Denník N

Spomienky žien Novembra – Zuzana Cigánová: Demokracia je dohovor a dohovoriť sa s každým je hovädsky ťažké

Zuzana Cigánová. Foto - Michal Burza
Zuzana Cigánová. Foto – Michal Burza

Ak sa ma pýtate, kam som sa po revolúcii podela, tak ja som jednoducho zmizla, hovorí herečka a spisovateľka Zuzana Cigánová.

Keď 17. novembra na Národní tříde kričali študenti na policajtov, máme holé ruce a nepomohlo to, pohár pretiekol. Vtedy Milan Kňažko telefonoval do nášho divadla, čo sa deje v Prahe a nasledujúci deň už divadlo na protest nehralo. Prišli sme síce všetci do divadla, diváci aj herci, ale nehrali sme, len debatovali. A nastal ten priesvitný, briliantový čas, keď nemôžete robiť nič iné, keď nemôžete rozmýšľať o ničom inom, keď veci verejné sú dôležitejšie ako celé vaše súkromie.

Po niekoľkých dňoch Kňažko zháňa ľudí pomáhať Verejnosti proti násiliu, tú záľahu listov bolo treba čítať. Ľudia písali o všetkom, čo majú na srdci, čo potrebovali. A VPN malo odrazu takú šialenú moc, akú malo dôveru!
Niekoľko mesiacov som tam pracovala ako sekretárka. Pamätám sa, ako na dvere zaklopala pani. Voľajako sa dostala až hore do centrály, lebo doma ju čakali štyri deti. Teda doma…

O to práve šlo, že nemali kde bývať. Zdvihla som telefón a zavolala na bytový odbor. Dobrý deň tu sekretariát VPN, tá a tá pani nemá kde bývať, buďte taký láskavý a zariaďte to. Odpoveď bola: samozrejme. A stalo sa. Tá pani mi doniesla kyticu. Možno tam býva doteraz.

Ešte raz vám uverím

S kolegami sme chodili po republike, po dedinách vysvetľovať, čo sa to v tej Bratislave deje. Napríklad sme s Dočkom, Mišom Dočolomanským, prišli voľakde do veľkej sály, miestneho kina. Čakala tam mĺkva spoločnosť, vážne tváre, sviatočne poobliekaní ľudia, hľadeli na nás krásne staré ženy v šatkách. Ľudia, čo prežili dve svetové vojny, aj združstevňovanie.

A my sme im prišli rozprávať o novej velikánskej zmene! Naivne, celkom v prvom pláne. Ale oni najlepšie vedeli, ako sa také veľké zmeny dotýkajú malých životov. A možno si mysleli, čo takí herci môžu vedieť o demokracii.

Keď sme vychádzali zo sály, zastavil nás muž. Som tunajší učiteľ. Po 68. ma vyhodili z bratislavskej školy, bol som proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy, ale ešte raz vám uverím!

Fešák v obleku

Raz do centrály VPN vošiel muž v obleku, dokonale ostrihané tmavé vlasy. To je fešák, hovorím. Medzi tými chlapmi vo svetroch, ktorí tam boli dva-tri dni bez toho, aby sa šli domov umyť, až tak svietil. Ale Ferko Mikloško povedal, Zuzi, toto nebude dobré. Neviem, aký anjel mu to pošepol. Bol to Mečiar.

Mečiar prišiel, až keď už situácia dozrela. Revolúciu robili naivní. Neboli to politici a neboli pripravení riadiť štát. Vlastne to boli laici. Revolúciu robíte len raz v živote a nemáte sa to kde naučiť. Tým odvážnym ľudia potom vyčítali, že z politiky odišli, alebo do nej vôbec nevstúpili. Ale oni mali svoje povolania, svoj civil. A byť politikom po socíku… My sme nemali disidentov, len zelených a intelektuálov.

Tatra kolem světa

Kameraman Jiří Stöhr v 80. rokoch vymyslel a zrealizoval expedíciu Tatra kolem světa. Ako Hanzelka a Zikmund, len bez prestávok. Tá cesta trvala tri roky, a tak sme s dcérou jedny prázdniny išli s nimi. Jazero Titicaca, vodopády Iguazu, Machu Picchu. Bol to neuveriteľný zážitok, veď vtedy sa chodilo do Bulharska či do Jugošky.

Tá veľká Tatra mala len jednu chybu, nefungovala kúpeľňa. A tak som sa tam vždy len natrela telovým mliekom a zasa obliekla. Takže tá sprcha niekde u krajanov v Argentíne patrí medzi najsilnejšie zážitky kúska cesty okolo sveta.

Prečo o tom hovorím? Po niekoľkých mesiacoch, keď sa VPN začalo profesionalizovať, dostal budovu centrály na starosť jeden Ochranár. Raz si ma zavolal k sebe a povedal: „Ty si tu taká šarmantná a výkonná, lebo tvoj manžel si vozí zadok po svete za Jakešove peniaze. Aby si mu držala chrbát. Nedôverujeme ti a s touto informáciou si rob, čo chceš.” To je nezabudnuteľná veta. Rozplakala som sa a s revom som odišla. Revolúcia je citovo, pocitovo náročný čas.

Nikto nevedel, kam a prečo som sa podela. Ani Fedor Gál, ani Šimečka, ani Zajac, ani Mikloško. Ale revolúcia je predsa dobrovoľná! Až po čase som sa dozvedela, že to bola celkom súkromná iniciatíva. A tak sa pre mňa skončil ten briliantový, priesvitný, nadčasový čas. To bol návrat do našich malých pomerov. Takže ak sa ma pýtate, kam sa podeli ženy, čo boli pri revolúcii, vravím, ja som jednoducho zmizla.

Sivý nezáujem

Ale tých pár mesiacov revolúcie boli najkrajšími v našich životoch a žijeme a budeme z nich žiť stále. Sme s vami, buďte s nami! Tie chvíle sú také dôležité a veľké ako narodenia našich detí či vnukov. Dnes už máme zase všetci svoje životy. Nie iba ten jeden, čo potreboval aj hodiny, keď sa má spať.

Možno preto sa nám zdal ten čas taký akoby spomalený, priesvitný ako ráno po krásnom fláme. Ale VPN bratstvo trvá aj na diaľku, aj keď sa znovu stretneme.

Aký bol socializmus napríklad v 50. rokoch, si radšej nepredstavujem. Ten náš bol taká sivá daná vec. Sivý nezáujem. Život bol nalinkovaný, ani čítať noviny nebolo treba. Len zadnú športovú stranu. Na predných sme všetci žali a fárali. So Sovietskym zväzom, naším vzorom. Keď sa ma na príjmačkách na vysokú spýtali, kto je ministrom kultúry, nevedela som. Smutné.

Mysleli sme si, že socializmus je navždy. Mojim starým rodičom z každej strany všeličo vzali. Celkom zmenili život. Ale dozvedeli sme sa o tom poriadne až po revolúcii. Nás deti tým nechceli zaťažovať. Veď sa s tým aj tak nedalo nič robiť. A boli sme pionieri a zväzáci a v škole bol Dedo mráz a doma Ježiško.

Pamätám sa, ako som v 68. pozrela z okna a zdalo sa mi, že na ulici stojí nový dom. Bol to tank. A na tie zaparkované tanky pri Dunaji sme potom chodili klopkať. Otvárali sa poklopy, vynárali sa celkom mladí chlapi, chlapci so šikmými očami. Vôbec nevedeli, kde sú. A my sme im po rusky čítali, choďte domov, tu sme doma my. A nastal prvý briliantový, priesvitný, nadčasový občiansky čas. Na múriku pri Dunaji svietil po rusky nápis: Sergej toto je Níl.

Dohovor

Mladé kolegyne povedali, že mi závidia, že som zažila 68. aj 89. a ony nič… Ale ja si myslím, že terajšia doba, terajšie časy sú ešte dôležitejšie. Ťažšie, ako už každodenný život býva.

Ešte stále nemáme zrelú demokraciu ani právny štát rovnaký pre všetkých, ani kapitalizmus so zmluvami rovnako výhodnými pre obe strany. Ani všeobecný pocit, že všetci ľudia majú právo na mier a vodu, a keď to nemajú doma, smú to hľadať inde. A že my v Európe sme dostatočne vzdelaní, aby sme vymysleli a dali do chodu také dobré zákony a mechanizmy, aby sme pomohli im a ich deťom a neublížili pritom našim deťom.

Hnevá ma, keď ľudia hovoria, že už tridsať rokov máme nové zriadenie a stále nežijeme tak dobre ako na Západe. Ale veď sme veľa zmeškali. A demokracia je dohovor. A dohovoriť sa je proces. Taká diktatúra je ľahká a rýchla, je to len rozkaz. Dohovoriť sa každý s každým je hovädsky ťažké.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie