utorok

#metoo & here

Eugen Korda nie je ani zďaleka jediný a už vôbec nie najväčší a najškodlivejší prasák ani v našej bubline. Ale je to človek, ktorého správanie k ženám je notoricky známe práve medzi ľuďmi, ktorí sa v týchto otázkach žien verejne zastávajú.

Autor je publicista, publikuje aj ako Cynická obluda

Príde prezident Kiska na súkromnú párty v bratislavskom klube. Kamarátsky k nemu pristúpi známy novinár, prezident ho uvidí. „Aj ty si tu?!“ zvolá radostne. Podáva novinárovi ruku, zvítajú sa ako starí kamaráti. Známy novinár prikývne, zamrmle niečo v duchu, že áno, som tu, a popri tom sa srdečne usmieva. „Tak to aby som si išiel ochrániť dcéru,“ povie prezident a všetci naokolo sa zasmejú. Je to dobrý vtip, všetci vedia, o čo ide. Ten známy novinár je totiž Eugen Korda.

Táto príhoda sa naozaj stala. Približne o tomto čase, myslím, že pred dvoma rokmi. Náhodou som stál meter od nej a prvé, čo mi napadlo, bolo, že to musí byť úžasná kariéra, keď sa človek po desiatkach rokov každodennej novinárčiny a osobnej statočnosti za temného mečiarizmu nakoniec stane kuloárnym žartom pre svoj osobito jednostranný vzťah k ženám.

Vzápätí som si uvedomil, že v tom smejúcom sa hlúčiku pozostávajúcom z iných významných novinárov, majiteľov médií, ďalších politikov a podobných ľudí v tej chvíli nebola žiadna žena. Čiže ako druhé mi napadlo, že čo asi tak na tento žart hovoria ženy. Nie hocijaké ženy, ale tie konkrétne, na ktorých osobných zážitkoch s Eugenom Kordom bol tento kuloárny vtip dlhodobo budovaný a vybudovaný do univerzálnej zrozumiteľnosti v rámci tejto našej kaviarensko-liberálno-korektno-ľudskoprávno-pokrokovej bubliny.

Na odpoveď som si musel počkať dva roky. Toľko času bolo treba preto, že jednak som ju nehľadal a v blízkosti Eugena Kordu sa ocitám len veľmi zriedka, a jednak preto, že toľko času uplynulo, kým sa z toho druhu osobnej povesti, pri ktorej vám prezident povie, že si ide pred vami ochrániť dcéru, stala spoločenská téma. Presnejšie, mohla by sa stať, akurát sa zatiaľ nestala, rozhodne nie v prípade tohto konkrétneho človeka.

Dva roky trvalo civilizovanému svetu, kým vyprodukoval kampaň/osvetu s hashtagom #metoo. Začalo sa to nejakým americkým filmovým producentom a po pár týždňoch sa výpovede žien o tom, ako im mužské obťažovanie znepríjemňuje každodenný život, dostali až sem. Môj newsfeed je toho plný. Osobné statusy množstva žien, ktoré poznám a ktoré doteraz len mlčali, ale teraz sa rozhodli prehovoriť. O všetkých tých každodenných popiskovačoch, čumičoch do výstrihov, trúsičoch blbých poznámok, nevyžiadaných komentátoroch nôh a zadkov, hodnotiteľoch dĺžok sukní, bezškrupulóznych navrhovačoch rôznych foriem sexuálneho styku a všakovakých iných tupých mačoch pristupujúcich rutinne k úplne neznámym ženám, ako keby to boli hlboko oddané kňažky ich vlastného sexuálneho kultu, čakajúce len na to, kým ich Najvyšší len tak na ulici, na firemnej porade alebo cestou vo vlaku osloví svojím neodolateľným „Slečna, prehĺtate?“.

Tieto výpovede sa v ostatných dňoch miešajú s naozajstnými novinárskymi článkami, viacero textov k téme mal Denník N, SME, videl som niečo aj na webe .týždňa. Neviem, ako to s touto témou vyzerá tam vonku, mimo bubliny, lebo tam sa nevykláňam, ale uvedomujem si, že žijeme v krajine, v ktorej je národným hrdinom cyklista štípajúci hostesku do zadku priamo na stupni víťazov, čiže o tom, že by sa z #metoo mala stať celospoločenská záležitosť, nemám ilúzie. A cieľom tohto článku ani nie je apelovať na obyvateľov Slovenska v masovom meradle. Beriem ako fakt, že odsúdenie obťažujúceho mužského správania voči neznámym ženám je v tejto krajine zatiaľ záležitosťou pár tisíc ľudí žijúcich v tomto našom uzavretom minisvete, kde sa práve číta N-ko, SME, prípadne .týždeň. Je to však zhodou okolností ten istý minisvet, v ktorom Eugen Korda nielen žije, ale je aj veľmi obľúbený.

Toto nebol láskavý flirt

Príhoda číslo dva, tentoraz z minulého utorka: Na párty Denníka N, v tom istom klube ako pred dvoma rokmi, som opäť náhodou zachytil Eugena Kordu v dialógu. Tentoraz s mladou ženou. Tá žena šla po tých istých schodoch a Kordu stretla rovnako náhodou, očividne sa nepoznali, obaja sa skrátka stretli na úzkom schodisku a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa vôbec mali rozprávať. Lenže on sa chcel. „Slečna, nemali by ste robiť takéto pohyby,“ povedal z ničoho nič. Myslím, že spomenul aj nejaký konkrétny pohyb, ale to som nezachytil presne. Niečo aj posunkami naznačoval. Žena, vyrušená a rozhodne nie pobavená či polichotená, skôr zaskočená (ak náhodou nie vystrašená a znechutená), sa opýtala, že prečo, a Eugen Korda mohol víťazoslávne ukázať na jej sukňu nad kolená a pridať presne mierenú poznámku o tom, že čo všetko jej vidno, teda aspoň v jeho očiach.

Nie milý kompliment, nie láskavý flirt – priama sexuálna narážka od známeho novinára smerom k neznámej žene, ktorá o ňu ani najmenej nestála. Ako čitatelia tohto textu môžete mať ľubovoľný názor na to, čo je prirodzene mužské a kde sa začína prehnaná korektnosť, kde je čiara medzi zoznamovaním sa a obťažovaním, ale dovoľte mi vás ubezpečiť, že v bubline, v ktorej sa toto odohralo, teda v bubline, kde začali vychádzať prvé články o #metoo kampani a kde ženy zdieľajú svoje otrasné zážitky, toto rozhodne nie je považované za prípustné správanie muža k žene. Je to obťažovanie a je to nepríjemné. Bodka. Keby to urobil nominant SNS, N-ko a SME ho roztrhajú v zuboch. Ale urobil to (a nie prvýkrát) Eugen Korda. Jeňo, ako mu hovoria skoro všetci, ktorých poznám.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |