utorok

Miesto, kde sa vám zmení život, leží na konci sveta

Štyri mesiace je v Longyearbyene úplná tma a potom zas iba deň. Poľská fotografka Dominika Gesicka zachytila surreálnu krásu mesta, v ktorom nikto nie je naozaj doma.

Dominika Gesicka: zo série Toto nie je skutočný život. Foto - Dominika Gesicka

Je to miesto, kde sa ľudia nerodia ani neumierajú. Teda, umrieť tu, samozrejme, môžu, ale telo je pochované inde, lebo vedci zistili, že tu sa v zemi nikto na prach neobráti. Aj narodiť sa tu vlastne môžete, ale je to iba málo pravdepodobné, keďže budúce rodičky sa pred termínom vracajú späť na pevninu.

Mesto Longyearbyen je najsevernejšie položeným mestom na zemi, leží na nórskom ostrove Špicbergy a je hlavným mestom súostrovia Svalbard v Severnom ľadovom oceáne. „Je to vlastne také obyčajné mesto s bežnou infraštruktúrou – s hotelmi, dobrými reštauráciami, školou a plavárňou. Človek by naozaj povedal – normálne mesto, akurát, že je na konci sveta. Chcela som zažiť, aké to je,“ hovorí Dominika Gesicka.

Už si presne nepamätá, kedy o Longyearbyene počula prvýkrát, no vtedy sa jej zdalo, že to nie je mesto pre ňu. Že ak chcete ísť alebo žiť na Špicbergoch, musíte byť drsný chlapík s dlhou bradou, aby ste to zvládli. Potom si však prečítala knižku mladej poľskej autorky Ilony Wiśniewskej. Tá tam vyrazila, nespokojná so svojím dovtedajším životom a prácou, zaľúbila sa, vzala si muža zoceleného vzduchom, ktorého teplota sa málokedy zohreje nad desať stupňov Celzia a dnes už píše svoju tretiu knihu.

„Viem, znie to ako klišé príbeh, ale funguje to,“ hovorí so smiechom Dominika Gesicka. Do Longyearbyenu sa vrátila už niekoľkokrát a neľutuje. Za sériu, ktorú môžete práve teraz vidieť aj v rámci festivalu Mesiac fotografie v Bratislave, získala grant od agentúry Magnum a už pracuje aj na knihe, ktorá by ukázala toto miesto tak, ako ho zažila a videla ona: ako magické územie úplne mimo súradníc bežného sveta.

Výstavu Toto nie je skutočný život môžete vidieť v Koncertnej a výstavnej sieni Klarisky v Bratislave každý deň okrem pondelka. Foto – Dominika Gesicka

Dominika Gesicka sa viackrát vracala na miesto, fotila na klasický film a využívala prirodzené svetlo, ktoré je v tejto oblasti špecifické. Foto – Dominika Gesicka

Úplná tma a potom zas úplné svetlo

„Na začiatok som si kúpila obojsmernú letenku a ostala dva týždne, ale odvtedy si už vždy kupujem iba jednosmernú. Tam totiž nikdy nemôžete vedieť, ako dlho sa zdržíte,“ hovorí Dominika Gesicka.

Prvý moment po vystúpení z lietadla si ešte nestihnete všimnúť príznaky toho, že tu nie je skutočný svet, ale iste ucítite, že vzduch je celkom odlišný. „Je veľmi, veľmi svieži a chladný. A čistý. Cítite sa neuveriteľne dobre už len tým, že dýchate. Pamätám si, že svoju prvú noc v Longyearbyene som strávila vo svojom hotelovom okne, dýchajúc,“ hovorí Gesicka.

Spočiatku nevedela, čo presne by tu odfotila. Chodila po meste a spoznávala ľudí. „Nikto tu nie je domáci. Celé mesto vzniklo len pred sto rokmi. Založili ho 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás