Cena Oskára Čepana 2017

Prečítajte si profily aktuálnych finalistov Ceny Oskára Čepana a všetky praktické informácie, ktoré vás pripravia na Čepan Víkend v Nitre, počas ktorého medzinárodná porota určí laureáta.

Laureáti Ceny Oskára Čepana 2017.

Cena Oskára Čepana je ocenenie určené slovenským vizuálnym umelcom a umelkyniam do 40 rokov. Medzinárodná porota vybrala 4 finalistov, ktorí sa na výstave v Nitrianskej galérii predstavujú novými dielami vytvorenými pri príležitosti tohto ocenenia. Finalistami 22. ročníka sú APART collective, Katarína Hrušková, Nik Timková a Zuzana Žabková.

O laureátovi rozhodne porota v zložení Kiki Petratou (GR/NL), Lilly Hall (UK), Barnabás Bencsik (HU), Michal Novotný (ČR) a Dorota Kenderová (SK). Laureát získa dvojmesačný rezidenčný pobyt v Residency Unlimited v New York City a 2 600 EUR.

Cena Oskára Čepana je súčasťou siete Young Visual Artists Awards a na Slovensku ju organizuje Nadácia – Centrum súčasného umenia. Cenu z verejných zdrojov podporil Fond na Podporu umenia. Fond je hlavným partnerom projektu
www.oskarcepan.sk / www.ncsu.sk

Realizačný tím COČ 2017: Riaditeľ Nadácie –  Centrum súčasného umenia: Christian Potiron, Koordinátorka: Zuzana Pacáková, PR manažérka: Lucia Horňáková, Produkcia:  Lucia Mandincová, Grafický dizajn: Jozef Tušan, Video: Onomatopoje

K cene pre mladých umelcov pribudne ocenenie pre kritikov

Na Slovensku vzniká prvá cena pre mladých kritikov súčasného výtvarného umenia. Ocenenie je súčasťou novovzniknutej Akadémie súčasnej kultúry ASK?, ktorej cieľom je vychovať novú generáciu umeleckých kritikov.

„Dlhodobo pociťujeme nedocenenie práce kritikov na Slovensku a nezáujem o kritické písanie u mladých ľudí. Naším cieľom je motivovať a podporiť mladých teoretikov umenia a žurnalistov v písaní o súčasnej umeleckej tvorbe na Slovensku, a tým pádom slovenské umenie zviditeľniť,“ hvoorí Christian Potiron, riaditeľ Nadácie – Centrum súčasného umenia, ktoré akadémiu organizuje.

Do Ceny ASK? sa môžu prihlásiť kritici súčasného umenia do 40 rokov bez ohľadu na odbor vzdelania. Kandidáti prihlasujú publikované texty v rozmedzí 3000 – 6000 znakov, ktoré reflektujú aktuálne témy slovenskej umeleckej obce, výstavy realizované na Slovensku za dané obdobie, alebo sa venovať tvorbe finalistov COČ 2017. Texty zasielajte do 23. 11. 2017 na email info@oskarcepan.sk.
Porotcami, ktorí nebudú hodnotiť len samotný text, ale aj potenciál autora stať sa budúcim kritikom umenia, sú Michal Novotný, Michal Murin a Jana Németh.

Laureát prvého ročníka Ceny ASK? bude vyhlásený  30. 11. 2017, počas vernisáže výstavy minulých laureátov Ceny Oskára Čepana, dua Julie Gryboś a Barbory Zentkovej (2016) a Radka Brousila (2015), v Novej Cvernovke v Bratislave.

Súčasťou Akadémie súčasnej kultúry je aj séria troch workshopov zameraných na kritiku výtvarného umenia. Prvý prebehne 19. 11. 2017 počas Čepan víkendu v spolupráci s Univerzitou Konštantína Filozofa v Nitre, jeho garantom bude Michal Novotný. Ďalšie workshopy sa odohrajú v Bratislave a v Košiciach v nasledujúcich mesiacoch.

Finalisti Ceny Oskára Čepana 2017.

Čepan Víkend Program

PIATOK 17. NOVEMBER

20.00 PechaKucha Night Nitra
Špeciálne umelecké vydanie PechaKucha Night Nitra, na ktorom sa predstavia aktuálni aj bývalí finalisti Ceny Oskára Čepana, organizátori Divadelnej Nitry aj Igor Hanečák a Richard Otott.
Miesto: Univerzitný tvorivý ateliér, Slančíkovej 1

SOBOTA 18. NOVEMBER

11.00 Komentovaná cyklo-prechádzka Nitrou
Vyhliadková cyklo-jazda Nitrou komponovaná vizuálnym umelcom Danom Didom a zakladateľom Hideparku Marekom Hattasom.
Miesto: Stretnutie pred Nitrianskou galériou, Župné námestie 3

13.00 Čepan Škola – workshop pre deti
Trvanie: 60 minút
Miesto: Nitrianska galéria, Župné námestie 3

14.00 Čepan Akadémia
Diskusia o intermediálnych zásahoch a medziodborovej spolupráci na Slovensku.
Diskutujúci: Ján Šimko – dramaturg a režisér Divadelnej Nitry a Michal Murin – umelec a pedagóg
Diskusia o aktuálnom stave umeleckej kritiky na Slovensku v kontexte vzniku novej slovenskej Ceny ASK? pre mladých kritikov.
Diskutujúci: Jana Németh (Denník N), Sabrina Muchová (Cena Věry Jirousové) a Michal Stolárik (nezávislý kurátor a kritik)
Moderátor: Omar Mirza, kurátor a teoretik umenia (Nitrianska galéria)
Trvanie: 2×45 minút
Miesto: Nitrianska galéria, koncertná sála, Župné námestie 3

16.00 Komentovaná prehliadka výstavy finalistov
Stretnutie s finalistami COČ 2017 vo výstavných priestoroch Nitrianskej galérie.
Miesto: Nitrianska galéria, Župné námestie 3

19.00 Ceremoniál COČ 2017
Trvanie: 50 minút
Miesto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre, Ulica 7. pešieho pluku 1

20.00 Hra na budúcnosť _ Subjective Future
Koncept a réžia divadelného predstavenia: Petra Fornayová
Hra je subjektívnou interpretáciou blízkej či ďalekej budúcnosti štyroch postáv – štyroch umelcov zo štyroch rôznych umeleckých disciplín, ktoré sú v predstavení zároveň použité ako rovnocenné umelecké prostriedky. Z pozície budúcnosti pozeráme aj na prítomnosť, ktorá sa zrazu môže javiť inak. Tvoríme svoje predstavy, vnímame svoje strachy a túžby. Pozorujeme naše vlastné možné budúcnosti.
Fiktívny dokument, ktorý nepriamo reflektuje aktuálne témy Ceny Oskára Čepana, je prezentovaný v spolupráci s Asociáciou Divadelná Nitra a so Starým divadlom Karola Spišáka v rámci programu Noc divadiel.
Trvanie: 55 minút
Miesto: Sála Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, Ulica 7. pešieho pluku 1
Rezervácie vstupeniek a viac info: nitrafest@nitrafest.sk, www.nitrafest.sk

22.00 Afterka v Trafačke
Miesto: Fotogaléria Trafačka, Janka Kráľa 65

NEDEĽA 19. NOVEMBER

10.00 Raňajky v Trafačke
Neformálna ranná diskusia na tému „Kto je Cena Oskára Čepana“ za účasti finalistov a organizátorov COČ 2017.
Miesto: Fotogaléria Trafačka, Janka Kráľa 65

13.00 Čepan Škola – workshop pre dospelých
Trvanie: 60 minút
Miesto: Nitrianska galéria, Župné námestie 3

13.00 ASK? workshop pre mladých kritikov s Michalom Novotným
Workshop kritického písania a recenzií výstav súčasného vizuálneho umenia.
Registrácia: info@oskarcepan.sk
Miesto: Univerzitný tvorivý ateliér, Slančíkovej 1

Vstup voľný
Zmena programu vyhradená

Finalisti Ceny Oskára Čepana 2017

APART collective.

Possibility of Preserving by APART with Parallel Practice, PLURAL, Kristína Országhová, Karaoke Tundra, András Cséfalvay, Aleš ?ermák, Josef Dabernig, Nicoline van Harskamp, Marianna Simnett, Lucia Gavulová, Kunsthalle Bratislava, 2017

APART collective: A part of Monolith, Karlin Studios, Praha, 2017

Babi Badalov – Electronic Dadaist Poetry, kurátori: APART collective, HIT Gallery, Bratislava, 2017

Catarina Simão – UHURU, vydal Apart Collective, tranzit.sk, 2015

„Ich myslenie je vedecko-technologicky orientované a politicky utopické. Ich zásadnou  metódou je kumulácia, diskusia, výmena. Motiváciou APART-u je prežitie v umení,“ píše  o umeleckom kolektíve Apart Boris Ondreička

A PART ≈ APART

APART (z anglického jazyka) znamená „zvlášť o sebe“, „od seba“ i „bokom“, obsahujúce „art“. APART v názve skupiny môže vyznievať oxymoronicky alebo paralogicky alebo vyjadruje súbežnosť predstaviteľov. Takúto paralelitu držia pokope akési zlúčiteľné vnemové, citové tykadlá subjektivít a zdieľané rozhrania. Zdieľané rozhranie nie je dané, ale umelo / umelecky skonštruované, aby fungovalo ako empaticky fertilné tkanivo. APART vyjadruje heterogénnu vnútornú skladbu, vnútorné kritické odstupy, odhodlanie nedogmatickej kolektivity.

APART je slovenské umelecké družstvo. Dnes sú APART-om Denis Kozerawski (*1990), Peter Sit (*1991), Magda Scheryová (*1990) a Andrej Žabkay (*1987) — čerstvá absolventka / absolventi Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a Vysokej školy uměleckoprůmyslové v Prahe. Priezviská umelkyne a umelcov sami ako keby naznačovali hybriditu miesta ich pôvodu — aj slovenské, aj nie, aj lokálne, aj globálne. APART je zameraný internacionálne. APART vznikol na rozhraní rokov 2011 a *2012. Dnes má už za sebou aktívnu päťročnicu.
APART, slovami jeho osobností, vyrástol z pocitu odcudzenia („od seba“) v atmosfére nefunkčnosti (miestnej aj svetovej umeleckej prevádzky) a verve s tým niečo urobiť. Umenie je nástrojom či základňou bádania a zmeny.

APART vykonáva výskumnú, tvorivo-umeleckú, projektovo- a výstavo-tvornú / kurátorskú (vedenie bratislavskej galérie Hit), publikačnú a archivačnú činnosť. Umelkyňa a umelci iniciujú, tvoria, usporadúvajú a vystavujú skupinové manifestácie (často si prizývajúc / dávajúc priestor ešte aj ďalším umelcom a teoretikom) a fungujú aj jednotlivo. APART je meta-participatívna platforma. APART pracuje na protoinštitucionálnej báze — na princípe zdieľaných ekonómií zasadzuje svoju polysubjektivitu do kontextov priamo súvisiacich alebo chcených. Viac ako o budovanie nových sietí sa snažia o aktiváciu zrýchlenia za pozornosť stojacich intelektuálnych a poetických synapsií. Vedia, že príroda už je definitívne presieťovaná.

APART má koreň aj v syntéze neurčitého „a part“ — časti / vo vedomí súčasti (inakosti, druhosti, druhotnosti), účasti na kreácii novej, tretej identity, menšiny. Naskytá sa ešte jedna možná verzia APART-u — APARÁT. A jednoducho sa nedá opomenúť ani lokálny archaizmus apartný — „vkusný“.

APART je zakotvený v mediálnej postprodukcii a distribúcii zachovávajúcich organizované prchavé proklamácie — performancie a intervencie. Ich ťažiskovými médiami sú (pohyblivá) fotografia, objekt a priestor, verejný exponujúc a prenášajúc. Médium tu nie je formalisticky ústredné, ale referenčné, funkčné. Vyústením ich tvorby je zvyčajne Gesamtkunstwerk — v zmysle legendárnej kompilácie detroitských Dopplereffekt. Ich spoločensky zameraným záujmom je aktuálne myslenie (a jeho priame zdroje) vinúce sa okolo prospektívneho videnia ekológií predĺženej človečenskosti. Ich myslenie je vedecko-technologicky orientované a politicky utopické. Ich zásadnou metódou je kumulácia, diskusia, výmena. Motiváciou APART-u je prežitie v umení (možno je to aj najlepší ontologický príklad pre celú prichádzajúcu generáciu). Kolektivita môže zabezpečovať predlžovanie mladosti. Prežitie v umení sa nemôže uskutočniť bez primárneho dobrovoľníckeho nadšenia.

Bazálna kolektivita začína v nevyhnutnosti pudovo. Kolektivita potom znamená násobenie telesných teplôt v zámere zvýšenia obývateľnosti priestoru / kultivácie mikrokozmu. Teplota je kinetická energia. Energia je sila. Kolektivita ústi k posúvaniu telies (vpred), ktoré sú pre jednotlivca fatálne nadrozmerné. Kolektivita, v tomto prípade, je cizelácia informačnej a vedomostnej, znalostnej produkcie (spracovávanie tém) po kritikalite diskurzívnej výmeny. Kolektivita je zabezpečovanie rozhodujúcej spätnej väzby, zážitku, zábavy, dobrého pocitu prináležitosti a spolupatričnosti. Kolektivita je špekulatívne budovanie paralelného tretieho domova.

Toto APART robí pravdivo (symbioticky), pričom navyše vytvára inkluzívne podmienky pre iných (metabioticky). APART okrem dobrých pocitov vytvára aj dobré skutky. Ich úsilím je rozširovať eventuálny dosah nezištnosti. Takéto úsilie naznačuje reálnu možnosť umenia byť nielen hyperplurálnou premávkou predátorských individualít (nadúrovňovou komunikáciou), ale aj ich pohostinným zázemím (vyššou úrovňou komunikácie).

APART patrí k tomu najdôslednejšiemu, najpodstatnejšiemu, čo sa na Slovensku (na poli umeleckej produkcie) za poslednú dekádu prejavilo. Ak by som poznal tvorbu všetkých umelkýň a umelcov ich generácie, tak by som s veľkou pravdepodobnosťou neváhal narábať s ešte väčšími superlatívmi.

Boris Ondreička, umelec a kurátor

Katarína Hrušková.

Katarína Hrušková: Hot water only (performance)

Katarína Hrušková: Untitled (inverted shell)

Katarína Hrušková: Dough (the starchy sound potatoes make while peeled)

Katarína Hrušková: Buttery Battery, 2014.

Snaží sa vymaniť z bubliny každodennosti a zároveň s ňou túži splynúť, píše o tvorbe Kataríny Hruškovej britský kurátor Philip Serfaty.

Neverí mlčaniu predmetov a hmôt

Keď držíš vajce za dva konce, ukazovák na vrchu a palec na spodku, škrupina sa zdá byť nepreniknuteľnou. Zarámovať vajce takýmto spôsobom je vedomé gesto, ktoré vytvára zdanie istoty a zakrýva jeho krehkú podstatu. Katarína Hrušková okupuje prahový priestor škrupiny, vnímajúc ju zvnútra. Masíruje tvrdé, béžové steny, ktoré oddeľujú bielok od vonkajšieho sveta, zmäkčujúc ich smerom von.
Hrušková vo svojich prácach rozvíja jazyk, ktorý je silno spojený s jej vnímaním domáceho priestoru. Žije vo svete rituálnych praktík, ktoré sa musia opakovať, aby sa zachovala ilúzia istoty. Vytvára nátlak na steny a objekty, ktoré tvoria jeho štruktúru, snaží sa vymaniť zo svojej komfortnej zóny, pretrhnúť jej hranice.

Táto túžba je jasne citeľná v jej vzťahu k fotografii. Odoláva opatrnosti a plošnosti tohto média, ako aj odstupu, ktorý fotografia vytvára medzi pozorovateľom a pozorovaným. Namiesto toho skrz fotografiu siaha na dno obrazu a hľadá to, čo je za ním. Na svoje fotografie sa pozerá ako na tvárny materiál, ktorý často prepája s inými poréznymi, mokrými hmotami. Tieto klzké štruktúry sú evokované aj v jej písaných a hovorených dielach, ktoré v jej tvorbe zohrávajú kľúčovú úlohu. Nemyslím tým len význam, ktorý jej slová nesú, ale aj to, ako pracuje s ich fonetickými a vizuálnymi vlastnosťami, s prešmykmi medzi významom, zvukom a tvarom.

V Built or Grown (2017) vraví: „Skôr by som povedala, že som zvnútra mokrá, než to, že držím vodu. V podstate je to to isté, ale to prvé je pasívne. Pasivita poskytuje vnútorný tlak. To potrebujem.“ Keď prečíta predposlednú vetu, počujem do mláky pod nami padať kvapky vody.
U Hruškovej sa na jednej strane prejavuje nutkanie vymaniť sa z bubliny každodennosti, zároveň však prejavuje túžbu splynúť s ňou. Táto snaha o intimitu sa prejavuje v jej pokusoch komunikovať s predmetmi a hmotami vo svojom bezprostrednom okolí. Neverí ich mlčaniu, chce z nich vylákať ich pravú podstatu a potenciál. V tichosti a nehybnosti zemiaka počuje škrobný zvuk, ktorý sprevádza jeho šúpanie.

Rozdiel medzi vizuálnym a sluchovým zážitkom je tu v tom, že prvý sa odohráva vonku a oddelene, zatiaľ čo zvuk je prežívaný telom.
Hruškovej citlivosť pramení z vôle splynúť s témami, ktorými sa zaoberá. Keď počúva stonanie vodovodných potrubí, keď hmatom sleduje proces zasychania omietky, keď zatlačí na zlomy vinylovej podlahy, robí to rovnako, ako keď sami seba uštipneme, aby sme si uvedomili realitu a uistili sa o svojej fyzickej existencii.

Philip Serfaty, kurátor

Nik Timková.

Nik Timková – Knife as Outfit, 2017.

Nik Timková – Knife as Outfit, 2017.

Nik Timková: New Scenario, pohľad do výstavy, 2017

Nik Timková – Forest Folk, 2010.

Nik Timková neponúka iba jednu správu, divák si môže vybrať, čo si z jej diel odnesie, píše o tvorbe multižánrovej umelkyne Christina Gigliotti.

Pomocou bežných objektov podnecuje predstavivosť

V dobe, keď sú mladí ľudia učení skrývať alebo potláčať emócie – či už vo vzťahoch alebo v ich reakciách na politické a sociálne neúspechy súčasnej spoločnosti – pôsobia umelecké práce Nik Timkovej ako útočisko. Jej diela odhaľujú jej osobné, surové túžby a frustrácie a zároveň sa vysmievajú kapitalistickým konceptom, ktoré nám prikazujú, po čom máme túžiť a kým máme chcieť byť. S istým smutným humorom tento závoj zdvíha, odkrývajúc veci také aké sú.

Timková je aktívnou členkou slovenskej aj českej umeleckej scény – či už cez svoju vlastnú prax, spoluprevádzkovanie neziskového priestoru A.M. 180 s Jakubom  Hoškom v Prahe alebo organizovanie nezávislého hudobného festival Creepy Teepee v Kutnej Hore (od roku 2009).
Jej vlastný záujem o spoluprácu s progresívnymi medzinárodnými umelcami a muzikantmi v rámci českého kontextu nepochybne zmenil miestnu scénu, posúvajúc ju do medzinárodnej sféry a umožňujúc rozvíjanie alternatívnych foriem kreativity. Naprieč jej dielom, ktoré zahŕňa textílie, vypchaté plyšové objekty, keramiku, experimentálne digitálne vizuály a site-specific inštalácie, Timková skúma rôzne témy – feminizmus, neskorý kapitalizmus a excesívny materializmus, premrhanú mladosť alebo nespokojnosť a satiru generácie „millenials“ a vedľajšie účinky ťažkej emocionálnej námahy.

Timková študovala výt­varné umenie v Košiciach a magisterské štúdium ukončila na Central Saint Martins v Londýne, začínajúc s kresbou a neskôr prechádzajúc na textílie; zošívaním a vypchávaním z nich vyrábala trojdimenzionálne objekty. Tieto surrealistické a melancholické práce (často pokryté čiernym latexom) a zväčšené gotické motívy sa odvolávali na temné rozprávky, čarodejníctvo, rituály a mágiu. Nadväzujúc na túto tendenciu, Timková experimentuje s rôznymi materiálmi a formami, ktoré súvisia s ľudským telom (odseknuté končatiny, vlasy), a to podobným spôsobom, akým ho my okrášľujeme a obkladáme doplnkami (piercing, tetovania).

Používa taktiež bežné každodenné objekty – pre nedávnu výstavu Knife as Out­fit (Polansky Gallery Praha, 2017) vytvorila z mäkkých materiálov obrovský nôž a zavesila ho zo stropu. Šúchajúc sa po zemi, sa ochabnutý nôž ohol. V tomto smere boli kvality spoznateľného predmetu utlmené, premenené alebo existovali v celkom inej realite. Na podlahu galérie položila Timková vystretú ruku vyrobenú v rovnakom médiu, jej neostrihané a nepravidelné nechty sa plazili hore po stene. Na ruke boli jazvy, naznačujúce mladistvú úzkosť. Zväčšené objekty pozorovateľa priťahujú a pozývajú ho k interakcii – a áno, Timkovej úsilie je vytvárať intímne, pohodlné a upokojujúce prostredia. Návštevníci mohli počas výstavy ležať alebo sedieť na objektoch a odpočinúť si od vonkajšieho sveta.

V poslednom čase sa Timková zaoberá experimentovaním s vrstvovými obrazmi nájdenými v internetových archívoch, digitálne vytlačenými na rôznorodé materiály. Tieto kompozície obsahujú naturalistické scény, známe symboly z nedávnych dekád, zväčšené časti tela, vyhodené predmety a vtipné úryvky textov, ktoré spolu vytvárajú komplexné a komplikované koláže. Napriek ich ohromujúcemu množstvu tieto nadpočetné obrazy a obrázky vytvárajú súvislý celok, nie veľmi odlišný od masy nezlučiteľných myšlienkových procesov a emócií, ktoré sú vnútri nás všetkých a bojujú o pozornosť. Keďže ľudské oko nevie vnímať všetky obrazy naraz, pri dlhšom pozorovaní sa zdá, že sa kompozície hýbu alebo menia (podľa toho, ako dlho sa človek pozerá).

V tomto zmysle – podobne ako vo väčšine svojich diel – Timková umožňuje pozorovateľovi kontrolovať interakciu s jej prácami a vybrať si, čo si z nich odnesie, na rozdiel od ponúkania jednej správy. Jej prístup umožňuje istú nepredvídateľnosť, a zároveň podporuje spojitosti a voľne asociatívne myslenie – niečo tak veľmi potrebné v dnešnom svete.

Christina Gigliotti, kurátorka

Zuzana Žabková.

Zuzana Žabková: Une elévation arrondi retirée 2011, screenshot 06.07.15.

Zuzana Žabková: Une elévation arrondi retirée 2011, screenshot 06.08.50.

Une elévation arrondi retirée 2011, screenshot 06.08.58.

Une elévation arrondi retirée 2011, screenshot 06.11.22.

Zuzana Žabková má vzdelanie v oblasti výtvarného umenia aj tanca a choreografie, a toto dvojité východisko je v mnohých ohľadoch základom jej špecifického prejavu, píše Viktor Čech.

Na hranici žánrov  sa pohybuje  s ľahkosťou

Tvorba Zuzany Žabkovej je typická prepojením výrazových prostriedkov súčasného tanca, videoartu, inštalácií, práce s literárnym textom a performatívnymi udalosťami. Oproti radu súčasných umelcov, jej práca nie je obyčajným experimentálnym presahom smerom von z výtvarnej oblasti, ale skôr sa pohybuje v medzipriestore vyjadrovacích možností súčasnej umeleckej tvorby v jej širokom chápaní. Záleží len na našom uhle pohľadu, či ju budeme chápať ako tanečnú výtvarníčku, do vizuálnej oblasti tvorby vstupujúcu choreografku či performerku využívajúcu aj poetiku literárneho textu. Presahy a premeny, s ktorými sa pohráva, s tradičným chápaním daných umeleckých odborov skoro vždy prebiehajú vo vzťahu k územiu ľudskej telesnosti, ktorá je pre ňu východzou kreatívnou pozíciou.

Mení úlohy

Vo videu nazvanom De profundis (2012) kamera prechádza kontinuálnym záberom cez scénu koncertnej siene, v ktorej skupina dirigentov bez orchestra diriguje rovnomenný žalm. Postupný presun kamery odhaľuje individuálne charakteristiky v podaní jednotlivých vystupujúcich. Autorka tu nielen premiešala rolu kontrolóra s kontrolovaným, ale tiež redefinovala pozície jednotlivých médií. Z dirigenta je tanečník, z choreografa kameraman a z hudobnej kompozície je tu libreto aj konceptuálna téma diela.

Premeny kreatívnych rolí a transgresia výrazových prostriedkov sa v tvorbe Zuzany Žabkovej vyskytujú veľmi často. Určite tu hrá rolu aj jej paralelné vzdelanie v oblasti výtvarných umení na strane jednej a tanca a choreografie na strane druhej. Toto dvojité profesné východisko jej kreatívneho pôsobenia je v mnohých ohľadoch základným pilierom jej špecifického prejavu.

Choreografia sa tradične chápe ako odbor, ktorý je založený na artikulácii a popise telesných pohybov, ktoré sú následne prevedené do živého tanca. V prípade Zuzany Žabkovej je možné chápať ju aj v omnoho širšom zmysle, keď je nástrojom na podchytenie kultúrnych štruktúr, v ktorých je zapletené súčasné ľudské telo. Tento prístup sa dnes určite vyskytuje aj v oblasti samotného súčasného tanca, predovšetkým však v prípade takzvaného non-danse, kde vystupujú do popredia konceptuálne aj performatívne hľadiská blízke výtvarnej oblasti.

V tvorbe Zuzany Žabkovej však len ťažko hľadáme pevnú hranicu medzi oboma umeleckými odbormi. Vedľa roly choreografie a pohyblivého obrazu sa často v jej tvorbe vyskytuje aj ďalší rozmer. Je ním práca s textom, či už so zdrojom inšpirácie, komentárom alebo formálnym prostriedkom, ktorý definuje štruktúru diela. Rovnako to funguje aj v jej ďalšom videu, Une elévation arrondi retirée (2012), v ktorom zohrali dvojznačnú úlohu konkrétna tanečná terminológia a poetický rámec, nahradzujúci počas vystúpenia tanečníkov hudobnú zložku.

V rade jej prác nájdeme aj ďalšie momenty. Jedným z nich je jej dialóg s pre ňu podstatnou tvorbou dnes už klasických autorov, s ktorými skrz dištanciu času a kontextu nadväzuje až intímnu komunikáciu. Rovnako je to v prípade videa Hand made (2013), v ktorom na základe princípu kontaktnej improvizácie rozohráva tanec prstov s ich náprotivkami v minimalistickom experimentálnom filme Hand Movie od Yvonne Rainer z roku 1966.

Rozvíja aj spolupráce

V posledných rokoch má v tvorbe Zuzany Žabkovej dôležitú pozíciu aj otázka spolupráce s ďalšími súčasnými umelcami. Tu dlhodobo rozvíja predovšetkým s Luciou Mičíkovou, s ktorou realizovala napríklad projekt Až sa vrcholky nášho neba spoja, môj dom bude mať strechu (2014 – 2015), kde rozvinuli svoju kooperáciu na základe podobenstva priestoru, v ktorom sa odohráva ich vzájomný kreatívny dialóg.
Toto architektonické podobenstvo dostalo pevnejšie obrysy predovšetkým v prípade ich spoločných výstavných realizácií, pri ktorých uplatnili svoje dialogické hľadanie definície priestoru vo fyzickom i v symbolickom zmysle.

Analogicky rozvinula Zuzana Žabková kreatívnu spoluprácu s umelcami z oblasti súčasného tanca, ako je to zrejmé z projektu Lupe, na ktorom spolupracovala s kolumbijským choreografom Reném Alejandrom Huari Mateom, alebo tiež v projekte založenom na ekologickom myslení, spojenom so širším chápaním problematiky permakultúry Newfloundland, ktorý realizovala v belgickom Mechelene v spolupráci s Belgičankou Laurou Evou Meuris.

V rámci kolektívneho pracovného procesu vznikol aj spoločný projekt bratislavskej bytovej galérie Bjornsonova, ktorý umelkyňa vytvorila v spolupráci s Luciou Mičíkovou, Ľudmilou Horňákovou, Luciou Kvočákovou a Nik Timkovou.

Staršie videá, v ktorých umelkyňa vymenila rolu choreografky, operujúcu v scénickom prostredí, za úlohu režisérky, ktorá stavia pohyb ľudského tela do vzťahu k pohybu kamery a zachováva tradičnú úlohu choreografa, predstavujúceho „majstra bábok“. V jej novšej tvorbe vstupuje vedľa inštalačných a výtvarných zásahov do popredia performatívny proces, často založený na kooperatívnych princípoch. Implicitne tu uplatňuje politický aspekt, smerujúci k chápaniu umeleckého procesu ako kreatívneho dialógu, formujúceho sa v medzipriestore spolupráce medzi jednotlivými kreatívnymi osobnosťami. Človek a aj jeho telo tu vystupujú v kontexte nerozlúštiteľnej pavučiny kultúrnych, sociálnych, politických, technologických a biologických determinánt, ktoré určujú dnešné „antropocénne“ biosféry našej planéty.

Zuzana Žabková je tu aktívna v role šamanky kreatívneho rituálu, spájajúceho intelektuálny diskurz s poetickou reflexiou eko-sociálnej problematiky.

Viktor Čech, kurátor