosť nudný podnik napríklad zorganizoval rozdávanie licencií pre dotované fotovoltaické elektrárne, ktoré sa stali symbolom Brhelovho prieniku do energetiky.

Bokom neostal u Jahnátka ani Široký. Jeho IT firma bit-studio ožila na zákazkách pre ministerstvo. Tak ako väčšina slovenského priemyslu aj Širokého podniky si zobrali v eurofondoch pri ministerstve hospodárstva peniaze na bežnú technologickú obnovu. V porovnaní s obchodmi, ktoré vtedy chystal pre Váhostav-SK, šlo o zanedbateľné čiastky.

Najdôležitejší politicko-biznisový obchod urobil Široký za prvej Ficovej vlády tam, kde by to predtým možno ani on sám nečakal.

Čarodejníci

Netreba čítať Gorilu, aby sme vedeli o tom, že Robert Fico, Pavol Paška a Jaroslav Haščák sa stretávali od roku 2004 a o role štátu v zdravotníctve diskutovali. Haščák hovoril v roku 2007 v rozhovore pre SME o Paškovej úlohe v slovenskom zdravotníctve ako o „veľmi silnej“. Vysvetľoval, že podľa ich stretnutí je ľavicové presvedčenie Fica zrejme silnejšie ako Paškovo.

Presvedčil sa o tom aj v realite, keď Fico presadil zákaz zisku pre majiteľov zdravotných poisťovní. Penta na to reagovala arbitrážou, ale necelé dva roky potom siahla po oveľa drsnejšom riešení. Našla si v zdravotníckom biznise partnera, s ktorým si mohla dovoliť vytiahnuť zo zdravotnej poisťovne desaťnásobky jej ročných ziskov bez toho, aby z toho zaplatili dane.

Všetko to bolo navyše legálne, urobené potichu a tak, že Robert Fico to napokon musel len zobrať na vedomie.

Ako to dokázali: Penta chcela spojiť svoju zdravotnú poisťovňu Dôvera s Apollom, no s jeho väčšinovými majiteľmi sa na kúpe nevedela dohodnúť. Na pomoc si pozvala Juraja Širokého, pretože verila, že on dohodu nájde.

Bol to dobrý tip, Široký si vypýtal odmenu, už len bolo treba komplikovanú operáciu dokončiť tak, aby na konci vytvorili bránu, kadiaľ sa dali zo zdravotnej poisťovne vyberať peniaze.

Preto miesto toho, aby sa poisťovne normálne zlúčili, kúpila v posledné dni roka 2009 formálne jedna majetok druhej. Keďže s poistným kmeňom sa formálne obchodovať nedalo, na papieri ho jedna poisťovňa kúpila od druhej akoby za nič.

Po skončení obchodu sa poistný kmeň znova nacenil a poisťovňa akoby zbohatla o 450 miliónov eur. Tú sumu potom zaúčtovala do kolónky záväzky voči akcionárom, odkiaľ ju smela vyplácať bez zdanenia.

Ak by obchod aj účtovne prebehol tak, ako sa naozaj udial, ak by sa teda poisťovne jednoducho zlúčili, žiadnych 450 miliónov pre akcionárov by sa nikde neobjavilo.

V tom čase však proti tomu čarovaniu neprotestoval nikto, a tak už v ďalšom roku si zdravotná poisťovňa Dôvera požičala od bánk peniaze, aby z nich mohla posielať profit Pente a majiteľom firmy Prefto.

Na papieri je majiteľ firmy Prefto právnik Daniel Futej. Otázky, koho záujmy kryje, systematicky odmieta, hoci je evidentne nereálne, aby bol naozajstným vlastníkom firmy s hodnotou možno až v stovkách miliónov eur.

Preto nevieme, či kryje alebo kryl len záujmy Juraja Širokého, alebo je spolumajiteľov Dôvery blízkych Smeru a prikrytých cyperskou firmou Prefto viac.

Viditeľným prejavom vstupu kliky Smeru do Dôvery bola okrem vyplácania peňazí na Cyprus aj nová členka predstavenstva poisťovne Zuzana Zvolenská. Hoci jej podpis nájdeme na viacerých dokumentoch, ktoré odlievanie peňazí z Dôvery potvrdzovali, po niekoľkých rokoch už ako ministerka zdravotníctva stála po boku Roberta Fica – bojovníka proti výplate zisku a za vytvorenie jednej štátnej poisťovne.

Penta vlastní v Dôvere len polovicu, druhý akcionár sa ukrýva.
Penta vlastní v Dôvere len polovicu, druhý akcionár sa ukrýva.

Zdravotník

Predstava jedinej zdravotnej poisťovne nemala byť prečo nočnou morou ani pre Širokého, hoci predpokladáme možnosť, že on je aj spolumajiteľom súkromnej Dôvery.

Ak by totiž Fico našiel odvahu na vyvlastnenie, majitelia Dôvery by boli vyplatení fakticky druhý raz.

Najprv si cez zadné dvierka poslali sumu na úrovni približne dvadsaťnásobku oficiálneho zisku firmy a potom by im rádovo podobnú sumu ešte poslal štát.

Fico už do dokončenia takto diabolského plánu nešiel, no s angažovaním sa Širokého v zdravotníctve sa už musel zmieriť.

Jeho stopy nájdete v eHealthe, kde sa na informačné technológie minuli desiatky miliónov eur,  ktoré nám Únia možno nepreplatí a ktorých prínos pre zdravotníkov a pacientov je aj tak nulový.

Schránkovú firmu blízku Jurajovi Širokému našiel podpredseda strany Nova Marcel Klimek aj ako dočasného spolumajiteľa zdravotníckej záchranky Falck.

Takého, ktorý do Falcku vstúpil tesne predtým, ako mu minister zdravotníctva Richard Raši pridelil nové ziskové licencie na prevádzku záchraniek.

Ľudia, ktorí kupujú alebo predávajú lieky, vidia Širokého vplyv aj vo firme Medical Group SK. Tá sa preslávila piešťanským cétečkom, no jadro jej podnikania je nákup liekov pre štátnu Všeobecnú zdravotnú poisťovňu.

Aj toto je legálny biznis. Pobočky zahraničných farmafiriem chápu, kto tvrdí hru, a preto sú schopné Medical Group ponúknuť dobré podmienky. Víťaziť potom v cenových tendroch vo VšZP je pre túto firmu jednoduchšie.

Koniec hry

To všetko je však len obraz, ktorý sa z veľkej časti začal rúcať ešte koncom minulého roka. Ulicou vystrašený Fico najprv Širokému stiahol ministerku Zvolenskú a po pár dňoch ponížil samoodvolaním aj Pašku. Nový minister je tiež Košičan, no komfortnejšie sa cíti ako vykonávateľ príkazov ľudí okolo premiéra.

Smer je po ôsmich rokoch vládnutia strana, ktorú nemôže jeden prispievateľ vydierať príspevkom na volebnú kampaň. Premiér už vďaka partnerstvu s Miroslavom Výbohom a kontrole nad tajnou službou nie je človekom, ktorý musí vždy rešpektovať priania oligarchov.

Presnejšie, ak mu jeden z nich rok pred voľbami výrazne kazí imidž už nielen v zdravotníctve, ale aj v stavebníctve, treba od Fica čakať, že sa ho pokúsi odstrihnúť veľmi rýchlo.

Foto - TASR
Foto – TASR

Juraj Široký

  • Narodil sa 29.12.1953 v Košiciach.
  • Od roku 1981 pracoval pre rozviedku ŠtB, vypracoval sa až na kapitána.
  • Od roku 1985 do roku 1990 bol zástupcom rezidenta na československej ambasáde vo Washingtone. Po revolúcii ho zo štátnych služieb prepustili.
  • Hneď po páde komunizmu začal podnikať. Na Slovensku zakladal s Viktorom Koženým Harvardské fondy, ktoré neskôr skrachovali a Koženého za ich tunelovanie v Česku súdili.
  • Pôsobil vo viac ako štyroch desiatkach firiem, najznámejšími sú Váhostav, Plastika Nitra, Nafta Gbely a vydavateľ denníka Pravda Perex.
  • Médiá o ňom píšu ako o človeku, ktorý stál od začiatku v pozadí strany Smer.
  • Bol šéfom Slovenského zväzu ľadového hokeja a je spolumajiteľom hokejového klubu Slovan Bratislava.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Kauza Váhostav

Problémy Doprastavu

Ekonomika

Teraz najčítanejšie