Husákove deti sú najšťastnejšou generáciou. Budú aj najlepšou?

Autor je teológ

Nedávno nás v Chicagu poctil návštevou významný teológ, sociológ a kňaz Tomáš Halík, ktorý je na študijnom a prednáškovom pobyte v Spojených štátoch amerických. Keď sa človeku naskytne možnosť stráviť niekoľko dní v prítomnosti mimoriadnej osobnosti, so záujmom pozoruje, sústredene počúva, kladie otázky a občas si niečo zapíše. Nové informácie, rady, zábavné príhody a spoločné zážitky sa neskôr stávajú predmetom ďalšieho uvažovania a inšpirácie.

V našom byte visí zarámovaný plagát Václava Havla – s popisom „Václav Havel: Kandidát OF a VPN na úřad presidenta“, ktorý mi po úmrtí mojej školiteľky Jean Bethke Elshtainovej darovala jej rodina. Konverzácia sa tak dotkla aj udalostí Novembra ’89. Počas večere profesor Halík poznamenal niečo, čo mi obzvlášť utkvelo v pamäti: „Vy ste tá najšťastnejšia generácia“. Jeho slová vo mne zarezonovali a potvrdili opodstatnenosť paradoxnej radosti, ktorú dokážu precítiť asi len „Husákove deti“. Generácia, ktorá časť života prežila pod boľševikom, zažila revolúciu a následne využila príležitosti, ktoré jej sloboda ponúkla.

Život pod boľševikom sme prežívali vcelku bezstarostne: o prebiehajúcej studenej vojne sme toho veľa nevedeli, ekonomickým teóriám sme nerozumeli, porušovanie náboženskej slobody nás zväčša netrápilo, pred panelákom sa vždy bolo s kým hrať, Elán, Team a Tublatanka hrali svoju najlepšiu muziku, Československu sa podarilo poraziť Sovietsky zväz a vyhrať majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, a tak by bolo možné pokračovať. Pre dospievajúcu generáciu boli 80. roky minulého storočia relatívne dobrým obdobím.

V druhej polovici zmienenej dekády si aj naša generácia začala hlbšie uvedomovať represívnu povahu, pokrytectvo a prehnitosť komunistického systému a na jej konci sme aj my s pripnutou trikolórou na vetrovke chodili na námestia. Nevedeli sme presne, čo chceme, no vedeli sme dostatočne dobre, čo nechceme. Nežná revolúcia zostáva pre mňa tou najvzácnejšou politickou spomienkou, ktorú si každoročne v novembri pripomínam s vďakou tým, čo sa zaslúžili (aj) o moju slobodu.

Životná príležitosť

Sloboda, ktorú revolúcia priniesla, bola pre Husákove deti životnou príležitosťou k uskutočneniu ich snov. Len nedostatok odvahy snívať, neochota usilovne pracovať a vytrvalá nepriazeň osudu boli prekážkou k dosiahnutiu lepšej budúcnosti, ako bola minulosť našich rodičov alebo starých rodičov. Jaromír Jágr sa chcel stať najlepším hokejistom na svete – pád režimu mu otvoril dvere, na ktorých kľučku by sám nedočiahol – a dnes je hokejovou legendou. Mnohí odišli do sveta študovať či pracovať a nestratili sa tam. Ďalší sa rozhodli uskutočňovať svoje sny a predstavy neďaleko za humnami.

Husákove deti medzičasom dospeli a vychovávajú alebo už vychovali vlastné potomstvo – deti slobody. Tie nie vždy chápu rozprávania o živote za železnou oponou, podobne, ako sme my nechápali, keď nám rodičia rozprávali o „bratskej pomoci“ v roku 1968 alebo ako naši rodičia nechápali, keď im ich rodičia rozprávali o hrôzach vojny. Sloboda cestovať, život v súlade s vnútorným presvedčením či obchody preplnené tovarom sa stali samozrejmosťou. Konanie zeleninára, ktorý do výkladnej skrine „medzi cibuľu a mrkvu“ umiestnil komunistické heslo „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“, je dnes málo zrozumiteľné. Pomyslenie na dvojročnú povinnú vojenskú službu v českom Aši už nevyvoláva emócie.

Sme šťastnejšou generáciou, ako boli naši rodičia, pretože sme náš dospelý život mohli prežiť v slobode – mali sme viac síl niesť jej bremeno i lepšie možnosti ju využiť. Skúsenosť života v krajine s jednou politickou stranou bola pre nás príliš krátka, aby nás zdeformovala a dostatočne dlhá, aby sme si mohli slobodu viac vážiť ako generácia, ktorá zlo komunizmu pozná len z rozprávania. Reziduá totalitarizmu na našich demokratických pľúcach zostali, pacient však prežil a dnes môže slobodne dýchať.

