Denník N

Šéfka Centra včasnej intervencie v Košiciach: Chceme byť s rodinou pri kľúčových udalostiach

Simona Šimková.
Simona Šimková.

Psychologička Simona Šimková vedie Centrum včasnej intervencie tak, aby rodina so znevýhodneným dieťaťom nezostala sociálne vylúčená

Centrum včasnej intervencie v Košiciach už poldruha roka pomáha rodinám s deťmi so zdravotným znevýhodnením alebo s rizikovým vývojom. Jeho šéfka Simona Šimková hovorí, že ich cieľom je, aby takáto rodina nezostala sociálne vylúčená. Pomáhajú preto rôznymi službami, no najmä rodine sprostredkujú odborníkov z rôznych oblastí.

Z vlastného pozorovania môžete povedať, že rodina s dieťaťom so zdravotným znevýhodnením sa často rozpadá, je tým ohrozená?

Keď Nadácia Socia spúšťala v roku 2015 pilotne projekt Centier včasnej intervencie v Žiline, Bratislave a v Prešove, hľadala štatistiky, ktoré by vypovedali o počte rodín s deťmi so zdravotným znevýhodnením. Do dnešného dňa však na Slovensku nemáme presné údaje ani o tom, koľko takých rodín je, ani o tom, aké percento z nich sa rozpadá v dôsledku nezvládnutia tejto ťažkej situácie. Veľmi často je to tak, že keď sa narodí dieťa veľmi predčasne alebo s už identifikovaným postihnutím, matka sa na starostlivosť oň upne zo všetkých síl, venuje mu všetku pozornosť, a to aj na úkor vlastných potrieb alebo potrieb ostatných členov rodiny. Potom závisí od mnohých ďalších faktorov, či takú zmenu v rozložení síl rodina zvládne.

Hovoríte, akoby bola kríza primárne záležitosťou matiek. Otcov sa to týka menej?

Otcov sa to zvyčajne dotkne v zmysle, že oni sú tí, ktorých potreby sú zrazu zanedbávané. Hoci rozumovo chápu, že dieťa s hendikepom potrebuje veľa starostlivosti, dlhodobo strácajú manželku a partnerku, ktorá sa stáva najmä matkou dieťaťa, a tak hľadajú podporu inde. Nemusí ísť len o fyzický odchod zo vzťahu do iného vzťahu. Môžu rodinu opustiť psychicky – unikajú ku koníčkom, do práce… Vzďaľujú sa od rodiny. Ďalším faktorom sú financie. Narodenie dieťaťa so zdravotným znevýhodnením v našich podmienkach obvykle znamená, že jeden z rodičov, spravidla matka, prestáva byť zamestnaný. Finančná záťaž sa teda presúva na partnera a náklady na starostlivosť a výchovu zdravotne znevýhodneného dieťaťa sú vysoké.

S akými deťmi sa najčastejšie stretávate?

Je to rôzne. Veľmi často je to detská mozgová obrna, máme aj deti s autizmom alebo podozrením na autistické spektrum, ale naším cieľom je zameriavať sa na rodiny detí, ktoré ešte ani nemajú diagnózu, napriek tomu rodič a lekár vnímajú, že niečo nie je v poriadku. Narodenie dieťaťa je radostný okamih, ak však po ňom nasledujú mesiace neistoty a obáv, počas ktorých sa rodič nevie nadýchnuť, ovplyvňuje to rodinu, ale i samotný vývoj dieťaťa. Cieľom nášho centra v Košiciach je, aby sme boli v kontakte s rodinami s deťmi, ktorým je identifikované vývinové riziko krátko po tom, čo sa narodia.

Zasahujete aj skôr?

Fungujeme krátko, zhruba rok, ale taký je plán do budúcna. Zatiaľ sme mali dve matky, ktoré nás kontaktovali hneď, keď predčasne porodili. Boli hospitalizované na neonatológii a už boli v kontakte s mojimi kolegyňami. Našu službu poskytujeme najmä terénne. To znamená, že moje kolegyne dokážu prísť so súhlasom nemocnice na prvé stretnutie už aj do pôrodnice, ak by mala rodina záujem. Alebo môžu navštíviť rodinu doma hneď po prepustení dieťatka.

Simona Šimková

Je detská psychologička, zaoberá sa diagnostikou a poradenstvom pre deti s odlišnosťami v psychomotorickom vývine. V minulosti pracovala v domove sociálnych služieb pre deti so zdravotným znevýhodnením, v občianskom združení Návrat. Je zriaďovateľkou a riaditeľkou súkromného centra špeciálnopedagogického poradenstva v Košiciach a v súčasnosti aj Centra včasnej intervencie Košice, n. o.

Vaše ambulancie teda nie sú v jednej budove?

Sú aj nie sú. Pri predstave včasnej intervencie je dobré odosobniť sa od klasického modelu ambulantnej formy poskytovania odborných služieb. Máme spoločné priestory, ktoré by som však skôr definovala ako kanceláriu prvého kontaktu. Prebieha v nich napríklad klub rodín – rodičov. Alebo skupinky matky s deťmi, čo je akýsi predstupeň integrácie do materskej školy. Ale návštevy a konzultácie s rodinou sa dejú primárne v rodine. Do centra prichádzajú rodičia výnimočne, možno podpísať papiere, alebo sa pozrieť, ako fungujeme, alebo ak chcú vidieť všetkých poradcov včasnej intervencie naraz.

Rodiny navštevujete individuálne?

Do rodín chodíme po dvojiciach vždy podľa toho, aká je ich najväčšia priorita. Ak sa napríklad matka rozhodne, že najviac ju zaujíma prehĺtanie, lebo dieťatko neprijíma potravu správnym spôsobom, tak na konzultáciu ide pediatrička a fyzioterapeutka. Pokiaľ je to prvý kontakt, tak robíme screeningovú diagnostiku, na akej úrovni dieťatko je, ktorú obvykle vykonávajú pediatrička, fyzioterapeutka a psychologička.

Chýba vám nejaký odborník?

Veľmi potrebujeme logopéda, ale skôr takého klasického ambulantného. Celkovo je teraz model včasnej intervencie na Slovensku nastavený tak, že vyžaduje úzke prepojenie na ambulantných odborníkov.

Poskytujete aj psychologické poradenstvo pre rodičov?

Áno, do istej miery. Ale ak je partnerský problém vážnejší, pomáhame rodine nájsť vhodného terapeuta, ktorý by jej pomohol. Terajší princíp Centra včasnej intervencie je, že rodinu sprevádzame vo všetkom, v čom chce byť sprevádzaná. Mali by sme sa volať skôr Centrum sprevádzania. V Česku sú Centrá provázení, centrá zamerané na rodiny s nevyliečiteľne chorými deťmi, teda obsah majú diametrálne odlišný. Napriek tomu sa mi ten názov veľmi páči. Je výstižnejší. Vypovedal by o našich aktivitách viac než spojenie včasná intervencia, ktoré je zrozumiteľné pre odbornú, ale už menej pre laickú verejnosť.

Centrum sprevádzania by teda vystihovalo vašu prácu lepšie?

Centrum sprevádzania by bol zrozumiteľnejší názov. Sprevádzanie umožňuje poznať rodinu a nechať sa poznať rodinou. Byť s rodinou pri kľúčových udalostiach.

Aké kľúčové momenty môžu nastať?

Kľúčovým momentom je napríklad výber terapií. Do čoho investovať čas, energiu a peniaze, a najmä kedy. Alebo zaradenie dieťaťa do škôlky a návrat do práce. Je fajn, ak sa členovia rodiny o týchto veciach môžu rozprávať s niekým, kto má odbornú expertízu, ale aj ten benefit, že pozná rodinu a jej priority, hodnoty. A pozná silné a slabé stránky dieťaťa. Poradenstvo sa tak môže stať adresnejším.

Myslíte si, že dokážete dať rodičom to, čo očakávajú?

Závisí to od toho, aké sú ich očakávania. Niekedy, vlastne pomerne často, sa nám stáva, že ľudia od odborníkov – lekára, psychológa a iných – , očakávajú jednu konkrétnu radu, ktorá ich problém vyrieši. Vnímajú to tak, že keď má ich dieťa problém napríklad s myslením alebo pohybom, tak my im vieme poskytnúť návod, ako tento problém opraviť. Veľmi chcú počuť, že keď budú robiť všetko správne, ich dieťa bude v poriadku. To sa však v mnohých prípadoch nedá splniť. Aj keď sa medicína a príbuzné odbory rýchlo vyvíjajú, naše poznatky stále nie sú na takej úrovni, aby sme vonkajším úsilím dokázali opraviť poškodenia v centrálnej nervovej sústave. A teda ani my v centrách včasnej intervencie nedokážeme s dieťaťom spraviť zázrak. Môžeme však povedať rodičom: Viete čo, toto alebo tamto teraz neriešte. Nemusí vás to posunúť tam, kam si myslíte.

Hovoríte, že rodiny s dieťaťom so zdravotným znevýhodnením by nemali byť sociálne vylúčené. Samy rodiny uprednostňujú, keď sa môžu stretávať s podobnými, alebo by boli radšej, keby sa integrovali do bežnej spoločnosti?

Nedá sa to zovšeobecniť, ale určite platí: Ak sa vám narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením, rodič so zdravým dieťaťom vás môže chápať len v obmedzenej miere. Preto je veľká výhoda poznať niekoho, kto je v podobnej situácii. Ale to platí, myslím si, pri akejkoľvek kríze. Na druhej strane, nebyť vylúčený z bežného prostredia je protektívny faktor do budúcna. Je to prevencia zdravého fungovania každej osoby v rodine aj rodiny ako celku. Často sa hovorí, že by deti so znevýhodnením mali byť integrované. Ak bývate v Košiciach na sídlisku Nad jazerom, špeciálna škola je v Starom meste a všetky mamičky z vášho okolia nosia deti do najbližších škôl, len vy cez pol mesta, postupne s nimi strácate kontakt. Tu sa začína sociálne vylúčenie – už nepatríte do svojho okolia. Škôlka vaše dieťa neprijme, potom ho neprijme bežná škola, komunita vás tým pádom nepozná a nemôže vám byť oporou.

Prečo sa neintegruje vo väčšej miere? Vedenie školy sa môže samo rozhodnúť, či dieťa so znevýhodnením prijme.

Áno, ale školstvo je finančne poddimenzované. Jeden faktor sú peniaze, ďalší vôľa riaditeľov a učiteľov tých škôl. Ale ani škola, ktorá veľmi chce, nemá v súčasnosti dostatok peňazí na to, aby integráciu robila kvalitne. Pre nich dieťa so zdravotným znevýhodnením predstavuje veľký balík problémov, ktoré nevedia sami zvládnuť.

Sú školy, ktoré to ukážkovo zvládajú?

Sú, ale svetlých príkladov vidím veľmi málo. Napríklad v Michalovciach je základná škola, ktorá individuálne začlenila chlapčeka s mentálnym postihnutím. Vôbec na ňom jeho zdravotné znevýhodnenie nevidieť, je však pomalší, jeho schopnosť učenia má oproti bežným deťom limity.  Keď mu stanovili diagnózu, bol už zaradený v prvej triede a jeho učiteľka si povedala, že je to dobrý chlapec a ona to s ním zvládne. Rodičia si sami platia asistenta, lebo bez neho by tempo s triedou nestíhal, a ide to. Neviem, čo s ním bude na druhom stupni, ale pri tejto jednej učiteľke, v tejto konkrétnej triede sa to dá. Jeho mamka hovorí, že keď odchádza zo školy, má slzy v očiach. Ostatné deti v triede z tejto skúsenosti profitujú, sú oveľa prosociálnejšie. To máme jeden príklad, na ktorý si viem spomenúť. A teraz hľadám školu pre dievčatko, ktoré má Downov syndróm v mozaike. Povedali sme si, že skúsime prebojovať, aby bola v bežnej triede. V praxi to znamená, že spolu s jej rodičmi vyslovene hľadáme po celých Košiciach školu, ktorá by sa na taký krok podujala. Vysvetľujeme dôležitosť, presviedčame ich a prosíme.

Poznáte všetky rodiny, ktoré navštevujú Centrum včasnej intervencie, osobne?

Ja priamo nie, lebo som ešte na rodičovskej dovolenke a popri nej pôsobím v centre skôr v riadiacej pozícii, ale inak sa všetci naši odborníci stretávajú so všetkými rodinami. Kľúčoví zamestnanci sú špeciálna pedagogička, sociálna poradkyňa a psychologička. Tí sa skôr či neskôr stretnú so všetkými klientmi.

Pozorujete, že rodičom centrum za rok svojej existencie naozaj pomáha?

Sme len na začiatku, ak by som povedala áno, bolo by to odo mňa trúfalé. Ale kliesnime si cestu, komunikujeme, vyjasňujeme si ich potreby a naše možnosti. Pracujeme na webe a hľadáme spôsob, ako čo najzrozumiteľnejšie prezentovať, čo je to včasná intervencia a čo je možné od nej čakať. Robíme všetko pre to, aby sme tomu pojmu dali konkrétny obsah.

Koľko máte dnes klientov?

Momentálne venujeme pravidelnú starostlivosť tridsiatim piatim rodinám, pri troch plných pracovných úväzkoch. Naším cieľom nie je tento počet výrazne zvyšovať, skôr zamerať sa na širšie poskytovanie služieb. .

Líši sa košické centrum od ostatných na Slovensku? Je v niečom špecifické?

Naším špecifikom je, že máme v tíme okrem sociálnej poradkyne, špeciálnej pedagogičky, fyzioterapeutky a psychologičky aj pediatričku. Detská lekárka, ktorá sa odborne zameriava na koordináciu starostlivosti o deti so zdravotným znevýhodnením, je veľkou oporou tak pre rodičov, ako aj pre náš tím. Správne pochopenie diagnózy a z nej vyplývajúcich terapeutických možností alebo, naopak, limitov považujeme za veľmi dôležité.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie