Miesto, kde sa vám zmení život, leží na konci sveta

Je to miesto, kde sa ľudia nerodia ani neumierajú. Teda, umrieť tu, samozrejme, môžu, ale telo je pochované inde, lebo vedci zistili, že tu sa v zemi nikto na prach neobráti. Aj narodiť sa tu vlastne môžete, ale je to iba málo pravdepodobné, keďže budúce rodičky sa pred termínom vracajú späť na pevninu.

Mesto Longyearbyen je najsevernejšie položeným mestom na zemi, leží na nórskom ostrove Špicbergy a je hlavným mestom súostrovia Svalbard v Severnom ľadovom oceáne. „Je to vlastne také obyčajné mesto s bežnou infraštruktúrou – s hotelmi, dobrými reštauráciami, školou a plavárňou. Človek by naozaj povedal – normálne mesto, akurát, že je na konci sveta. Chcela som zažiť, aké to je,“ hovorí Dominika Gesicka.

Už si presne nepamätá, kedy o Longyearbyene počula prvýkrát, no vtedy sa jej zdalo, že to nie je mesto pre ňu. Že ak chcete ísť alebo žiť na Špicbergoch, musíte byť drsný chlapík s dlhou bradou, aby ste to zvládli. Potom si však prečítala knižku mladej poľskej autorky Ilony Wiśniewskej. Tá tam vyrazila, nespokojná so svojím dovtedajším životom a prácou, zaľúbila sa, vzala si muža zoceleného vzduchom, ktorého teplota sa málokedy zohreje nad desať stupňov Celzia a dnes už píše svoju tretiu knihu.

„Viem, znie to ako klišé príbeh, ale funguje to,“ hovorí so smiechom Dominika Gesicka. Do Longyearbyenu sa vrátila už niekoľkokrát a neľutuje. Za sériu, ktorú môžete práve teraz vidieť aj v rámci festivalu Mesiac fotografie v Bratislave, získala grant od agentúry Magnum a už pracuje aj na knihe, ktorá by ukázala toto miesto tak, ako ho zažila a videla ona: ako magické územie úplne mimo súradníc bežného sveta.

Prečítajte si

Začína sa Mesiac fotografie, pozrite sa, aké výstavy sa oplatí vidieť

Úplná tma a potom zas úplné svetlo

„Na začiatok som si kúpila obojsmernú letenku a ostala dva týždne, ale odvtedy si už vždy kupujem iba jednosmernú. Tam totiž nikdy nemôžete vedieť, ako dlho sa zdržíte,“ hovorí Dominika Gesicka.

Prvý moment po vystúpení z lietadla si ešte nestihnete všimnúť príznaky toho, že tu nie je skutočný svet, ale iste ucítite, že vzduch je celkom odlišný. „Je veľmi, veľmi svieži a chladný. A čistý. Cítite sa neuveriteľne dobre už len tým, že dýchate. Pamätám si, že svoju prvú noc v Longyearbyene som strávila vo svojom hotelovom okne, dýchajúc,“ hovorí Gesicka.

Spočiatku nevedela, čo presne by tu odfotila. Chodila po meste a spoznávala ľudí. „Nikto tu nie je domáci. Celé mesto vzniklo len pred sto rokmi. Založili ho  baníci, ktorí sem chodili do baní, a postupne si sem priviezli aj svoje rodiny. Nikto tu však nežije celý život. Poznám jednu Nemku, ktorá je tu už takmer päťdesiat rokov a ešte dvoch ľudí, ktorí vydržali dvadsať, ale väčšina ľudí tu žije od dvoch do piatich rokov,“ hovorí Gesicka.

V Longyearbyene žije spolu niečo málo cez dvetisíc ľudí, zastúpených je tu však až štyridsať národností. Každý rok sa tretina obyvateľov vymení, jedni odídu a prídu ďalší.

