Denník N

Lídri VPN nám urobili službu, že stvorili Mečiara tak skoro

Námestie SNP v Bratislave v novembri 1989. Foto - TASR
Námestie SNP v Bratislave v novembri 1989. Foto – TASR

Nemusíme robiť generačnú vzburu proti revolucionárom, ale o istú emancipáciu od Novembra sa musíme pokúšať.

Autor je členom Správnej rady Progresívneho Slovenska

A ako to vníma mladá generácia?“ Tá otázka znela niekedy blahosklonne, inokedy naliehavo, a oba jej podtóny ma iritovali. Posledných pätnásť rokov mi ju pravidelne kládol otec a jeho priatelia z VPN. Stala sa jedným z rituálov ich existenciálnych debát (odohrávajúcich sa na terase nášho rodičovského domu) o krehkosti slovenskej demokracie, ktorej pred 28 rokmi pomohli na svet.

Odo mňa očakávali, že im sprostredkujem výpoveď svojej generácie, prvej, ktorá v tej krehkej demokracii vyrástla, a prvej, ktorej chýba pamäťová stopa komunizmu a jeho pádu. Vkladali do nej veľké nádeje.

Myslím, že boli pripravení na jej kritiku. Zostávalo to nevyslovené, no získal som pocit, že po kritike od dnešných tridsiatnikov vlastne dychtia, rozpoznávajúc v nej dobre známy vzorec, signál, že toto prirodzené kyvadlo ideí a túžob stále funguje, dôkaz, že stádovitý gén normalizácie nebol dedičný, a že demokracia, aj tá postkomunistická, formuje sebavedomých a kriticky mysliacich ľudí.

Mňa osobne to skôr iritovalo. Očakával sa odo mňa aspoň náznak generačnej vzbury, no nedokázal som ju sformulovať. Ani sa mi do nej nechcelo, lebo mi to pripadalo ako klišé. Nehovoriac o tom, že búriť sa proti starnúcim revolucionárom – ktorých máme v úcte, sme im vďační, a ich hodnoty sme prijali za svoje – je značný luxus.

Napriek tomu by sme sa o to mali pokúšať: nie o generačnú vzburu, ale o istú emancipáciu od Novembra. Paradoxne je to ten najlepší spôsob, ako naň politicky a ideovo nadviazať – určite je to produktívnejšie než rituálne spomínanie a „prihlasovanie sa“ k Novembru, ako to rok čo rok robia politické strany.

Vina

V prvom kroku musíme vyňať pred zátvorku diskusie o chybách a zodpovednosti. Áno, predstavitelia VPN boli politicky neskúsení a naivní. Príliš ľahko odovzdali štát Mečiarovi a technokratom. Ale nezničili nám tým život, ako to naznačuje otec vo svojom texte. Štvrťstoročie je dosť dlhý čas, aby sled udalostí zvetral tektonické zlomy prvotných činov.

V Česku či v Poľsku mali disidenti v prvej polovici 90. rokov väčší vplyv na chod krajiny, ale Česi a Poliaci na tom nie sú dnes omnoho lepšie. S odstupom času – a s istou iróniou – možno povedať, že lídri VPN nám urobili službu, že stvorili Mečiara tak skoro, lebo Slovensko tým zaočkovali proti všetkým Kaczynským, Orbánom a Babišom budúcnosti.

Celkovo sa mi zdá, že rozpletať kauzálnu reťaz od rozhodnutí VPN až po Fica s Bašternákom – len preto, aby sme odhalili zhrdzavený článok historickej viny – je nepatričné. Ani analyticky to nedáva zmysel. Existuje plno porovnávacích výskumov, ktoré presvedčivo ukazujú, že rozhodujúcou premennou v tom, či tá-ktorá východoeurópska krajina na začiatku 21. storočia dospela k funkčnej demokracii a trhovej ekonomike – alebo naopak ostala trčať v postkomunistickom očistci – nebola strategická vyspelosť či charakter revolučných lídrov.

Omnoho väčšiu úlohu zohrával počet kilometrov medzi jej hlavným mestom a najbližším hlavným mestom starej Európy, v našom prípade Viedne.

Slová

Kým následky konkrétnych rozhodnutí už ležia hlboko pod nánosom týchto veľkých štruktúr, s politickými ideami Novembra je to opačne. Ich vplyv na slovenskú politiku pretrváva dodnes, usadený v zákutiach nášho jazyka, kde sa neustále obnovuje.

V rozhodujúcom momente – keď sa rozpadávala sémantika reálneho socializmu, no slovník demokracie bol ešte tvárny ako malta – lídri Novembra vtlačili obsah kľúčovým pojmom, ako „sloboda“, „štát“, „Západ“, či „politika“ (napokon, boli to intelektuáli, a napĺňať pojmy obsahom bolo ich parketou).