Samozrejme, ako v každej veľkej rodine, aj medzi Husákovými deťmi nájdeme také, ktoré si slobodu nevážia alebo ju zneužívajú. U niektorých absentuje zodpovednosť a získaná sloboda sa pre nich stala  novým otroctvom; iným sa nenaplnili očakávania a s nostalgiou spomínajú na staré otroctvo a nájdu sa tiež také, ktorým chýba bazálna morálka a stali sa novodobými otrokármi.

Sme najšťastnejšou generáciou – otázka teraz je, či budeme aj najlepšou. Žijeme v dobe, keď slová amerického prezidenta Johna F. Kennedyho „Nepýtajte sa, čo môže vaša krajina urobiť pre vás, pýtajte sa, čo môžete vy urobiť pre vašu krajinu“ znejú prinajmenšom zvláštne a ak by ich väčšina súčasných politikov vyslovila, stali by sa objektom neporozumenia, vtipov a hnevu. Dobré posolstvo z úst zlého posla sa obyčajne míňa účinkom. A ak sú poslucháči príliš intoxikovaní materializmom, konzumerizmom a sebastrednosťou doby, vtedy obvykle nepomôže ani dobrý posol.

To však nič nemení na skutočnosti, že autentická služba druhým a ochota podriaďovať tejto službe vlastné záujmy je morálnou hodnotou a robí nás lepšími. Nielen v politike sme dnes obklopení množstvom transakčných lídrov; tých transformačných je akútny nedostatok. Oba typy lídrov si uvedomujú, že Slovensko potrebuje návrat tých, ktorí dokázali azda najefektívnejšie využiť dar slobody. Ľudí, ktorých Slovensko potrebuje najviac, však nedokáže pritiahnuť 50-tisíc eur, ale vízia všestranne lepšieho Slovenska a možnosť podielu na jej napĺňaní.

Na Slovensku sa nielen pri čítaní textov často aplikuje hermeneutika podozrenia namiesto hermeneutiky priazne. Žijeme v kultúre nedôvery. Predpokladaná otázka – „A čo si urobil pre svoju krajinu pôvodu ty?“ – je pre výzvu prezentovanú v tomto texte irelevantná, hoci môže byť férová. Záleží na tom, kto a s akým úmyslom sa pýta. Ak to niekoho úprimne zaujíma, odpoveď si ľahko vyhľadá. Ak ju niekto používa ako zámienku na ospravedlnenie vlastnej neochoty slúžiť, k zmene postoja ho bude ťažké motivovať.

Spôsoby a dôvody

Bolo to pred desiatimi rokmi, keď som sa začal intenzívnejšie zaujímať o život na Slovensku a sám seba sa pýtať, ako by som mohol prispieť k jeho pozitívnej transformácii. V ušiach mi zneli skôr citované slová Kennedyho a inšpirovalo ma Havlovo posolstvo a príklad riadenia sa etikou zodpovednosti. Snažím sa vyhnúť správaniu, ktoré vykazuje známky pýchy, ale i takému, ktoré je prejavom falošnej pokory, náboženského pozérstva, narušeného sebavedomia či absencie odvahy. Preto chcem čitateľov – najmä Husákove deti – povzbudiť, aby sa pri príležitosti blížiaceho sa výročia získania slobody konfrontovali s rovnakou otázkou, ktorá od roku 2007 prenasleduje mňa.

Poznám dôvody, prečo sa mnohí úspešní Slováci žijúci v diaspóre nechcú do krajiny svojho pôvodu vrátiť a ani sa v prospech krajiny neangažujú. Niektorí sa odmietajú rozprávať po slovensky. Nič im nevyčítam a do značnej miery ich aj chápem. Zároveň im chcem pripomenúť to známe, že kto sa naozaj angažovať chce, hľadá spôsoby a kto nie, hľadá dôvody. A práve oni sú typmi osôb, ktoré tie spôsoby dokážu nájsť, ak budú chcieť. Tým, ktorí sa angažujú a ich činnosť vychádza zo záväzku slúžiť, patrí veľká vďaka. Budúcnosť Slovenska bude závisieť aj od toho, či sa podarí rozšíriť ich rady.

Ak by existoval kauzálny vzťah medzi šťastnou okolnosťou a morálnou zodpovednosťou, generácia Husákových detí by bola predurčená na dejinnú veľkosť. Taký vzťah neexistuje, čo však neznamená, že sa morálne veľkou nemôže stať. Mnohí majú dobré vzdelanie, užitočné skúsenosti, pevný charakter, zdravú nezávislosť a konštruktívny prístup, ktoré sú potrebné na dosiahnutie priaznivej zmeny. Ak sa k tomu ešte pridá rozhodná vôľa – v duchu služby – vstúpiť a vytrvať v zápase o lepšie Slovensko, možno práve naša generácia bude raz označovaná ako „najlepšia“.