Denník N

Novinárka si v Izraeli nechala odstrániť číslo z koncentráku, zle znášala otázky, ako to, že žije

Spisovateľka a novinárka Ruth Bondy (1923 - 2017). Foto - Wikimedia
Spisovateľka a novinárka Ruth Bondy (1923 – 2017). Foto – Wikimedia

Stala sa vôbec prvou novinárkou ocenenou prestížnou Sokolovovou cenou, čo je dodnes najvyššie ocenenie pre izraelských žurnalistov.

Pred pár rokmi vysielal izraelský rozhlas reláciu, v ktorej staršia dáma kultivovanou, ako sa v Izraeli zvykne hovoriť, vysokou hebrejčinou, rozprávala o slepačej polievke, ktorú varila jej stará mama v Prahe.

Vysvetľovala aj to, ako Česi o sebe hovoria, že sú „polievkoví“, a ako myslela na „knedlíky“ v koncentráku. Bola to novinárka, spisovateľka a prekladateľka Ruth Bondy, ktorá do hebrejčiny preložila Haška, Čapka, Hrabala a Kunderu.

Jej preklad Dobrého vojaka Švejka je jedným z najžiadanejších titulov v telavivských antikvariátoch.

Ľudsky a profesionálne zaujímavý príbeh Ruth Bondy sa skončil v utorok, keď zomrela vo veku 94 rokov.

Ako väčšina pražských židovských rodín, aj tá jej bola sekulárna, asimilovaná. Otec Josef bol bankár. Rodina mala bohatý spoločenský život. Ruth chodila do dobrých škôl a popoludní do sionistickej mládežníckej skupiny. Po nastolení protektorátu sa všetko zmenilo.

Rodinu poslali do Terezína, Ruth neskôr do Osvienčimu, potom do Bergen Belsenu, kde ochorela na týfus, ale napokon sa dožila oslobodenia.

Keď dorazila do Prahy, zistila, že rodičia nežijú. Mam zomrela v Terezíne, otec v Dachau. Zostala jej len sestra, babička a jeden bratranec.

Izrael

V roku 1948 sa vysťahovala do Izraela a začiatkom 50. rokov začala písať do odborárskych novín Davar. Najprv do ich verzie písanej jednoduchou hebrejčinou pre prisťahovalcov, neskôr do „riadneho“ vydania, kde vtedy pracovali poprední izraelskí novinári. Hoci veľmi chcela pracovať ako reportérka v teréne, v tom čase sa také zadania novinárkam nedávali, a tak mala na starosti piatkový stĺpček.

Tam uverejňovala fíčre o živote bežných aj slávnych ľudí, glosy, ale aj recenzie reštaurácií, čo bol vtedy v Izraeli celkom nový žáner.

Varenie zostalo pre Bondy celoživotným hobby. Vedela ho šikovne spojiť so svojím nadaním pre písanie a vydala niekoľko veľmi úspešných kuchárok. V jednej z nich napísala, že varenie, na rozdiel od písania,  netoleruje humor a musí byť presné a dôsledné.

Bondy však písala aj o oveľa vážnejšej téme: o holokauste a to autobiograficky, ale aj tým, že spisovala osudy ľudí, čo počas neho zahynuli. Vydala niekoľko biografických románov.  Za to dostala viacero významných cien a stala sa vôbec prvou novinárkou ocenenou prestížnou Sokolovovou cenou, čo je dodnes  najvyššie ocenenie pre izraelských žurnalistov.

Tetovanie

O Ruth Bondy je známe, že krátko po príchode do Izraela požiadala lekára, aby jej odstránil vytetované číslo z Osvienčimu. „V Izraeli sa ma Židia pýtali: Ako je možné, že si prežila? Čo si musela urobiť, aby si prežila? A v ich očiach som videla záblesky podozrenia: Kápo? Táborová prostitútka? Toto bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla počas druhého roku v Izraeli, že si to dám preč,“ napísala vo svojej knihe Švarim Šlemim (Celé úlomky).

Jej preklady českej klasiky boli vysoko oceňované v Izraeli aj v Českej republike, kam sa po páde komunistického režimu v roku 1989 vracala, hoci bola smutná, že aj keď sa v Prahe zachovali židovské pamiatky, tamojšia židovská obec bola zdecimovaná a takmer neprítomná.

Hoci okrem svojej prvej knihy všetko napísala v hebrejčine, posledné roky sa stále viac vracala k češtine. Založila pamätník českým Židom Beit Terezin, hlavne v 80. rokoch veľa hovorila o šoa a o potrebe tolerancie v izraelskej spoločnosti.

Po vražde premiéra Jicchaka Rabina v roku 1995 sa však z verejného života šokovaná stiahla.

Bola vydatá za novinára Rafaela Bashana, ich dcéra Tal je tiež novinárkou.

Teraz najčítanejšie