Nimi odliate významy rýchlo stvrdli, a stali sa nosnou konštrukciou našej demokracie: roztrieštila sa o ňu Mečiarova vláda; Dzurinda ju použil ako baranidlo na skok do modernity; Fico sa jej musel prispôsobiť. Dnes nás chráni pred náporom fašizmu či demagógie.

No mám pocit, že ideová konštrukcia, ktorú postavili lídri Novembra, nám začína brániť vo výhľade. Zužuje nám obzor a zväzuje našu politiku, lebo uzatvorila významy slov.

Sloboda

Najdôležitejším z týchto slov je sloboda. Pre disidentov a intelektuálov bola sloboda prirodzeným stavom, a komunistický režim jeho umelým znásilnením. Počas revolúcie slobodu logicky vymedzili negatívne: ako slobodu jednotlivca od vonkajších zásahov, od násilia, od štátnej moci, od ideológie, od ostnatého drôtu na rakúskych hraniciach. Samozrejme sa čakalo, že ľudia si – slobodne – zvolia, čím ju chcú naplniť: vzdelaním, nakupovaním, cestovaním, podnikaním, či zakladaním politických strán a nezávislých novín.

Dnes už vieme, že to nefunguje. Že moja sloboda – mladého muža z bratislavskej rodiny – je úplne iná, než sloboda slobodnej (!) matky z gemerského malomesta. Obidvaja máme tú istú voľnosť cestovania: akurát ja ju môžem využiť na štúdium v Anglicku, kým jej zostala sloboda cestovať na týždňovky do Rakúska, ktoré jej roztrhli rodinu.

V tomto príklade nejde iba o problém nerovnosti. Ide o obsahy slov. Dnes väčšina z nás cíti, že sloboda musí mať aj pozitívny rozmer, že musí byť slobodou „k“ niečomu. Že musí znamenať reálnu (nielen teoretickú) príležitosť na dôstojný a zmysluplný život, lebo iba ten je skutočne slobodný.

Možno si začíname uvedomovať, že aj tá neuchopiteľná spleť odvodov a dávok existuje preto, aby nám k slobode dopomohla. Ale nevieme o tom takto hovoriť. Lebo v pojmových kategóriách ponovembrovej politiky zostáva sloboda v protiklade so solidaritou.

Stotožnili sme slobodu s individualizmom, a tým sme ju odsúdili na nezmieriteľný a nešťastný spor s politickým celkom – s našou prirodzenou túžbou byť súčasťou niečoho, čo nás presahuje. Pritom lídri VPN neboli egoisti, samotári či libertariáni.

Ich individualizmus bol principiálny. Životná skúsenosť a znalosť dejín im vštepila panický (a oprávnený) strach z más, obzvlášť takých, čo si nárokujú politickú identitu. Živelný nacionalizmus porevolučných rokov tieto obavy len potvrdil.

Dnes, po 25 rokoch, už málokto pochybuje o význame sociálnej súdržnosti pre chod krajiny. Dnes už cítime, že kvalita života – aj sloboda každého z nás – je priamo úmerná tomu, aké pevné a husté sú tkanivá sociálnych vzťahov, a aké silné je puto dôvery medzi ľuďmi, ktorí sa nikdy nestretli, ale zdieľajú príslušnosť k tomu istému politickému spoločenstvu. A možno si začíname aj uvedomovať, že stelesnením tohto neviditeľného puta je štát a jeho inštitúcie, akékoľvek sú nedokonalé.

Štát a vlasť

No presne v tomto bode – pri pojme štát – opäť narazíme na pevnú konštrukciu Novembra. V očiach disidentov bol štát synonymom pre neosobnú a formálnu moc, stojacu v opozícii voči občianskej spoločnosti, prekypujúcej životom a autentickosťou. Túto sémantickú hrádzu medzi štátom a (občianskou) spoločnosťou ešte prehĺbil zápas s Mečiarom.

Pretrvala dodnes. V našej predstavivosti je štát naďalej beztvarou masou, existujúcou mimo živých ľudí a mimo spoločnosti. Nanajvýš ho tolerujeme, alebo k nemu máme čisto transakčný vzťah, ako k externému dodávateľovi služieb.

To, že tieto služby permanentne zlyhávajú, je aj dôsledkom pohŕdania, s akým o štáte hovoríme. Ak máme problém povedať, že štátne inštitúcie sú naším vlastným a spoločným priestorom, odkiaľ vezmeme politickú energiu, aby sme pohli školstvom či zdravotníctvom?

Podobný osud stihol aj pojmy ako vlasť, identita, či hrdosť na Slovensko. Lídri VPN sa natoľko zľakli výbušnosti etnického nacionalizmu, že pojem národnej identity prenechali nacionalistom, ktorí ho naplnili odporom voči Čechom, Maďarom, Rómom, mimovládkam, Sorosovi, Bruselu, islamu, homosexuálom, a nakoniec aj voči slovenským intelektuálom. Kontaminovali národný príbeh. Aj to je nepriamym dedičstvom revolúcie.

Tým, že November zavrhol vlastenectvo – hoci zo správnych dôvodov – zároveň uzavrel jeden z kľúčových zdrojov sociálnej súdržnosti a dôvery v politické inštitúcie. Hrdosť na Slovensko – nehovoriac už o láske – bolo ešte donedávna považovaná v liberálnom prostredí za istú formu deviácie. Obzvlášť vypuklým prejavom tohto fenoménu je exodus mladých Slovákov do zahraničia. Odchádzajú z vlasti, ku ktorej nemajú citový vzťah. Až v emigrácii ho nachádzajú. To bol napokon aj môj prípad.

Budúcnosť

V piatok budeme počuť mnoho vyhlásení o tom, ako treba brániť hodnoty nežnej revolúcie. Opäť sa rozhorí schematická debata o tom, či ich nezrádzame. Niektorí, asi najmä opoziční politici, povedia, že víťazstvo piatich pravicových kandidátov v župných voľbách je pokračovaním étosu Novembra.

Aj keby bolo, je to zúfalo málo. Dnes už nestačí len brániť a napĺňať ideový odkaz Novembra. Musíme s ním viesť kritický rozhovor, aby sme sa, aj ako generácia, mohli pohnúť ďalej.

Revolucionári nám totiž nezanechali žiaden kľúč, ako uvažovať o budúcnosti. Horizont, ku ktorému sa vzťahovali, bola liberálna demokracia, ľudské práva a trhová ekonomika – zjednodušene povedané, splynutie so Západom. Ale čo to znamená dnes, po všetkých tých mnohovrstevných európskych krízach, po brexite a Trumpovi?

Západ je ďalším z tých kľúčových pojmov, ktorým lídri VPN vtlačili svoj špecifický dobový význam. Z prozápadnej orientácie postavili oporný múr novej demokracie. No ten nám skôr bráni než pomáha v orientácii v postzápadnom svete. Potrebujeme nový referenčný rámec pre úvahy o budúcnosti. V tomto prípade by ním mala byť zjednotená Európa.

Celkovo mám pocit, že dozrel čas na ideový projekt, ktorý rozruší trvácnosť novembrového jazyka. Niektorým slovám vtisne iné významové odtiene, čím zároveň vytvorí miesto pre pojmy nové. A tým začne tvoriť novú politiku.

Politika

Nikdy by mi nenapadlo, že sa takého projektu raz zúčastním, a dokonca v roli politika. Možno je v tom náznak generačnej vzbury. Odpor k formálnej politike, ktorým bola VPN predchnutá, som dôverne poznal. Vyrastal som s ňou.

Neskôr, na univerzite, som v rozhovoroch spoznával (rovnako čisté) motivácie mojich sebavedomých spolužiakov – Američanov, Britov, Nemcov – ktorí v politickej kariére videli svoje životné poslanie. Ale ja som ho v sebe nenachádzal. Zdalo sa mi rovnako neprirodzené ako anti-politický postoj môjho otca.

Dnes zisťujem, že aj v osobnej otázke, či a prečo sa angažovať v politických stranách a hnutiach, žijeme stále v zajatí Novembra. Mravný apel, s akým disidenti odmietli moc, nastavil zrkadlo všetkým ich nasledovníkom.

Vytýčili jedinú možnú cestu do politiky, jedinú čistú motiváciu. Vytvorili archetyp cnostného politika: výnimočného jedinca, ktorý sa vzdáva svojej slobody, aby obetavo a bezvýhradne slúžil vlasti, aj za cenu, že sa pritom zašpiní mocou. Ja som v sebe nikdy toľko cnosti nenašiel.

Aj v tomto sa musíme odpútať od nedosiahnuteľných ideálov Novembra. Mňa do politického hnutia nepriviedlo skalopevné presvedčenie o tom, že politika je moje životné poslanie. A už vôbec nešlo o individuálny akt obety. To rozhodnutie vychádzalo z prirodzenej – a prozaickej – ľudskej túžby byť súčasťou niečoho, čo ma ako jednotlivca presahuje, a čo má potenciál tvoriť budúcnosť.

Počas posledných mesiacov som s úžasom sledoval, ako táto idea spája stovky ľudí, ktorí by si inak boli úplne cudzí. To je energia a motivácia, prekračujúca individualistické chápanie politiky a moci, ako ho nastavil November. A myslím, že aj odpoveďou na otázku otcových priateľov z VPN, ako to vníma mladá generácia.

(Autor je členom Správnej rady Progresívneho Slovenska)

Teraz najčítanejšie