1492 – Rok bielych mužov

Sychravý koniec novembra. Sedím pri okne a sledujem stromy ohýbajúce sa v silnom vetre. Z rádia znie tichá hudba, Vangelisova skladba „1492“. Zatvorím oči a vidím plachetnice blížiace sa k brehu. Hľadím na námorníkov utekajúcich v plytkej vode, zrazu v jemnom piesku padnú na kolená a vzdávajú vďaku Stvoriteľovi, že ich doviedol k indickým brehom. Ani vodca expedície Krištof Kolumbus totiž ešte netuší, že objavili nový kontinent.

Vangelisova hudba už znie hlasnejšie a ja pred sebou vidím Kristovu sochu v Riu de Janeiro, metropolitnú katedrálu v Mexiku a newyorské mrakodrapy. Áno, aj za tieto nádherné stavby, za rozšírenie kresťanských myšlienok a rozkvet nového kontinentu vďačíme tomuto skvelému objaviteľovi. Nie je náhoda, že vďační potomkovia postavili Kolumbove sochy od Kanady až po Patagóniu.

Pod vďačnými potomkami treba rozumieť nás, bielych mužov, lebo ostatní, teda potomkovia domorodých Inkov, Mayov a Aztékov či otrokov dovlečených z Afriky ho vonkoncom nepovažujú za hrdinu.

Nedávno občianski aktivisti protestovali proti soche „hrdinského, bieleho“ generála. Len časť občanov si totiž myslí, že generál Lee bol skvelý človek. Iní ho považujú za vraha, ktorý bol neľútostný voči otrokom. Títo „iní“ ani Kolumba nepokladajú za slávneho objaviteľa, ale za vyslanca bielych kresťanských mužov, po ktorom prišli kradnúť a vraždiť barbarskí dobyvatelia. Podľa môjho priateľa o niekoľko rokov budú chcieť zvaliť aj jeho sochu. A to je len začiatok.

Je fakt, že stáročia písali dejiny „bieli, kresťanskí muži“. Boli to oni, kto utváral svetové dianie. Mravné a normálne bolo to, čo za také považovali oni. A oni považovali za normálnu kolonizáciu a masové zabíjanie v Afrike, drancovanie Indie a Indonézie, kynoženie Maorov a Indiánov. Svet sa však v poslednom čase výrazne zmenil. Väčšia časť ľudstva už nie je ochotná akceptovať filozofiu „bielych mužov“. Dokonca už aj biele ženy odmietajú ich rebríček hodnôt.

Vážení páni! Podrobme sa konečne introspekcii. A zmeňme sa, meňme.