Denník N

Fedor Gál: November 1989 špinia len konšpirátori a hlupáci

Moje prvé vystúpenie na revolučnom mítingu na Námestí SNP v novembri 1989. Trému som rozhodne nemal. Foto – archív F. G.
Moje prvé vystúpenie na revolučnom mítingu na Námestí SNP v novembri 1989. Trému som rozhodne nemal. Foto – archív F. G.

Trpel som utajeným komplexom, že Žid, tobôž intelektuál, nemôže byť voličom nikdy sympatický.

Tento text je úryvkom z knihy rozhovorov Karola Sudora a Fedora Gála, ktorá vyšla pod názvom Ešte raz a naposledy – koniec príbehu. Kúpiť si ju môžete tu – kliknite.

Čo rozhodlo, že sa budeš v revolúcii angažovať v prvej línii? Kto ťa zavolal?

Angažoval som sa už pred Novembrom odbornými textami, petíciami, spoluprácou na publikácii Bratislava/nahlas, samizdatmi, privátnymi aj verejnými diskusiami. Signálom k priamej akcii bol telefonát Miloša Žiaka, že sa mám o piatej dostaviť do Umeleckej besedy v Bratislave.

Mal si strach, že proti demonštrujúcim zasiahne polícia, ŠtB, Sovieti?

Nemal. Voči jednému mítingu na Námestí SNP však naozaj mali zakročiť milície a represívny aparát. Nestalo sa.

Čo po tebe ostalo? K čomu si prispel tak, že sa cítiš priamo hrdý?

Bol som pri tom. Spoluzakladal som VPN, neskôr som prevzal jej vedenie. Mali sme „palec na pulze dejín“. Nič podstatnejšie som predtým ani potom nedokázal.

Súčasťou každej zmeny režimu je prezliekanie kabátov. Ako si vnímal, že na stranu VPN sa pragmaticky pridávajú aj svine, prezliekači kabátov, donášači z podnikov, zo škôl, z úradov? Robili ste s tým niečo? A bol na to vôbec čas?

Ustriehnuť sa to nedalo, ani keby sa aj z nás stali svine a stavali sme ľudí k múru či za ostnaté drôty. Okrem toho, ľuďom do hláv nevidíš a my sme sa, až na niektorých, navzájom všetci nepoznali. Jasné, bolo zúfalé vnímať, ako sa zrazu, keď už bolo vyhrané, vyrojili všakovakí všiváci.

Snažili sme sa dostať politiku najprv z podnikov, potom lustrovať a podobne. Bolo to však cunami, nebola šanca robiť veci dokonale. Bolestné tiež bolo vidieť, ako sa pod tlakom okolností, teda moci a peňazí, menia aj ľudia, u ktorých sa to nedalo predpokladať.

Z roku 1989 si všetci pamätáme dátum 17. november, režim však dostal v Prahe facku už v januári, keď občianske iniciatívy urobili spomienku na Jána Palacha. Komunisti reagovali obuškami, vodnými delami, slzným plynom, psami. To isté sa odohralo aj 21. augusta 1989 či 28. októbra 1989. Prečo vlastne v ten rok režim tak znervóznel, že konal totálne splašene a nenapadlo mu iné riešenie ako drsná represia? Musel predsa vnímať spoločenské posuny v socialistickom zahraničí.

Takto to jednoducho bolo. A československí komunisti boli zväčša hlúpi. Tí chytrejší z nich sa už chystali na nástup kapitalizmu, čo sa časom ukázalo v praxi.

Študentská demonštrácia sa najskôr odohrala v Bratislave – už 16. novembra. Na druhý deň bola v Prahe, pričom mladí si pripomínali 50. výročie zatvorenia vysokých škôl nacistami. Dá sa dnes s odstupom rokov povedať, prečo práve toto bola posledná kvapka? Lebo represie a bitky demonštrujúcich sme tu mali aj predtým.

Čaša už bola naplnená.

Pri jednej demonštrácii som šiel diskutovať do davu a rýchlo som pochopil, že je to nezmysel. Dobrovoľných bodygardov mi robili Fero Guldan (za mnou vľavo) a vynikajúci karikaturista Laco Torma (priamo za mnou). Foto – archív F. G.

Neznášaš túto otázku, ale musí zaznieť – dodnes jestvujú kritici, ktorí tvrdia, že všetko to bol komplot KGB a ŠtB, že to celé bolo riadené zhora, že za tým boli Židia, slobodomurári a podobne. Z čoho tie nezmysly vznikli? Ty totiž označenie novembra 1989 za komplot považuješ za trestný čin.

Podobné bludy sa začali šíriť veľmi skoro po novembrových udalostiach. Pripisujem to záujmom ruských spravodajských služieb a odvekému ľudskému sklonu veriť konšpiračným teóriám. Materiály KGB nepoznáme, ale stačí si pozrieť dobové materiály ŠtB. Tá nemala vôbec nijakú predstavu, čo sa deje.

V moderných slovenských dejinách nie je významnejšia udalosť. Tí, čo ju chcú pošpiniť, sú buď devianti, alebo slúžia cudzím záujmom, inak sa to predsa nedá vysvetliť. Ak niekto začne hovoriť, že je slovenský vlastenec, a tára podobné nezmysly, je to chorý človek.

Jasné, že ak sa niekde formuje silná opozícia, tajné služby – vrátane tých z okolitých krajín – to sledujú, veď na to aj majú množstvo nástrojov. Lenže predstava, že beh dejín riadia tajné služby, fízli a im podobní, je výplod chorého mozgu, konšpirátorov a hlupákov. Tak to prosto nie je.

Kúpiť knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom o celom jeho živote s názvom Ešte raz a naposledy – koniec príbehu si môžete kúpiť tu – kliknite.

Čo je najjasnejším dôkazom toho, že šlo o spontánny proces? Čím by si presviedčal konšpirátorov?

Bola to takzvaná celoplošná erupcia. Keď som sa v tých časoch ocitol kdekoľvek na Slovensku alebo v Česku, všade som videl úplne rovnaké alebo veľmi podobné bunky Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra ako tá naša bratislavská.

Boli tam podobní lídri, ktorí riešili podobné problémy a volili podobné postupy. A to sme navzájom nekomunikovali, prípadne komunikovali dosť mizerne vzhľadom na nástroje, ktoré sme mali k dispozícii – cyklostyly, strojopisné kópie, pevné telefonické linky.

Až v priebehu prvého týždňa sme prelomili televíznu a rozhlasovú blokádu, a aj mlčanie tlačených médií. Že boli centrály v Bratislave a Prahe viditeľnejšie, bolo dané iba tým, že mali bližšie k úradom, médiám a podobne.

V Česku aj na Slovensku si štát platil prognostické ústavy. Tie jasne deklarovali potrebu systémových zmien v spoločnosti. Ako je možné, že komunisti si niečo také financovali, ale keď vznikli nejaké závery, vždy ich ignorovali, prípadne prognostické tímy rozbili? Nedáva to logiku.

Ale veď logiku v tom čase nemal celý systém. V sovietskom impériu prebiehala prestavba a glasnosť. Komunisti si možno mysleli, že systém je reformovateľný, a k tomu potrebovali diagnózu problémov. Reálnych problémov. Keď ju dostali, vždy sa zľakli a cúvli.

Už 18. novembra 1989 si bol na návšteve u sociologičky Sone Szomolányiovej, kde sa stretlo viac budúcich tvárí revolúcie. Volal ti Milan Žiak s tým, že v Prahe zabili študenta Martina Šmída, čo sa neskôr ukázalo ako lož. S tým, že 19. novembra podvečer sa máte stretnúť v Umeleckej besede. Tam vás už prišli stovky a vznikla VPN. Čo sa tam dialo?

V réžii to mal Rudo Sikora. Dnes už viem, že akcia sa rodila v byte u Mira Cipára, že tam sedel aj Ľubo Feldek a ďalší. Že právo prvolezcov patrí popri disente, ochrancoch životného prostredia, výtvarníkoch, spisovateľoch, kultúrnom undergrounde aj divadelníkom. Ľudia sa obvolávali telefonicky.

Nazad k Umeleckej besede – hovoril tam Milan Kňažko, Ľubomír Longauer, na ktorého sa často zabúda, ja a viacerí ďalší. Konkrétny priebeh si však už, priznám sa, nepamätám.

Názov Verejnosť proti násiliu vznikol pri debate v byte u Jána Langoša. Naozaj ste vtedy nenarazili na ľudí, ktorí si chceli s horlivými komunistami, udavačmi, eštebákmi a ďalšími gaunermi vyrovnať účty tvrdo? Všetci boli spontánne za nenásilie, nik nechcel, obrazne povedané, vešať na kandelábre?

Áno, nepamätám si čo len jediný hlas, ktorý by volal po násilí. Až neskôr napríklad Peter Pišťanek prišiel s 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie