Denník N

Medzi nami, ženami a mužmi

Ilustračné foto - Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Každé sexuálne obťažovanie je predovšetkým prejavom moci a muži sa už nemôžu dlhšie tváriť, že tomu nerozumejú.

Pred niekoľkými rokmi som v Prahe večer prechádzal opustenou úzkou uličkou, oproti mne kráčali tri mladé ženy. Zastavili sa v rojnici od múra k múru a jedna z nich povedala: „Tak čo, kocúrik, nerozdáme si to?“ Nezmohol som sa na slovo, ony sa rozosmiali a nechali ma prejsť. Aj ja som sa pobavil.

Nedávno som si spomenul na túto príhodu a predstavil si, ako by som sa vtedy cítil, keby som bol ženou a ony mužmi. A po prvý raz mi naozaj došiel ten existenciálny rozdiel: kým ja som nikdy nevnímal žiadnu ženu ako možnú hrozbu, ja sám som pre ženy touto možnou hrozbou po celý svoj dospelý život. Napríklad keď kráčam opustenou ulicou v ústrety osamelej žene.

Som vyšší a silnejší ako drvivá väčšina žien, mám nad nimi fyzickú prevahu, teda moc, ktorá by síce v našej civilizácii mala byť anulovaná, ale nie je. Ženy to dobre vedia. Ale vedia to aj muži? Obávam sa, že nie. Považujú svoju historicky zabudovanú prevahu za takú samozrejmú ako vzduch, ktorý dýchajú. Nepremýšľajú o nej, hoci mnohí ju zneužívajú, lebo si ju chcú každý deň overiť a potvrdiť.

Nové svedectvá miliónov žien znásilňovaných a zneužívaných mužmi práve štartujú kultúrnu revolúciu, ktorá – dúfam – prebehne aj na Slovensku. Pôjde v nej o zrušenie inštitucionálnej nadvlády mužov, ktorá vyplýva z ich tradičnej prevahy presadzovanej silou, inými slovami, má ich zbaviť nezaslúženej moci.

Jefferson a Churchill

Každú revolúciu sprevádza veľký zmätok a táto nebude výnimkou. Každý muž upadne do podozrenia, a kým sa zrodí nová spoločenská dohoda, mnohí z nich s prekvapením zistia, že sú odrazu považovaní za vyvrheľov. To sa možno prihodí aj novinárovi Eugenovi Kordovi.

Zmätku sa síce nebude dať vyhnúť, ale napriek tomu by sme sa mali pokúsiť odstupňovať mieru mužskej viny. Na jednej strane je násilie na ženách, fyzické aj duševné. V týchto prípadoch niet o čom diskutovať a aj medzi väčšinou mužov už dlhšie panuje zhoda, že má byť potrestané. Nebude však, kým sa ženy na Slovensku nezapoja do hnutia „Metoo“ a nezačnú verejne hovoriť.

Na druhej strane je tu správanie mužov, ktoré začíname považovať za vulgárne a nemorálne, ale ešte nedávno bolo považované za spoločensky prijateľné. Tu čelíme riziku, že minulosť budeme súdiť podľa rodiacich sa spoločenských noriem, ktoré však v minulosti neexistovali.

Tento retrospektívny blud je zvodný, lebo umožňuje s neznesiteľnou ľahkosťou odsúdiť takmer kohokoľvek a sudcu zároveň vyniesť na piedestál novej morálky. Dejiny sú plné takýchto bludov. Niet nič ľahšieho ako označiť jedného z najlepších amerických prezidentov Thomasa Jeffersona za obludného zloducha – mal predsa otrokov a s jednou z otrokýň dokonca splodil dve deti. A viete, kto v roku 1913 hlasoval v britskom parlamente proti volebnému právu žien? No predsa ten mužský predátor Winston Churchill!

Lenže nie je to tak dávno, čo si v Amerike nesmeli černosi sadnúť do autobusu na miesta pridelené bielym. Bol spolupáchateľom segregácie každý beloch, ktorý proti nej verejne neprotestoval? Potom ním bol takmer každý, hoci z dnešného pohľadu sa nám javí mravná slepota amerických belochov hriešna až nepochopiteľná.

Odvtedy prebehlo niekoľko menších kultúrnych revolúcií. Napríklad fajčiarska. Moji rodičia fajčili v aute so zatvorenými oknami, hoci my s bratom sme hlasno protestovali. Retrospektívny blud nás zvádza k  odsúdeniu rodičov, ale podľa vtedajších noriem bolo vháňanie dymu do iných pľúc spoločensky prijateľné.

Také bolo aj dotýkanie sa žien a vyzývanie na sex. V osemdesiatych rokoch som pracoval niekoľko rokov v nemocnici (ako ošetrovateľ) alebo v obchode (ako predavač) a takmer som tam nepoznal muža, ktorý by svojím správaním sa voči ženám prešiel dnešnou previerkou. Dokonca to bolo tak, že muž, ktorý sa k ženám správal zdvorilo a neutrálne, upadol do podozrenia, že je buď gej, alebo slaboch.

Táto kultúrna norma prežíva dodnes – aj vďaka politikom, ako bol Vladimír Mečiar alebo je dnes Robert Fico. Je to norma, ktorú určovali výlučne muži, a mám podozrenie, že väčšine z nich ani neprišlo na um, že ženám sa protiví. Ženy sa totiž nebránili, len tie odvážnejšie odbíjali mužské ruky a reči smiechom, čo muži opäť považovali len za znak súhlasu.

Predátor či chrapúň

V súčasnej debate hľadáme aj rozlíšenie medzi tým, či je mužská vulgárnosť voči ženám zneužívaním ich inštitucionálnej moci alebo len obyčajným chrapúnstvom. Lenže feministky už celé dekády tvrdia, že vo všetkých prípadoch ide v konečnom dôsledku o moc a že sex je až na druhom mieste.

Súhlasím s nimi, lebo aj zdanlivo neškodná sexuálna narážka stavia ženu do poníženej pozície, je teda zneužitím moci, ktorá vyplýva z fyzickej a zo spoločenskej prevahy muža. A práve preto dúfam, že kultúrna revolúcia dorazí aj na Slovensko.

Jej prvé záchvevy už vibrujú sociálnymi sieťami, kde debatujú obhajcovia tradičnej kultúrnej normy so zástancami rodiacej sa novej (v jej duchu by sa mal meniť aj jazyk a mal by som napísať tiež zástankyne a obhajkyne). Až dorazí s plnou silou, my muži budeme čeliť otázke kolektívnej viny, ktorá bude mať množstvo úrovní a vypätých obvinení.

Jedno z nich vzniesol v tomto denníku Rado Ondřejíček, keď obvinil slovenských novinárov (a pre mňa nepochopiteľne aj prezidenta Andreja Kisku), že kryjú kolegu Eugena Kordu mlčaním, pasivitou a dokonca sympatiou.

Sám sa však prinajmenšom v jednej kategórii zachoval podľa starej kultúrnej normy, keď sa stal svedkom vulgárnych poznámok Eugena Kordu voči mladej žene na schodoch – a neobránil ju. To len svedčí o tom, na aký tenký ľad sa práve vydávame.

Najhoršou možnosťou je brániť sa útokom a obhajovať staré normy zosmiešňovaním a ponižovaním žien. Bohužiaľ, takáto obrana je účinná, najlepším dôkazom je zvolenie Donalda Trumpa za amerického prezidenta napriek tomu – alebo práve preto –, že zosmiešňoval ženy a pýšil sa svojou mužskou dominanciou.

Najlepšou možnosťou je pozorne počúvať, čo nám ženy hovoria. Ony majú už dávno jasno v tom, čo považujú za sexuálne obťažovanie a čo nie. Môžu namietnuť, že je vecou mužov, aby sa túto hranicu pokúšali rozoznať, lebo to naozaj nie je ťažké. Majú pravdu, ale je príliš veľa mužov, ktorí v tom jasno vôbec nemajú a doteraz si nepripúšťali, že ich sexuálne narážky a dotyky sú ženám naozaj nepríjemné, aj keď sa na nich smejú. Títo muži potrebujú pomoc.

Je najvyšší čas, aby sme začali hľadať novú rovnováhu vzájomných spoločenských vzťahov, v ktorých ženy nebudú vystavené neustálemu strachu a obave z poníženia zo strany mužov.

Je najvyšší čas pripraviť sa na kultúrnu revolúciu, ktorá už za našimi hranicami naplno prepuká. Takou prípravou by malo byť napríklad to, že odo dneška každý muž, ktorý si chce vážiť sám seba, nielenže sa nebude k ženám správať tak, ako ony nechcú, ale bude ich brániť pred tými, ktorým ešte stále nedošlo, že pôvodné kultúrne normy už neplatia.

Žiaden muž už dnes nemôže tvrdiť, že hranicu sexuálneho obťažovania určuje on sám bez ohľadu na názor žien. Ak to napriek tomu urobí, stáva sa sexuálnym predátorom, ktorý si zaslúži pohŕdanie a odpor. Zároveň by sme však nemali vzťahovať novú kultúrnu normu na včerajšok, lebo tým väčšinu mužov najmä staršej generácie pošleme na smetisko dejín ako vyvrheľov.

Každá revolúcia stojí na nemilosrdnom odsúdení minulosti, a keďže veľkorysosť považuje za slabinu, v túžbe po novej spravodlivosti sa až príliš často dopúšťa nových krívd. Obávam sa toho nie preto, že by mi bolo ľúto mužov, ale preto, že zahnaní do kúta sa môžu začať brániť útokom. V atmosfére boja sa však nová spoločenská dohoda hľadať nedá.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie