Denník N

Ruské archívy stále taja československé obete gulagov

Za múrmi gulagu Perm-36. Foto – Wikimedia Commons
Za múrmi gulagu Perm-36. Foto – Wikimedia Commons

Spisy putovali s odsúdenými a tie najdôležitejšie dokumenty sú v Rusku.

Keď už máme za sebou výročie VOSR (Veľká Októbrová socialistická revolúcia), je dobré si pripomenúť jeden menej známy údaj. Sovietski boľševici ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny popravili bez riadnych súdov 1500 Čechoslovákov. To je päťkrát viac, ako popravili naši domáci komunisti v Československu za celý čas svojho vládnutia.

Nie je to konečný výpočet obetí. Pred pár dňami som sedel v kuchyni Ziny Žantovej. Býva v malej dedine v Jizerských horách. Má 88 rokov a nikdy nepoznala svojho otca. Bol to učiteľ František Vodseďálek, ktorý v tridsiatych rokoch minulého storočia odišiel z Československa učiť na Ukrajinu. Keď mala Zina jedenásť mesiacov, prišli si po otca červení komisári. To bolo v roku 1930. Dostal spolu s ďalšími desiatimi učiteľmi trest smrti za vlastizradu a ďalšie nezmyselné obvinenia. Po tlaku československých úradov mu boľševici znížili trest na desať rokov.

Po vypršaní trestu musel učiteľ odísť do vyhnanstva a krátko po útoku Nemecka na Sovietsky zväz si preňho boľševici prišli znova. Učil sa totiž po nemecky. O niekoľko rokov neskôr jeho stopa mizne v gulagu. Zina Žantová chcela vedieť, ako a kde jej otec zomrel. Za komunizmu v Československu však pátrať nemohla. Až po roku 1989 začali historici hľadať československé obete a pred niekoľkými mesiacmi sa dočkala aj pani Zina.

Bádatelia totiž po prevrate na Ukrajine dostali možnosť pátrať v kyjevských archívoch bývalej KGB. Získavajú osobné spisy občanov Československa a zisťujú, ako to s nimi dopadlo. Lenže spisy putovali s odsúdenými a tie najdôležitejšie dokumenty sú v Rusku. A tamojšie archívy zostávajú neprístupné. Jeden z bádateľov Ústavu pre štúdium totalitných režimov Jan Dvořák to však nevzdal a skúsil sa dostať aj do ruského archívu.

Dva roky sa dobýjal do archívu KGB v meste Kirov, posielal poštu, e-maily, telefonoval a pred pár dňami prišla cez ambasádu obálka s niekoľkými dokumentmi. Nebolo tam toho zásadne viac, ako získal na Ukrajine. Výber robí ruská strana a žiadateľ sa musí zmieriť s tým, že naň nemá žiadny vplyv. Napriek tomu tam bola jedna výnimočná fotografia. Zrejme posledná snímka učiteľa Vodseďálka pred smrťou v gulagu.

Bol som pri tom, keď historik Jan Dvořák snímku muža v sivej halene odovzdával pani Zine. Posledná fotografia otca, ktorého nikdy nepoznala. Výrečná starenka prestala hovoriť, vzala do ruky kópiu a tichým hlasom povedala: „A aké má pekné čierne vlasy.“

Takých obetí, ako bol Antonín Vodseďálek, je podľa historikov oveľa viac. Nikto nevie koľko. Ruské archívy si to nechávajú pre seba.

Teraz najčítanejšie