Nadviazať konverzáciu v bare je vraj omnoho jednoduchšie ako vo Varšave. „Tam sa každý pozerá do svojho mobilu, tu sa ľudia rozprávali. A ako sa rozprávali, vysvitlo, že každý sem prišiel s nejakým konkrétnym dôvodom a často aj s ťažkou skúsenosťou. Boli tu rodičia, ktorí prišli o dieťa, žena, ktorá sa vyhýbala domovu, lebo by musela nastúpiť do armády, o zlomených srdciach nehovoriac. Stretávala som ľudí a dochádzalo mi, že toto miesto je pre nich akousi prechodnou stanicou, liečebňou, priestorom na zotavenie,“ hovorí Gesicka.

Magické svetlo, magické miesto

Do Longyearbyenu sa vrátila ešte niekoľkokrát. Za svetla aj za tmy. Na tomto mieste je totiž veľmi dlhá polárna noc aj polárny deň – čo prakticky znamená, že štyri mesiace je úplná tma, a počas piatich mesiacov zas slnko vôbec nezapadne.

Špeciálne sú však podľa Dominiky Gesickej aj obdobia medzitým, keď slnko odchádza aj keď sa začína pomaly vracať. „Je to divoké miesto. Všade v okolí sú polárne medvede, takže nemôžete len tak ísť na prechádzku bez pušky. Sama som sa preto radšej neodvážila, jednak nemám rada pušky a po druhé, neviem, či by som v panike dokázala správne reagovať. Príroda je tu však úžasná, nádherná. V marci, keď sa vracia slnko, nepočujete ani v supermarkete o ničom inom, iba o tom, kto bol kde na výlete na snežnom skútri, ktoré sú tu veľmi obľúbené,“ hovorí.

Zvláštne farby využila aj pri fotografovaní. „Nič nie je upravené vo photoshope ani nijako inak manipulované. Všetko to vznikalo priamo pri fotení na klasický film. Chcela som, aby fotky pôsobili surrealisticky, lebo tak na mňa pôsobilo aj celé toto miesto – magicky, surreálne.“

Svojej sérii dala názov Toto nie je skutočný život, čomu nasvedčuje okrem úvodných údajov o tom, že sa tu nerodia deti ani nepochovávajú mŕtvi, aj niekoľko ďalších faktov. „Veľmi rýchlo si všimnete, že tu vlastne žijú iba mladí ľudia – v rozmedzí 25 až 44 rokov, keďže tu nie sú žiadne sociálne benefity pre starších. Sú to teda mladí ľudia s prácou a peniazmi, takže tu nevidieť ani mnohé z bežných problémov a konfliktov, ktoré vidieť inde. A ešte – väčšinou sú títo ľudia mimoriadne otvorení, a to cítiť, keď sa s nimi rozprávate,“ hovorí Gesicka.

Priznáva, že aj ona na Longyearbyen tak trochu ušla, aby si vydýchla od toho, čo robí bežne. Pôvodne totiž vyštudovala ekonomickú univerzitu a robí IT konzultantku. Šesť-sedem mesiacov v roku pracuje v tomto odbore a zvyšok času venuje vlastným fotografickým projektom. K fotke mala síce vždy blízko, ale rodičia pri výbere jej budúceho povolania presadili o čosi viac „serióznu“ prácu. Ju to však neskôr aj tak zatiahlo na ďalšie štúdium a dostala sa na ITF Sliezskej univerzity v Opave. „Moja sestra je napokon tiež umelkyňa, dokonca aj fotografuje. Rodičia síce vyzerajú šťastne, keď prídu na vernisáž, ale keď sa ich niekto spýta, čo robíme, odpovedajú už bez väčšieho nadšenia,“ hovorí so smiechom.

S Ilonou Wiśniewskou, autorkou knihy Białe, ktorá ju priviedla do najsevernejšieho mesta na svete, je dnes kamarátka. Tiež jej to zmenilo život, hoci tu nestretla svojho budúceho muža, no vraví, že i tak Longyearbyen stojí za návštevu. Ideálne však s jednosmernou letenkou.